cie z celého sveta, no vládnuca junta si prítomnosť ich predstaviteľov na svojom území nepriala. Dvaja pracovníci združenia Človek v ohrození Adam Novak a Mária Tománková sa pred pár dňami z Barmy vrátili. "Oficiálna ideológia zdôrazňuje, že všetko sa má robiť svojpomocne, z vlastných zdrojov. Napísali: Naše deti môžu zbierať plody, ovocie, nepotrebujeme cukríky a čokolády z Ameriky. A ľudia tam blúdia a nemajú čo jesť," vraví Adam Novak. No aj ovocie a plody zničil cyklón.Adam Novak je pôvodom Angličan, ale už zopár rokov žije na Slovensku. Spolu s Máriou Tománkovou, ktorá tiež pracuje v združení Človek v ohrození, boli práve v Barme, keď ju zasiahol cyklón. Vybrali sa sem na študijný pobyt.
V noci sa prebudili na hluk z ulice. Mysleli si, že tento rok o niečo skôr nastalo obdobie dažďov. Na to, že sa blíži búrka, ich neupozornili ani v predchádzajúci deň, keď si kupovali letenku na sever krajiny. Iba keď ju mali večer vyplatiť, stornovali im ju s tým, že pre zlé počasie sa uzavrie letisko. Ale o tom, že pôjde o cyklón, aký sa objaví raz sto rokov, nebola v médiách ani zmienka.
Radšej nevychádzali
"Zostali sme v hoteli asi do tretej hodiny popoludní," vraví Adam Novak. "Telefóny nefungovali, ani elektrina. V hlavnom meste v Rangúne panovala zvláštna atmosféra. Deti sa hrali, zo stromov, ktoré spadli, skákali do vody. Režim stále tvrdil, že problémy sú minimálne a všetko majú pod kontrolou. Ešte päť dní po katastrofe tvrdili, že nezomrelo viac než 350 ľudí."
Adam a Mária bývali v malom rodinnom hotelíku v hustej zástavbe, a keďže okolo nerástli stromy, nevedeli odhadnúť silu vetra. "Pán, čo išiel na chvíľu von, nám povedal, že na druhej strane ulice leží strom. Na zemi sme videli satelitné antény, tak sme si domysleli, že vietor je silný. Ale že je to cyklón, nám ani na um nezišlo," hovorí Mária. Adam pripomína, že Barma, je jednou z najchudobnejších krajín Ázie. "Štát investuje obrovské sumy do armády, ale málo do infraštruktúry. Už predtým, pri menších búrkach, sme si všimli, že systém kanalizácie funguje opačným smerom - špinavá voda sa vytlačí do ulíc a zaplaví všetko asi do 10 - 15 centimetrov. Tentoraz voda stúpla, ale oveľa vyššie."
Odfúklo aj strechy veľkých budov, v meste zostal každý radšej vnútri, až na ľudí v slumoch. "Nemajú strechy, ktoré by ich ochránili pred silným dažďom a vetrom. A slumy sú postavené blízko rieky alebo nad kanálmi, takže keď začne voda stúpať, sú zaplavené špinou, mŕtvymi potkanmi a fekáliami. Obyvatelia slumov utiekli do najbližšieho budhistického kláštora v meste," vraví Adam. "Keď bolo po všetkom, vyšli sme von. Ľudia blúdili krížom-krážom, snažili sa nájsť blízkych alebo zohnať jedlo." A hoci je Barma totalitný štát, nebolo vidno ani jedného policajta či vojaka.
Prvý deň nefungovali ani televízia a rozhlasové stanice. Noviny nevychádzali asi tri-štyri dni. Chýbali najmä informácie o podstatnej časti krajiny, o oblasti na juh od Rangúnu, v delte rieky Iravadi. O situácii na vidieku sa len špekulovalo. Správy o desaťtisícoch mŕtvych začali do Barmy prúdiť najmä od príbuzných a známych z Thajska. Počet obetí na životoch môže byť až 100 - 150-tisíc, lebo ďalšie tisíce ľudí mohli umrieť v dôsledku komplikácií, pre neschopnosť režimu. Pre to, že zranených z dedín neodviezli do nemocnice alebo že ľudia oslabení nedostatkom jedla alebo pitnej vody skolabovali. Starší ľudia a deti zomierajú na následky chorôb, ktoré sa šíria.
Pomáhali ako turisti
Adam a Mária sa rozhodli vrátiť do Thajska. Keď vzlietli, uvideli na vlastné oči, že celá delta je zaplavená. Až v Bangkoku vďaka internetu, telefónom, a novinám zistili, ako sa veci majú. Organizovať pomoc v Barme bolo veľmi ťažké aj preto, že krajina je pre sankcie Európskej únie odrezaná od medzinárodného bankového systému, takže vyberať peniaze z bankomatov neprichádzalo do úvahy. Mohli sa spoliehať len na vlastnú hotovosť. Všade teda chodili s obrovskou taškou plnou peňazí, čo sa na naše pomery môže zdať riskantné, no v Barme to tak nie je. "Sú to budhisti, nekradne sa tam," vysvetľuje Mária.
V Thajsku už začali konať ako ľudia z Človeka v ohrození. So spolupracovníkmi sa dohodli, že urobia verejnú zbierku a rozhodli sa do Barmy vrátiť. Očakávali však, že ako humanitárni pracovníci víza nedostanú, v očiach junty je totiž každý pracovník mimovládnej organizácie potenciálny špión, ktorý už prispel k rozvratu nejedného režimu. Požiadali preto o víza ako obyčajní turisti. Trochu riskovali. "Mali sme trochu strach. Mohli nás vyhostiť z krajiny. Ale hlavne sme mohli spôsobiť problémy našim barmským spolupracovníkom," vraví Adam. Báli sa aj o peniaze, ktoré priniesli z Thajska. Ak by ich bola junta skonfiškovala, neboli by pomohli obetiam cyklónu, ale barmskej armáde. Aj domáci im potvrdili, že pokúšať sa cestovať do delty pre cudzincov nemá význam, neboli by prešli cez "check pointy".
V Rangúne teda nakúpili jedlo, lieky a celtovinu na stavbu aspoň provizórnych obydlí. Nakupovali len základné a Barmčanom známe lieky, najmä proti horúčke a hnačke, ktoré sa dali užívať aj bez asistencie lekára. Keďže armáda sa v krízovej situácii ukázala ako absolútne nefunkčná, ľudia spontánne vytvárali skupiny dobrovoľníkov, ktoré si pomáhali. Adam a Mária sa snažili pomáhať prostredníctvom nich. Išlo o to, aby sa pomoc dostala aj k ľuďom na vidieku, preto prenajímali kamióny, ktoré prepravili pomoc do vzdialenejších miest. Jeden naplnený kamión obsahoval materiálnu pomoc asi pre tristo rodín alebo pre tisíc osôb.
Ako neísť voliť
"Sú veľmi chudobní, ale úžasní. Asi najmilší ľudia, akých som kedy stretla," vraví Mária. Keď sa na ulici tesne po cyklóne opýtali ženy, kde kúpila chlieb, ktorý nesie, rovno im ho darovala: "Vy ste cudzinci, máte to ťažšie. Ja si poradím."
Nespokojnosť s politikou bolo cítiť všade. Hlavnou témou bolo nadchádzajúce referendum. Socialistický režim v Barme sa začal rozpadať v roku 1988, slobodné voľby vyhrala demokratická opozícia. Generáli však výsledky volieb neuznali a urobili prevrat. Zaviedli diktatúru iného typu, no bez akejkoľvek legitimity. "Vojenská diktatúra, ktorá tam vládla predtým, bola síce nepopulárna, ale mala legitimitu. Vlastne armáda organizovala odpor proti Britom, získala pre Barmu nezávislosť," vraví Adam.
Junta, ktorá je pri moci, chcela, situáciu stabilizovať pomocou novej ústavy, obyvateľstvo je však manipulované, že sa na referende musí zúčastniť. Za neúčasť síce nehrozia fyzické tresty, ale môže sa stať, že tí, čo pracujú ako úradníci, prídu o prácu, že študentov vyhodia zo škôl, že taxikárom nepredĺžia povolenie. Situácia veľmi podobná tej u nás spred novembra 1989. "Stále hovoria, že demokracia je prislabá. Že Barma ako štát s množstvom národnostných menšín, s veľkou chudobou, ako obrovský štát s rôznymi klimatickými zónami je veľmi komplikovaná na to, aby tam mali demokraciu. Vravia: My potrebujeme silný štát. Podľa novej ústavy by armáda mala vymenovať 25 percent poslancov a premiér musí byť vojak. Aby mohol kandidovať do volieb, musí byť vlastenec. Ale kto bude kontrolovať, kto je a kto nie je vlastenec? Referendum tam má všetky charakteristiky komunistických volieb." Mnohí ľudia však premýšľali, ako sa referendu vyhnúť.
Pomalé dávkovanie strachu
"Problémom Ázie je, že niektoré zóny sú preľudnené, ľudia sú tlačení, aby žili bližšie k pobrežiu a k brehu rieky," vraví Adam. Možno sa zdá, že prírodné živly s politikou nesúvisia. No keby štát dokázal zabezpečiť lepšiu informovanosť a postarať sa o obete, neboli by straty na životoch také veľké. Čo však možno čakať od štátu, ktorý nevaruje obyvateľstvo pred ničivým cyklónom, zato podľa zákona vyžaduje aj pravidelne fotografovať obrazovky počítačov v internetových kaviarňach a zasielať informácie o nich na patričné miesta? Ktorý má najväčšiu armádu v regióne, ale len na to, aby bojovala s vlastným obyvateľstvom?
"Je to stabilný totalitný systém, ktorý funguje na základe nízkeho dávkovania hrozby a strachu. Niečo ako bývalé komunistické režimy v Európe, ale s trhovým hospodárstvom," vraví Adam Novak.
FOTO - Združenie Človek v ohrození
Mária Tománková (vľavo) a Adam Novak (vpravo) hovoria, že ľudia v Barme sú jedni z najmilších.
Pracovníci združenia Človek v ohrození napríklad distribuovali ryžu.
Distribúcia jedla pre utečencov, v budhistickom kláštore Sipintaryar v meste Laputta.
