Obe moje želania sú splnené a obzvlášť z toho ruského víťazstva futbalistov nad Holanďanmi mám obrovskú radosť. Zdalo sa mi, že ruský tím hrá lepšie, rýchlejšie behá, častejšie sa dostáva k lopte, má viac síl, dôslednejšie strieľa na bránu súpera.
Po konci stretnutia a vypuknutia všeruského nadšenia som počula futbalových expertov, ktorí sa pozastavovali nad tým, ako i na konci takého náročného stretnutia, a navyše po únavnom predlžovaní, ruskí hráči behajú. Aspoň niektorí z nich sa tvárili, že futbalové ihrisko má rozmery detského pieskoviska a že si po zápase pokojne zatrénujú. Fyzička Rusov je jednoducho neuveriteľná.
Myslím, že premýšľanie o tom, koľko futbalisti zarábajú, kto poslal pozdravné telegramy a ako sa bude zasa ruská politická scéna naparovať, do arzenálu radosti po víťazstve nepatrí.
Ukrajinskí nacionalisti, ktorí bojkotovali sledovanie športového diania, sa správali rovnako hlúpo, ako ruskí patrioti. Tí vrieskali na uliciach Moskvy heslá urážajúce futbalistov tmavšej pleti.
Nacionalisti z Ukrajiny i agresívni vlastenci z Moskvy patria do rovnakej kategórie ako novinári, ktorí opojení šampusom a nezdravým optimizmom v pondelok zaplnili noviny povýšeneckými titulkami: „Teraz dovolíme ešte Španielom s nami prehrať.“
Začala som váhať, či držať palce zasa Rusom. Nadutosť ruských žurnalistov ma naštvala a sympatie sa preliali na stranu Španielov. Potom mi došlo, že športovci za hlúposť novinárov nemôžu. A tak verím, že moji obľúbenci, ruskí futbalisti, vyhrajú turnaj a rozpŕchnu sa do všetkých možných svetových klubov.
