Futbal milujú nežistne, vášnivo a nedajú si ho vziať. Najlepšie slovenské futbalistiky nájdete v Šali.

V tieni zápasov Euro 2008 sa pred dvomi týždňami odohral zápas o dušu a telo. Slovan Duslo Šaľa vyhral doma nad ŠK Slovanom Bratislava 3:1. Po štvrtý raz obhájilo Duslo titul majstra Slovenska v ženskom futbale, pohár už teda v Šali zostáva.

"Bratislavčanky nemali šancu, len jednu štandardku z priameho kopu, ale inak nič," komentuje rozhodujúci zápas pani Mila Hanzelová, "krstná mama" šalianskych futbalistiek. Jej dcéra, tridsaťpaťročná Jana Hanzelová-Göghová, je hrajúcou kapitánkou a ostatné mesiace aj trénerkou víťazného tímu. Mamička ju doprevádza na všetky tréningy i zápasy, aj do zahraničia. Jedna stará mama sa totiž na "pľaci" zíde, najmä preto, aby postrážila dvojročnú Janku, nech sa počas tréningu neplietie až tak medzi hráčky. Malá Jana už totiž tiež túži "ténovať", vykladá si nohu na loptu, dáva si ruky vbok a tvári sa pritom športovo. Podchvíľou ju zláka aj dianie na ihrisku a vybehne za mamou. Niekto zlomyseľný by povedal, že takto to vyzerá, keď futbal hrajú baby.

Namiesto chlapca futbalistka

V rodine Hanzelovcov dúfali, že sa im po troch dcérach konečne narodí syn. Z pôrodnice dokonca šťastnému otcovi narodenie syna už nahlásili, ale omylom. Z perinky sa nakoniec vykľula Jana. "Bolo to dievča, čo už. Veď vidíte, že hrá futbal ako chlapec. Ešteže aspoň vyzerá ako baba," komentuje mamička Hanzelová. "Jano, nahraj!" kričali vraj na jej dcéru, keď v šiestej triede hrávala s chalanmi hokej. Raz prišli za Janou domov, nech sa rýchlo oblečie a príde s nimi hrať, lebo prehrávajú.

Jana Hanzelová začínala najprv s hádzanou. Cez leto u babky ju však videl hrať futbal s chlapcami vtedajší tréner Trnavy Dušan Mračka. "Ty budeš raz reprezentanka," povedal jej. Jana mu uverila, zabalila hádzanú v Trenčíne a odišla hrať futbal do Trnavy.

"Nevravím, že by som v hádzanej nedosiahla viac, ale nesťažujem sa," hovorí. V reprezentácii hrala prakticky od pätnástich, trikrát sa stala futbalistou roka. Mrzí ju len to, že sa slovenskému ženskému futbalu nepodarilo výraznejšie presadiť sa na európskej úrovni. Paradoxne sú však naše futbalistky v európskych rebríčkoch na tom lepšie ako naši futbalisti. Po takmer desaťročnej pauze sa nedávno vrátili do európskeho "áčka".

Podľa Hanzelovej-Göghovej by sa mal ženský futbal predovšetkým sprofesionalizovať. "Naše baby dávajú prednosť práci či štúdiu. Futbal vás neuživí, možno len desať najlepších na Slovensku," hovorí.

Keď ho milujete, niet čo riešiť

Láska žien k futbalu je teda zatiaľ pomerne nezištná. Slovenské majsterky sú rady, ak dostanú preplatené cestovné na tréningy. Priamo zo Šale totiž nie je ani jediná hráčka Dusla. "Čo z toho má? Nič! Z tenisu by aspoň niečo mala," komentuje futbalovú kariéru svojej dcéry Mila Hanzelová.

Za odmenu za celoslovenské víťazstvo dostali Šalianky potľapkania po pleci od vedenia zväzu, plechové medaily, sadu nových dresov od sponzora a koláčiky od pani Hanzelovej. "Naše baby sú na pagáče," hovorí. "My sme skromné," prehodí jedna z hráčok.

"Peniaze v kluboch nie sú, liga je slabučká, v rámci nej nemáme vlastne okrem Bratislavy či Žiliny veľkú konkurenciu. Nemôžem ani povedať, že by futbalový zväz nejako tlačil ženský futbal dopredu," komentuje situáciu Jana Hanzelová-Göghová.

Kým mužské družstvá si občas dovolia aj zámorské turnaje, ženy o tom zatiaľ nemôžu ani snívať. Na Slovensku nie je zatiaľ ženský futbal veľmi rozšírený športom, hoci prvý ženský futbalový klub v Trnave oslávil už svoje štyridsiate výročie. "V tomto smere si pripadám ako za opicami. Vo Švédsku či Nórsku hrajú aj ženy futbal namiesto telesnej," pripomína Hanzelová-Göghová.

Nejaký vývoj dopredu však predsa len futbalistiky zaznamenali aj na Slovensku. Posledných päť rokov sa začali vyrábať už aj kolekcie ženských futbalových dresov, ktoré sú trochu užšie. Ani v nich sa však hráčky v modelingu nepresadia, už len preto, že kolená majú plné škrabancov, modrín i jaziev. No aj tie, čo ešte krívajú po nedávnej operácii, sa tvária, že je to v pohode.

Ich trénerke futbal priniesol dokonca aj manžela. Zoznámila sa ním, keď raz hrali proti "starým pánom" po tridsiatke. František Gögh, starosta vo Veľkých Úľanoch, vraj so športovaním svojej ženy problém nemá, ak treba, baby aj odkaučuje. "Je ťažké riadiť hru z ihriska, keď sama hrám," hovorí Göghová. Pripúšťa, že niektoré hráčky mali problém ju akceptovať ako trénerku, keď bola ešte len nedávno len ich spoluhráčkou.

Na otázku o špecifickej "ženskej" taktike odpovedá však rázne, takmer urazene. "My takisto hráme na dve brány s jednou loptou."

Radšej dresy ako minisukne

"Portugalsko, Španielsko," prekrikujú sa dievčatá pri otázke, komu fandia v rámci Euro 2008. Ísť do Viedne je síce pre ne pridrahé, na vrcholné futbalové zápasy sa však pozerajú v televízii. Cristiano Ronaldo frčí aj v tejto vekovej kategórii. No to ešte nevedeli, ako to s Portugalskom dopadne.

Žiačky ŠK Slovan Bratislava sú v svojej kategórii majsterkami Slovenska už niekoľko rokov. Na všetky otázky reagujú spontánne, s vtipom, hneď vidno, že sú zohraté. Najmladšia vo futbalovom tíme žiačok má krásne hnedé oči a vlasy, vyzerá ako malá Salma Hayek.

Láska k tomu "neženskému" športu, ako ho stále niektoré vnímajú, prepukne u báb často náhodou. Sestry sprevádzajú svojich bratov na ich futbalový tréning alebo si len tak na dedine zahrajú s chalanmi. Do štrnástich rokov sú totiž povolené aj zmiešané tímy.

Mladé futbalistky nedovolia, aby sa niekto nad nimi uškŕňal. Kto by sa však odvážil povedať niečo dievčaťu s takou dobrou kondičkou? Na to, že hrajú futbal, sú hrdí vraj aj frajeri, ak ich majú. Len babičky zvyknú nadávať, že sa len "za tú loptu nahánajú". Boja sa, že ich vnučky budú mať od futbalu krivé nohy.

Aj keď ich nemajú, o minisukne namiesto dresu sa zasadzovať nebudú. "To by vám bolo všetko vidieť, keď si dáte šmýkačku," hovorí jedna prakticky.

Oľga Kinkorová od tribúny štadiónu TJ Spoje v Podunajským Biskupiciach, kde slovanistické futbalistky trénujú, sleduje svoju trinásťročnú dcéru. "Frederika bola odmalička chlapčenský typ, bábiky ju nebavili," hovorí o nej. K futbalu sa dostala náhodou. Všimol si ju tréner, keď si raz len tak pred domom kopala s otcom do lopty. "Robí rekreačne aj iné športy, ale mám pocit, že toto ju naozaj baví. Chodí sem rada, totálne tomu prepadla. Keď som ju prehovárala na plávanie, odpovedala mi, že ona pre plávanie predsa futbal nezanechá," hovorí Kinkorová.

Roman Jasovský sa venuje tréningu ženského futbalu už od roku 1991, v jeho tíme sú dievčatá od trinásť do šestnásť rokov. "Ako tréner nerobím veľké rozdiely medzi dievčatami a chlapcami, takmer celý tréningový plán dievčat mám zostavený z cvičení, ktoré bežne vykonávajú aj chlapčenské družstvá, len sú s trochu zníženou intenzitou a objemom," hovorí Jasovský. No pripúšťa, že na dievčatá treba ísť trochu jemnejšie. Zažil však aj také baby, ktorým mäkké slovo ublížilo a tvrdý režim by zasa pomohol. "Dôležité je neukrivdiť, na to sú baby háklivé. Krivdy v živote nezabudnú," hovorí. Podľa neho je u dievčat ťažšie "kočírovať" kolektívnu súhru. "Mužské kolektívy boli akosi automaticky lepšie ako tie čisto ženské," tvrdí. Zažil však aj výborné partie žiačok, ktoré boli lepšími kolektívmi ako chlapčenské. "S takými je radosť pracovať," dodáva.