e Ernesta Brylla samozrejme nekončí na háku v Liptovskom Mikuláši. "Keď zbojník umieral" je však taká dojímavo krásna pesnička, že je celkom jedno, kde vlastne to "lístie popadalo". Po úspechu minuloročnej hudobnej edície prichádza denník SME s druhým dielom série Slovenské legendárne albumy. Ide o reedíciu desiatich pôvodných albumov vydavateľstva Opus. CD nosiče si budete môcť kúpiť s denníkom SME všade tam, kde sa predávajú noviny. Cena jedného albumu je 149 korún. Každý z nich bude v predaji počas jedného týždňa. Na týchto stranách vám vždy predstavíme album, ktorý si budete môcť kúpiť v stánkoch od pondelka. V prípade záujmu si môžete albumy objednať za cenu 129 korún na adrese albumy@sme.sk, prípadne na telefónnom čísle 02 / 59 233 411. Podrobné informácie nájdete tiež na stránke www.albumy.sme.sk.

Keď zbojník šestoštyridsaťsedemkrát umieral

Libretista Ernest Bryll nechápal, ako sa mohol z jeho muzikálu stať na Slovensku až taký fenomén.Muzikál Na skle maľované uviedlo po prvý raz v roku 1970 varšavské Poľské divadlo. V československej premiére ho o dva roky neskôr naštudovalo Státní divadlo Brno pod názvom Zbojníci a žandáři. Slovenská premiéra sa uskutočnila v októbri 1974 v naštudovaní Karola L. Zachara. Nikto vtedy nemohol tušiť, že jeho produkcia v dvoch obnovených naštudovaniach z roku 1981 a 1991 sa dožije takmer šestopäťdesiatich repríz.

Ešte fenomenálnejšie je, že sa posledné predstavenie v roku 2004 odohralo s mnohými pôvodnými predstaviteľmi - Michalom Dočolomanským, Leopoldom Haverlom, Elom Romančíkom, Božidarou Turzonovovou či Soňou Valentovou.

Uvedenie muzikálu malo na našej prvej scéne aj niekoľko "politických prestávok". Najskôr preto, že autor libreta Ernest Bryll vystúpil zo strany, neskôr preto, že emigroval.

K inscenovaniu titulu pristúpili po nežnej revolúcii aj iné slovenské súbory. V roku 1993 Divadlo Jonáša Záborského v Prešove, v roku 2004 žilinské Mestské divadlo a o rok neskôr aj v novom preklade i drsnejšom, rockovejšom naštudovaní bratislavská Nová scéna. Posledné dve inscenácie sú stále v repertoári, ani jedna z nich sa však nestala takým fenoménom ako legendárna produkcia v SND.

Český kritik Miloš Vojta sa o nej vyjadril ako o ľudovej revue, ktorá by sa mohla pokojne hrať aj v parížskej Olympii.

Gärtnerová dokázala skutočne vynikajúco spojiť ľudovú tradíciu s bítovým aranžmánom.

"Bol to pre nás zázrak, nehovorilo sa tomu vtedy muzikál, ale rocková opera," hovorí Emília Vášáryová. Spomína, že v 70. rokoch chodili často na výmenné "družobné" pobyty do Varšavy. "Bolo to vtedy veľmi inšpiratívne, v Poľsku bola predsa len uvoľnenejšia atmosféra. Vtedy sme neriešili, či bol Jánošík Poliak, alebo Slovák," smeje sa.

Emília Vášáryová zodrala v úlohe Anjela niekoľko bielych gatí, krpcov i krídel. Odohrala asi štyristo predstavení.

Prvé korepetície pamätnej anjelskej uspávanky Hajaj, búvaj, buvinkaj robila podľa platne, ktorú nahrala poľská popová hviezda Maryla Rodowicz. "Donekonečna som si ju púšťala. Keby som to tak vedela zaspievať, hovorila som si vtedy."

Produkciu podľa nej držala nahrávka, ktorú robil rockový orchester Bumerang. Aj choreografia pána Štefana Nosáľa dala predstaveniu zvláštnu štylizáciu, o farebnú paletu sa postarali výrazné, výtvarné čisté kostýmy. Ľudí fascinovala aj obrovská zelená šikmina, na ktorú zbojníci skákali. "To bol vklad režiséra Karola L. Zachara," hovorí herečka.

Mnohé stálo podľa Vášáryovej aj na úžasnom preklade Emílie Štercovej-Fronkovej. Pripúšťa však, že neskôr si herci už všeličo vymýšľali a dopĺňali Brylla.

Spomína, ako sa za jeho účasti hralo posledné predstavenie v banskobystrickom amfiteátri. "Neveril vlastným očiam, keď videl ľudí povešaných ešte aj na stromoch, ako nechceli hercov pustiť z javiska. Čudoval sa, že je to u nás až taký fenomén," hovorí Vášáryová.

Nepamätám si väčší triumf

Božidara Turzonovová vošla do dejín hudby, hoci nebola profesionálnou speváčkou. Baladické piesne Keď zbojník umieral či Boľavé ľúbenie, sladké omámenie zľudoveli aj vďaka jej podaniu a emócii, ktorú vedela táto herečka so smutným hlasom dodať do ich nezabudnuteľných melódií.

Čo pre vás znamenalo Na skle maľované?

S láskou naň spomínam. Režiséra Karola L. Zachara intelektuáli ironizovali, hoci na jeho vzdelanosť nemali, lenže Zachar dal tej produkcii istú dimenziu estetickosti, povýšil ju na umenie. Všetky zložky do seba zapadali, od zeleného grúňa na scéne cez skladbu tancov až po vysoko profesionálny preklad Milky Štercovej. Veď len ten Oldo Hlaváček a Milka Vášáryová ako Čert a Anjel! Tá precíznosť, ten obrovský šarm a tá profesionalita prednesu verša! Keď to potom obnovovali už s Marošom Kramárom a Michaelou Čobejovou, niečo sa už z toho stratilo. Alebo Elo Romančík s "Hafim" (Leopoldom Haverlom) ako dvaja bačovia.

Veľa speváckych skúseností ste asi nemali, keď ste do tohto projektu išli.

Asi som sa vtedy zbláznila, to je skutočne spevácka úloha. V poľskej verzii to spievala Maryla Rodowicz, ktorá vyhrávala Sopoty. Pôvodne to mala u nás spievať Eva Kostolányiová či Jana Kocianová, lenže Eva ochorela a Jana mala turné. Nakoniec som to bola ja, pre skúšky som dokonca prerušila materskú.

Ako vznikala nahrávka?

Pripravovali sme sa na ňu veľmi starostlivo, robila sa zdĺhavo a precízne. My sme sa vtedy len zaúčali do tajov spievania, tréma nám často brala tón. Priznám sa, že som mala pri nahrávke v sebe dva koňaky na guráž, čo som inak nikdy nerobila.

Odspievali ste Na skle maľované až do konca?

Len také dva roky som to nehrávala v 80. rokoch, keď som bola na Malej scéne SND obsadená do Williamsovej hry Nedeľa pre bolesť ako stvorená. Rola bola stále predspievaná mnou, ale stelesňovala ju Judka Ďurdiaková.

S týmto titulom ste teda prežili s prestávkami tridsať rokov.

Veď to! Na začiatku bol Mišo ešte junácky a ja som bola dievocká. Na konci som mu už hovorila: "Miško, nehanbíme sa? Jedného dňa už nevstanem z pokľaku a bude po paráde!" Veď som tŕpla ako blázon, keď Mišo robil na konci to salto. Ale to bolo od neho také "kumštírske". Ráno bol ešte u srdciara a večer skákal. Bolo to neskutočné, ale to predstavenie malo ducha.

Bol muzikál spochybnením či potvrdením legendy o Jánošíkovi?

Keď sme to hrali v zahraničí, niekde sa čudovali, že ironizujeme národnú legendu. Ale irónia bola len na samom spodku a nie zlá, naopak, mimoriadne láskavá, ako u Čechova. Autentický Jánošík bol svojím spôsobom delikvent, dohnaný či nedohnaný do zbíjania, ale nedá sa asi povedať, že by nejako systémovo rozdával chudobným. Bol však prvým outsiderom, ktorý sa postavil proti moci či totalite. "Sloboda, sloboda, nebudeš slobodou, ak si niekto zmyslí panovať nad tebou." Tieto slová - podľa toho, v akom období hovorené - boli mimoriadne nasýtené. Lámali ešte aj totalitných politikov. Aspoň takto som to ja osobne cítila.

Videli ste aj novoscénovú verziu?

Zacharova produkcia bola viac synergická, výtvarne, obsahovo aj muzikálne. Na Novej scéne sú vysoko profesionálni tanečníci zo SĽUK-u, ale nemá to tú vrúcnosť. Naša inscenácia sa stala akoby národným hymnusom, hlavne v časoch, keď sa totalita znova dostávala do normálu. Nepamätám si väčší triumf, aký sme s Na skle maľované zažili v Prahe.

z archívu

Potreba veľkého mýtického hrdinu

Pri prvom uvedení mi to pripadalo ako poklesnutá tanečná ľudová estráda. Čosi ako farebná televízia bez skla. A slovenská špecialita, dvojzmyselné vtipy, azda preto, že "podporované" výrečnými gestami, sa rýchlo zaliečala hľadisku vulgarizovanou klzkosťou.

Na stej repríze (29. 6. 1976) bolo cítiť, že hudba a na nej postavené choreografie držia stavbu predstavenia. Zreteľnejšie sa črtali základné a hlbšie uložené "tajomstvá" mimoriadneho ohlasu tohto naštudovania.

Obnovené naštudovanie v roku 1991 nastolilo pôvodnú rovnováhu. A teraz je to víťazná, naozaj univerzálna a vrcholová syntéza, ktorou režisér Karol L. Zachar završuje svoje celoživotné úsilie. Teraz napĺňa inú potrebu. Ako sa na správnu národnú tradíciu patrí. Prichádza vo chvíli, keď ju najviac treba. A teraz treba veľkého, mýtického hrdinu. Istotu hrdinu, na ktorého sa dá spoľahnúť, s ktorým sa možno stotožniť, ktorým sa možno pýšiť a ktorý môže potešiť srdce. Tak ho najmä dnes prijímajú Slováci.

Emil Lehuta, Slovenské pohľady, číslo 9 z roku 1991

Na jubilejnom predstavení (400. repríza) frapovala najmä skutočnosť, že obsadenie s výnimkou nebožtíkov a starcov sa nemení a prakticky nič sa nezmenilo ani scénograficky, ale ani po režijnej stránke diela. Herci, dnes už o dvadsať rokov starší (čo takmer nevidno najmä na Michalovi Dočolomanskom), interpretujú texty skoro ako kedysi.

Anton Kret