Chodíte často na Slovensko?

Dosť často, niekedy aj dvakrát za rok. Boli dokonca obdobia, že som tu strávil aj dva-tri mesiace. Teraz som však neprišiel z Kanady, ale z Berlína, kde sa zdržujem už od konca minulého roku. Prenajali sme si tam s manželkou byt a zaoberám sa prekladmi.

Prečo v Berlíne?

Chcem byť v Európe, a Berlín je centrom európskeho diania, síce trochu na severe, ale s dnešnou leteckou dopravou to nie je problém. A je to tam aj najlacnejšie.

Počuli sme o vašom preklade románu Petra Pišťanka do angličtiny. Čo ešte prekladáte?

Prekladám celú trilógiu Pišťankovho Rivers of Babylon. Prvý diel už vyšiel, druhý je preložený a tretí dokončujem. Okrem toho som preložil román Pavla Vilikovského Posledný kôň Pompejí. Dostal som ponuku a kniha je v súťaži o „Premio Strega", čo je najdôležitejšia literárna súťaž v Taliansku. Keby sa nám podarilo získať hlavnú cenu, kniha má zaručené mnohojazyčné vydanie. To by bolo!

A ako vznikol nápad preložiť Pišťankov text?

Najprv som si ho, samozrejme, prečítal. Nezávisle od toho som sa však predtým chytil do vlastnej pasce. Vydal som totiž niekedy v osemdesiatych rokoch v angličtine knihu Dejiny slovenskej literatúry. Nič také dovtedy neexistovalo. Nebolo to ľahké vydať, lebo veľa ľudí ani neverilo, že Slovensko má nejakú literatúru a že vôbec existuje. Dokonca aj v akademických kruhoch. A aj na takej renomovanej univerzite, akou je torontská, boli ľudia, ktorí knihu s radosťou vítali, no s jej vydaním mali politický problém.

Prečo?

Napríklad preto, že v rade univerzitného vydavateľstva sedel pán, ktorý neveril, že naozaj existuje slovenská literatúra. Bol to radikálny Čechoslovák a bol presvedčený, že každá takáto kniha musí byť fašistická, ľudácka. Na druhej strane zase boli iní, ľudáckejšie naladení ľudia, ktorí knihu kritizovali za to, že bola československá. Na univerzite sa tradovalo, že Slováci ako národ neexistujú. Tak som zistil, že som vlastne z politického hľadiska knihu nenapísal až tak zle, keďže nikomu z extrémistov nevyhovovala. A ani tým, čo mali na starosti peniaze. Nakoniec vyšla. Zakončil som ju výzvou, aby sa už konečne začala prekladať slovenská literatúra do svetových jazykov. Keď si to ľudia prečítali, ktosi povedal: a prečo neprekladáš ty?

To bola tá vlastná pasca. A potom vás presvedčil Pišťanek?

Nikto ma nepožiadal preložiť jeho knihu. Prišiel som s tým sám. Hovorím mu: počúvaj, Pišťanek, preložím tú knihu, lebo som presvedčený, že ak niečo z našej literatúry môže preraziť tak, že si to niekto vo svete aj všimne, tak je to Rivers of Babylon. A to sa aj stalo.

Prvý diel Rivers of Babylon v angličtine už má prvé pozitívne ohlasy, dokonca ho prirovnali k Süskindovmu Parfumu. Čo na to hovoríte?

V živote som nečítal lepšie recenzie, než čo dostali Rivers teraz na jeseň v londýnskych Timesoch, v Literary Review a inde. Je to úžasné, veď tie čítajú milióny ľudí! Písali, že táto kniha si zaslúži ovládnuť celý svet. Nič také, že slušná, pozoruhodná a podobne, ale toto je bomba a choďte si to hneď kúpiť. Neviem si predstaviť lepšie ocenenie. Na druhej strane, kritika je vec, nad ktorou nemáme kontrolu. Porovnali ho aj k Swiftovi, Thomasovi Mannovi, čo je myslím trochu viac ako Süskind.

Obaja autori, ktorých spomíname, vytvárajú na poli slovenskej literatúry protipóly. Pri preklade ste sa do ich rôznych poetík museli zahĺbiť. Aký je v angličtine váš svet podľa Vilikovského a Pišťanka?

Vilikovský je hĺbavý, filozofický autor. Zamýšľa sa nad každodennými udalosťami aj typmi ľudí, dokáže aj o maličkosti napísať niečo výnimočné. Úžasný je jeho ponor do javov, myšlienok, a čitateľ ho jeho svetom objavov sprevádza. Pišťanek je iný. Neuveriteľne invenčný, má obrovskú predstavivosť a absolútne žiaden strach. Nie je to pipíška, čo sa bojí prejsť cez cestu, ale tank, ktorému neprekáža, že ide cez múry, a keď sa prepadne, vznikne zaujímavý incident. Nemá v knihách žiaden pocit hanby ani slušnosti, a pritom vôbec nie je arogantný. Je satirikom, ktorý dvíha sukňu a ukazuje celému svetu holú riť pravdy. Čo chce, povie polopate. Mnoho ľudí to uráža, hoci aj súhlasia s tým, že záporné javy - mafia, podvody, chamtivosť - existujú.

Ale musí sa to povedať takto nahlas?

Ja si myslím, že áno. Možno nás to privedie k zamysleniu. A myslenie je prvý krok k zmene. Tak hovoril Cervantes, Swift, Gogoľ, Saltykov, Hašek.

Mali ste s jeho slovníkom pri prekladaní problém?

Ani nie, ale dosť zložitá bola oblasť okolo stravovania, názvov jedál. Lebo, samozrejme, sú slová, ktoré v angličtine nemajú ten istý význam alebo emotívne podfarbenie, významové pozadie či dôležitosť ako v slovenčine.

Napríklad?

Také jednoduché slovo - šniceľ. Rezeň, správne po slovensky. Lenže je to aj určitý pojem. Môže znamenať aj to, že je nedeľa, pohoda, zišla sa rodina. A ten šniceľ v angličtine neexistuje. Nahrádza sa často slovom escalope, z talianskeho scalopini, čo je vlastne ešte presnejšie než šniceľ. Lebo viedenský šniceľ bol vlastne ukradnutý z Talianska. Scalopini di vitello panate - to boli panírované rezne teľaciny. Aj dnes ich tam predávajú. Vždy v sobotu, už vyklepané, „panírované", aby si ich ľudia v nedeľu mohli vypražiť.

Ako ste teda preložili šniceľ?

Nakoniec som ho tam nechal. Veď ľudia už cestujú. Mnohí už mohli pochopiť, čo to je, už ho jedli. Nechajme ho tam, keď je čitateľ zvedavý, určite si ho vygoogluje. Čo s tým spraví editor, je druhá vec. Prekladateľovi nevyjde všetko, čo preložil. Každý vydavateľ má svoj domovský štýl a nemusí rešpektovať prekladateľa. Preklad je len začiatok.

Slovenská literatúra je málo prekladaná a angličtina zase dostupná obrovskému množstvu ľudí. Cítili ste pri preklade veľkú zodpovednosť?

Samozrejme, ale problém je, že preklad nikdy nebude identický s originálom. Ide vždy o rôzne kultúry, pozadia jazyka, a to je komplikované. Mnohé veci sú veľmi ťažko preložiteľné. Taliani majú príslovie "Traduttore traditore" - Prekladateľ je zradca. Čiže ten, čo zrádza text. A celý čas sa pritom snaží o opak - byť textu čo najvernejší. Našťastie mám vydavateľa puristu, takže sa nám dobre konfrontuje. Snažím sa byť veľmi blízko k textu, a tam, kde by to bolo na jeho škodu, hľadám výrazy adekvátne v prijímacej kultúre. Predsa ide o to, aby sme pôvodný produkt autora zrozumiteľnili, a nie naopak.

Pred pár rokmi ste sa dostali aj do finále súťaže Poviedka, publikujete, vraj píšete odmalička. Čo vás na tom priťahuje?

Nedá sa nepísať, keď človek dostane nápad. Veľmi sa mi páčilo obdobie, keď Jaslovský a potom Pišťanek redigovali internetový časopis Inzine, kde som sa trochu rozpísal v slovenčine, ktorú veľmi aktívne nepoužívam už štyridsať rokov. Možno moje najlepšie veci vyšli práve tam. Počul som, že je záujem vydať zbierku najlepších príspevkov.

To by bolo super. Ale poďme ešte k tej slovenčine - odlúčili ste sa od nej, keď ste po roku 1968 odišli z Československa. Ako sa žije s pečiatkou emigranta v Kanade a ako to vnímate, keď ste na Slovensku?

V Kanade to nie je žiadna pečiatka, skôr na Slovensku, veď asi štyridsať percent Kanaďanov sa tam nenarodilo a sú emigranti. To je pre nás dobré, lebo nikomu neprekáža, že niekto urobí v reči chybičku, keď ju urobí aj druhý. Na Slovanov sa dakedy, keď väčšina Kanaďanov bola britského pôvodu, dívali zhora, ale potom začali húfne dovážať ľudí z Číny a Indie, tak sme sa možno už aj my stali „bielymi".

A čo na Slovensku?

Často mávam pocit, že keď je človek v Kanade, je to, akoby zomrel. Vraciame sa na Slovensko nie ako skutoční ľudia, ale ako nejakí duchovia, alebo aj príšery. Zavadziame tu. Mnohí by boli radi, keby sme zostali už navždy pochovaní v našej novej krajine a prestali otravovať návštevami. Vnímam tu tri obdobia: prvé, keď emigranti boli obdivovaní, druhé, po roku 1989, keď začali byť nenávidení, a potom tretie - keď už všetci na emigrantov kašlú. To je teraz. Samozrejme, že to posledné obdobie je pre nás emigrantov najlepšie. Dajú nám pokoj. Život ide ďalej.

Ako ste pociťovali tú nenávisť?

Prišiel emigrant domov a ľudia videli len to, že má vrecká plné peňazí. Tu sa práve krajina začínala zviechať z totality, nikto nemal peniaze. A tak sa ľudia neradi pozerali na dedkovcov, ktorí s ničím nemali problém. Nenávisť bola o to väčšia, že sa o emigrantoch patrilo hovoriť pekné veci.

No paradoxne práve teraz sa emigrácia stáva veľmi dôležitou zložkou vývoja. Veľa mladých ľudí zo Slovenska odchádza do sveta, emigruje a ukazuje sa, čo všetko to prináša. Na krátky čas zarobiť si je fajn, ale navždy je to katastrofa.

V Kanade už dlho žije veľa emigrantov slovenského pôvodu, mnohí sa už úplne asimilovali. Zaraďujete sa medzi nich? Fungujete aj v spolkoch?

Slovenskí emigranti sa nikdy zvlášť neorganizovali. V tomto sú ako Španieli, tí tiež nemajú radi organizované spolky. Ale potom sú americkí Slováci, ktorí prišli koncom 19. storočia do dravého kapitalizmu, a mali spolky so státisícmi členov, ktoré fungujú dodnes. Z dnešného pohľadu to boli vlastne poisťovne. Ľudia platili, aby mali podporu, keď sa zrania v baniach, lebo na štátnu pomoc sa spoliehať nemohli. Časom tieto poisťovne zbohatli, Slováci však začali vymierať, a teraz je situácia taká, že sa v Amerike k slovenskosti hlásia ľudia, ktorí už po slovensky a o Slovensku vôbec nevedia.

Prečo je to tak?

Majú milióny dolárov a míňajú ich na hlúposti. Ak sa niekto naivne domnieval, že Slováci z Ameriky budú na Slovensku prispievať k nejakému ekonomickému zveľaďovaniu krajiny, mýlil sa. Členovia sú zväčša ľudia, ktorí robili tak ťažko, že nemali čas vzdelávať sa, takže boli neuveriteľne neinformovaní o svete a o Slovensku zvlášť. Ako by aj mohli byť? Nie sú zväčša veľmi bohatí. A tí, čo sú, ich nepustia, zbohatli preto, že vedia ako „trímac peňaže".

Myslíte si, že slovenská literatúra má šancu ovplyvniť vonku zmýšľanie ľudí?

V každom prípade. Veď čo sú naše názory o Amerike, Francúzsku, Anglicku? Nie sú podmienené aj tým, čo sme čítali, alebo filmami, ktoré sme pozerali? Ale cez spolky to nejde. Bol som istý čas predsedom jedného. Chceli ma ako univerzitného profesora, z reprezentačného dôvodu. Po pár mesiacoch som to vzdal. Nie som byrokratický typ a hneď na začiatku ma odradilo, že za hodinu na Slovensku v Matici slovenskej vedeli o mojom poste. Cez eštébákov, samozrejme. Potom sa pozeráte na tých päť ľudí, s ktorými ste v jednej miestnosti, a rozmýšľate, ktorý z nich je donášač. A pritom o nič nešlo, veď to bola kultúrna organizácia. Vtedy sa však už v Československu schyľovalo k revolúcii a ja som mal na univerzite dôležitejšie problémy.

Aké?

Hrozilo, že zavrú katedru slavistiky, lebo nemajú peniaze. A dali mi ultimátum - keď nebudeš mať viac študentov, vykopneme ťa.

Zdá sa, že to dopadlo dobre, keď tam fungujete stále.

Nevykopli nás. Katedru však zavreli, a tak učím spolu s nemčinármi na katedre európskych štúdií. Som šéfom programu európskych štúdií.

Získali ste študentov vďaka tomu, že sa otvorili hranice?

Presne naopak. Pád komunizmu znamenal pre slavistiku, nielen v Amerike a v Kanade, ale aj inde vo svete, totálny bankrot. Americký Kongres totiž podporoval ruské a slovanské štúdiá z politických dôvodov - Rus bol hlavný nepriateľ a bolo treba vedieť, o čom rozmýšľa. Z pol miliardy dolárových grantov žili stovky univerzít, collegeov a rôzne programy. V Amerike máte vyše dvetisíc univerzít a college, v Kanade vyše dvesto, všetci mali peniaze. A z jedného dňa na druhý zrazu nebolo nepriateľa. No a či tej pol miliardy máme, alebo nemáme, to je dosť veľký rozdiel. V USA zatvorili katedry hneď. Aj u nás chceli. Darmo sme mali dobré čísla, univerzita žiadala viac študentov.

Kde ste ich vzali?

Otvorili sme viac kurzov, na každý sa zapísali noví študenti, a tak sme ich mali viac. Samozrejme, za cenu, že sme učili dva- až trikrát viac než dovtedy, oproti iným kolegom, ktorí dostávali ten istý plat. Ale išlo nám o veľa.

Ako sa zmenil postoj študentov k slovanským jazykom po páde režimu vo východnom bloku?

Dostávam správy, že teraz je to všade dosť slabé. Na univerzitách v USA je na spoľahlivom kurze o ruských literárnych velikánoch 19. storočia dvanásť-pätnásť študentov. Ja ich mám napodiv plnú prednáškovú miestnosť. A keby mala viac sedadiel, bolo by ich aj viac. Keď poviem, že nie som veľmi politicky korektný, na druhý deň ich príde ešte ďalších tridsať, či ich zoberiem, že budú sedieť aj na zemi. Pritom, samozrejme, o politike vôbec nehovorím. Nezaujíma ma. Zaujíma ma autentickosť autorskej výpovede.

Čo znamená, že nie ste politicky korektný?

To je predsa jasné. Vždy to bolo a bude, že o určitých veciach sa nesmie rozprávať. Veď to je dnes aj najväčšia chyba tlače. Preto je na takom katastrofálnom ústupe v celej Severnej Amerike. Ročne klesne čítanosť aj o dvadsať percent. A potom všetci utekajú na internet. Keď sa tam dozviete, čo sa naozaj deje v blogu jedinca, ktorý to robí sám na kolene, a v New York Times, čo má milióny dolárov za investigatívnu žurnalistiku, na to neprídu, to je už naozaj zlé. Ľudia si žiadajú autentickosť, chcú pravdu, niekoho, kto sa s nimi bude rozprávať ako s ľudskými bytosťami. A Havel, Dostojevskij alebo Gombrowicz, to sú ľudia, ktorí s autentickosťou v literatúre vynikli. Našich študentov to veľmi zaujíma.

Prečo ste v emigrácii začali študovať slavistiku?

V Bratislave som študoval angličtinu a španielčinu. Keď som prišiel do Kanady, už som mal tri ročníky za sebou. Čo sa stalo? Stretol som chlapca z Ostravy, ktorý utiekol z Československa rok predtým, a tiež študoval v Olomouci jazyky. Hovorí, poď sa, Peter, pozrieť na univerzitu, ako to tam vyzerá. Študoval ruštinu a boli tam zaujímaví ľudia. To ma prekvapilo. Vysvetlil mi, že nemôže s domácimi súťažiť v angličtine. Pochopil som. Dnes však viem, že som pokojne mohol robiť aj angličtinu.

Ako vás prijali?

Jeden z profesorov, Alec Wainman, môj veľký dobrodinec, sa prekvapil: Vy ste z Bratislavy? Však tam som bol, teraz, na kongrese slavistov. Videli sme tam tanky! Vy ste odtiaľ odišli? No to je úžasné! Vítam vás, zapíšte sa, budete tu študovať! A ja hovorím, malý moment, mám manželku, dieťa a nemám peniaze. Vraj to nič, nemusíte platiť, lebo ste utečenec a my vám dáme tisícdolárový grant. Vravím, ale ja nemám ani knihy. Hneď ma vzal do kníhkupectva a kúpil mi všetky knihy. Po ceste ma zaregistroval ako študenta. To bolo v októbri 1968.

To ste mali dosť veľké šťastie.

Súhlasím, uvedomujem si to. A našiel som si ešte aj prácu. Hral som v kapele. Študoval som a pritom hrával, až kým som nedostal doktorát a nevzali ma na univerzitu ako profesora. Išlo to až podozrivo hladko. Zrejme všetko v živote je len náhoda alebo šťastie, však?

Ktovie, hovorí sa aj, že v živote nič nie je náhoda. Ako vám pomohla angličtina?

To je vec, na ktorú nemožno zabudnúť: najdôležitejšie pri emigrácii je chápať kultúru, do ktorej človek ide, a rozumieť jej reč. Ja ani manželka sme nemali s jazykom problém. Dokonca, keď sme do Kanady prišli prvým lietadlom s utečencami, na ktoré čakali reportéri, aby mohli s niekým urobiť interview, urobili ho so mnou. Boli sme na prvej strane denníka! Obrovská fotka môjho syna, ako drží náš kufor. Mal vtedy dva roky. Tú fotku sme poslali mame, a tá ju dala zarámovať. Dnes sa pozriem na ten obrázok a je mi zle.

Bolo vaše rozhodnutie odísť jednoznačné?

Áno. Pokúšali sme sa o to už predtým. Chytili ma však na juhoslovanských hraniciach a dali do basy. Manželka sa dostala cez Rakúsko, ja nie, tak som to chcel prejsť cez Juhosláviu.

Prečo ste to tak veľmi chceli?

Ako ináč: mladosť, pochabosť, neinformovanosť o svete, a najmä hlúposť. Dnes sa na emigráciu dívam veľmi negatívne. Mne to, samozrejme, prospelo, ale nie je to dobré pre ďalšiu generáciu. A je jedno, či ste profesorom, alebo inštalatérom. Ako povedal Vajanský: suchá ratolesť.

Keď ste z Československa odišli, patrili ste medzi najslávnejších muzikantov v krajine. V kapele Beatmen ste pôsobili s Dežom Ursinym, Mariánom Bednárom a Miroslavom Bedrikom. Ako ste prežívali odlúčenie od sveta vašej muziky?

V Kanade som začal mať iné starosti. S muzikou som pokračoval, nebolo to zlé, ale nebolo to, samozrejme, ani to isté ako doma, kde som patril medzi špičku. Tú dal dokopy Peter Tuchscher, ten vedel, kto, kde a ako hrá a snažil sa urobiť super kapelu. Bolo to neopakovateľné a fantastické.

Aj Beatmen, aj obdobie predtým, keď som hral ešte v Kabinete 112 či s Hammelom v Prúdoch, a úplne na začiatku v typickej stredoškolskej kapele Nautilus, z ktorej pochádzajú doteraz činní ľudia, napríklad môj dobrý kamarát Fedor Frešo.

A aké je to teraz?

Seriál Bigbeat, ktorý som nedávno videl v televízii, mi potvrdil, že čas kapiel, v ktorých som hral, je preč. A nedá sa povedať, že keby som tu bol zostal, všetko mohlo pokračovať a ktovie, kam by sa Beatmen dostal. Nikam by sa nedostal. Je to ako s Mozartom. Keď Mozart zomrel, bolo to načas. Klasika sa končila, začal sa romantizmus. Takže niet čo ľutovať.

Odpustili vám odchod „pozostalí"?

Veď aj oni mali iné starosti. Pritom hudobný vkus sa veľmi rýchlo menil. My sme boli zbláznení do Beatles. Dnes si to pustíte a zrazu to znie ako dievčenská kapela: miau, miau, miau, love, love, love... Vývoj sa pobral drsnejším smerom, Rolling Stones, Led Zeppelin - najväčšia rocková kapela všetkých čias, a zasa, ako to bolo aj s Elvisom, inšpirácia prišla z černošského bluesu. Tam sú počiatky všetkého.

Nebol problém preladiť na „inú strunu", keď ste prišli do Kanady?

Kým na Slovensku sme boli tvorivý tím, v Kanade som sa dostal do komerčnej kapely. Bolo nutné podporovať rodinu, museli sme prežiť. A keď musíte niečo také robiť, idete do toho s radosťou. To nie je utrpenie. Naopak, radosť, že som mal možnosť zarobiť vcelku jednoducho, spôsobom, ktorý vôbec neprekážal môjmu štúdiu. Aj keď som niekedy hral aj šesť nocí v týždni.

Veľa sa hovorí o komplikovanej povahe Deža Ursinyho, ktorý bol najviditeľnejšou postavou vašej československej éry, a po nej ostal originálnym hudobníkom. Ako ste ho vnímali?

Ako originálneho človeka. Mal však medzi nami dôležitý protipól, a to Mariána Bednára, ktorý bol oveľa skúsenejší, čo sa týkalo hudobnosti. Dežo bol silná osobnosť, spravil si svoj plán, svoju hudbu, Bednár ju však vedel prispôsobiť podmienkam, mal citlivé ucho pre vkus poslucháča. Bola to ideálna dvojica. Do toho som ja robil texty a dohromady to dobre išlo. Hoci na platniach Bednár často ani nebol uvedený, bez neho by to nešlo. Dežo bol velikán, veľká osobnosť, či v hudbe, alebo v čomkoľvek pôsobil. Takých je ako šafranu. V porovnaní s ním som bol tuctový bubeník a som rád, že sa mi podarilo s takými velikánmi ako on hrať. Zrejme som naozaj mal veľké šťastie.