ších svetových operných scénach a je jedným z medzinárodne preslávených slovenských spevákov. Barytonista DALIBOR JENIS.

Skôr, než ste sa stali operným spevákom, vás vnímali ako basgitaristický zázrak. V šestnástich ste už hrali zrelo a moderne. Ako prišlo rozhodnutie stať sa spevákom?

Prostredníctvom basgitary som sa dostal medzi konzervatoristov a cez nich zasa k vážnej hudbe a k opernému spevu. Zoznámil som sa aj s mojou dnešnou manželkou Evou, ktorá už končila školu. Zaiskrilo to a ja som sa snažil, aby som sa v jej spoločnosti pohyboval častejšie, čo sa aj podarilo. Vtedy som popri base aj spieval, ale iné žánre. Veľkým vzorom bol pre mňa Mark King zo skupiny Level 42, ktorý hral na basgitare aj spieval. To je náročné a mne sa vždy páčili veľmi náročné veci. Latky si dodnes kladiem vysoko, aby som mohol dlho skákať.

Takže operný spev robíte vďaka manželke?

Samozrejme, že som sa chcel priblížiť k jej svetu, lebo láska prenáša hory. Tak som to skúšal a Eva povedala, že to vôbec nie je márne a možno by stálo za pokus ísť za jej profesorkou, pani Zlaticou Livorovou, a viac sa tomu venovať, lebo pekných hlasov v našom opernom svete nikdy nie je dosť. To sme aj spravili, urobil som talentovky a išiel som študovať, najprv na Slovensku a neskôr v Taliansku.

Bola vaša rodina muzikálna?

Z maminej strany mala celá rodina muziku v krvi, dedo bol harmonikár a hral na dedinských zábavách v Polepoch pri Kolíne. Bolo široko-ďaleko známe, že keď príde starý Šanc, vždy je zábava. Jeho dcéry veľa spievali, aj moja mama. Otec zasa študoval husle a začal hrať v divadle ako koncertný majster, ale, bohužiaľ, oslepol, rok bol nevidomý a po operácii videl veľmi zle, takže nevidel na noty. Potom sa venoval iba učeniu. Ale bol ťažká povaha, nevhodná na pedagóga, takže aj s tým skončil. No u nás sa hralo každý deň. Najstaršieho Stana smeroval na klavír, druhého brata Daniela a mňa na husle, ale ja som to rýchlo vzdal. Daniel mal veľmi ťažký úraz, takže prestal hrať, čo je škoda, lebo to bol obrovský talent.

Čo vám dávala basgitara?

Veľa ľudí sa ma pýtalo, prečo hrám na base a nie na gitare, veď ako gitarista by som sa mohol pri sólach viac realizovať. Mne sa však basa vždy veľmi páčila, lebo som sa snažil objavovať niečo nové, vtedy bola nová slapová technika, teda hranie palcom perkusívnym spôsobom, a to mi umožňovalo hrať aj rytmické veci. Hodiny sme džemovali a tešili sme sa ako malé deti.

Okamžite po nástupe ste sa dostali na profesionálnu scénu, ako si spomínate na tie časy?

Hrával som v skupine Esprit Band bubeníka Pavla Kozmu. Ten vtedy hral aj v Prúdoch. Raz ma tam zobral na skúšku a spýtal sa Fedora Freša, či si môžem cez pauzu zahrať na jeho basgitare, že by si chcel so mnou zadžemovať. Ja som mal v tom čase veľmi zlú basu a úplne ma uchvátilo, ako sa na tom Fedorovom nástroji hrá. To bol neuveriteľne adrenalínový zážitok, ojedinelý moment absolútnej rozkoše. Počúval nás Fero Griglák, ktorý v tom čase hľadal basgitaristu do Fermaty a na ďalší deň som už išiel na skúšku. Tak som sa dostavil a už som z kapely neodišiel. Pripravovali sme album Ad Libitum a koncertný program.

Vašu činnosť prerušila až tragická smrť bubeníka Karola Oláha pri autohavárii, je to tak?

Žiaľ. Ešte si pamätám, ako odchádzal hrať na Západ, lúčili sme sa vo vinárni. Bol to veľký talent. Z bubeníkov som jedine s ním a s Jánom Fabrickým mal pocit absolútneho porozumenia bez slova, boli sme jedno telo.

Nebolo pre vás smutné, že ste sa v jednom momente museli pre spev rozhodnúť, že basgitara musí ísť na druhú koľaj?

Nebolo to také kruté, lebo to išlo postupne, občas som ako basgitarista vystrčil rožky. Z času na čas som hosťoval s VV systémom, boli sme aj na zájazde v Sovietskom zväze. Basa z môjho života nikdy neodíde. Dodnes ju nosím na zájazdy a hrám si. Občas sa aj učím skladby niektorých moderných basgitaristov, ale potom zasa príde veľa speváckej roboty a dlho na ňu nemám čas. Sú to také basgitarové vlny.

Basová gitara však má nevýhodu - na klavíri alebo gitare si človek zahrá aj sám, ale na base nie, treba spoluhráčov.

Občas doma robím také koncerty, že pustím nejakú funkovú nahrávku, ktorú dobre poznám, a zadžemujeme si spolu. Mám kvalitnú aparatúru, tak to znie dobre, a teším sa, akoby som bol jeden z kapely. V publiku sedí moja žena.

Ako je to vlastne so školeným "operným" hlasom? Vypestovať si ho vyžaduje špeciálne danosti, alebo ho môže teoreticky zvládnuť každý - samozrejme s limitmi talentu, hudobného sluchu a podobne?

Spievať sa môže naučiť každý - nejako. Spievanie je prirodzená vec ako rozprávanie, používajú sa rovnaké hlasivky a rovnaké rezonančné priestory. Je pravda, že nie všetci spievajú, lebo sa hanbia, majú psychický blok. Takže je to aj vec povahy, a práve tá je pre speváka veľmi dôležitá. Veľkí speváci majú okrem daru vyludzovať tóny aj sebaistotu, schopnosť nepodliehať stresu, radi sa predvádzajú. Na javisku nemôžete pôsobiť hanblivo.

Aj veľkým hudobníkom sa stáva, že následkom osobných problémov alebo extrémneho stresu sú dočasne zablokovaní a ich výkony nie sú optimálne. Máte aj vy takýto nepríjemný zážitok?

Nie. Každý človek má problémy a sú aj čierne dni, ale vtedy sa oveľa viac koncentrujem na hudbu, teda zabúdam na seba, na všetko, len napĺňam rolu, ponáram sa do hudby. Už mám skúsenosti, takže tieto procesy prichádzajú automaticky. Niekedy na mňa ide choroba, kýcham, pokašliavam a mám stres, či zaspievam dobre, a čo keď kýchnem práve v tichej smutnej časti. Ale hneď, ako vyjdem na scénu, mozog zázračným spôsobom povypína centrá kýchania a pokašliavania a až dodatočne si uvedomím, že som si po celý čas, čo som spieval áriu, vôbec nekýchol. Potom zídem zo scény a hneď kýcham.

Hovorí sa, že máte absolútny hudobný sluch, je to tak?

Mám pocit, že asi áno, aj keď som sa s tým nikdy nezaoberal a nepýšil. No často chytím tóninu automaticky. Môj brat, klavirista Stanislav, ho určite má. Často sme niečo sťahovali z nahrávok a on vie analyzovať akord aj melodické linky podľa sluchu.

Kedysi bol veľkou hudobnou nádejou, ale dnes o ňom nepočuť, čo robí?

Už ako študent si vysníval, že bude hrať v zahraničí ako sólista v kvalitnom hoteli. Vtedy bol komunizmus a znamenalo to vrchol kariéry. Situácia sa však prudko zmenila a neviem, či má pocit zadosťučinenia, lebo hrať v Hiltone je síce fajn, ale účinkovať vo Viedenskej filharmónii by bolo možno lepšie.

Mali ste niekedy problém s hereckou stránkou úlohy?

Možno spočiatku, keď sa viac sústredím na spev, ale keď robím osemdesiate predstavenie napríklad Barbiera, už sa teším, ako si zahrám, lebo to je pre mňa zábava. Mám rád aj moderné poňatie. Z popdžezových čias mi ostala láska k improvizácii. Hudobne veľmi improvizovať nemôžem, pretože skladateľ by sa otočil v hrobe, tak si to kompenzujem aspoň improvizáciou hereckou.

Existujú aj úplne šialené inscenácie klasických kusov, zažili ste niečo také aj osobne?

V Berlíne som hral v Donovi Carlosovi, kde sa všetko odohrávalo okolo jedného stola pri jednej hostine a počas nej popravovali osem ľudí tak, že ich zviazali, poliali benzínom z kanistra a úplne nahých ich pomaličky vyťahovali lanami nad stôl, kde ich mali akože zapáliť. Samozrejme ich nezapálili, lebo sa zatiahla opona, ale na môj vtedajší vkus to bolo až príliš moderné. Medzitým som videl aj všelijaké iné inscenácie, ktoré boli aj divokejšie a oveľa menej zmysluplné. V nich som však, našťastie, nehral.

Aktívne pôsobíte na mnohých svetových operných scénach. Ako vnímate ich špecifiká?

Čo je u všetkých rovnaké, je vysoká profesionalita v organizácii, plánovaní aj v samotných prevedeniach predstavení. Veľmi dôkladní sú v Londýne, v Paríži majú zasa špecifickú noblesu. Po skúške si tam radi chodia sadnúť do dobrej reštaurácie, porozprávať sa a vypiť si dobré víno. To je príjemná stránka našej práce.

A čo Japonsko?

To je extrémne disciplinovaný národ. Napríklad, keď hovorí režisér, je každý v zbore absolútne ticho a napäto počúva. To nie je nikde inde na svete. V Berlíne alebo aj v Bratislave sa nájde vždy niekto, kto vyrušuje a koho treba utišovať. V Palerme to je úplné peklo, tam sú k režisérovi zboristi aj otočení chrbtom, bavia sa o futbale a úplne ho ignorujú.

Nestáva sa vám niekedy, že sa zobudíte a neviete, kde ste?

Keď mám prelety, že som niekde dva dni, potom dva dni zasa inde a podobne, tak sa mi to niekedy stáva. Otvorím oči a neviem, v ktorom som hoteli. Ale to trvá maximálne tridsať sekúnd a potom je všetko v poriadku.

Vaša žena je tiež speváčka a veľa cestuje, ako riešite rodinný manažment?

Od septembra sme nabehli na nový model, lebo dcéra Rebeka je na súkromnom gymnáziu a ako trinásťročná musí absolvovať rôzne ťažké predmety. Od Rebekiných šiestich rokov s nami štyri roky chodila súkromná učiteľka Katka, ktorú sme považovali za našu druhú dcéru. Dodnes sa stýkame. Potom sme sa rozhodli, že Rebeka ostane doma, vždy s ňou ostáva žena alebo ja, a výjazdy do sveta má len za odmenu. Keď má vynikajúce výsledky, môže ísť do Tokia. Keď len dobré, ide do Ženevy. Je to motivácia, Rebeka zapla a je v prvej línii medzi spolužiakmi. To ma veľmi teší, lebo ja som bol ako žiak neposlušný. Niekedy je to pre nás dosť ťažké. Celý september až do októbra sme s Rebekou gazdovali sami dvaja. Potom som odišiel a prišla moja žena, len sme si zakývali na letisku, ani sme sa poriadne nevideli.

Medzi vami musí byť mimoriadne silné puto, keď to stále funguje.

Veľmi veľa sme spolu zažili, máme superlepidlo - našu dcéru - a hlavne, za to, čo som, vďačím svojej žene. Bol som nasmerovaný inde, ona ma priviedla na túto dráhu, pomáhala mi v začiatkoch, keď som robil niečo zlé, bola mojím pedagógom a oporou.

Vy ste neboli excelentný žiak?

To teda nie, ale nebol som hlúpy, len lenivý. Vždy som vedel zapnúť, keď to bolo treba. Dodnes sa musím stále učiť niečo nové. To mám za trest.

Čo chystáte na Slovensku?

Je to čoraz komplikovanejšie, lebo záujem zvonka je akoby väčší než z domáceho prostredia. Je ťažké nájsť v mojom kalendári priestor, aby som niečo urobil doma. Problém je však plánovanie. Naposledy som robil minulý rok Madama Butterfly, a to sa plánovalo takmer tri roky. Ďalšiu víziu v Bratislave nemám, lebo mi nič neponúkli. Som teda v očakávaní, ale stále prichádzajú ponuky zvonku, na ktoré sa veľmi teším. V novembri idem do milánskej La Scaly, kde budem debutovať a navyše budem Slovák v typicky talianskej opere, a čo je úplná katastrofa, je to otvorenie sezóny, teda veľmi slávnostné predstavenie, na ktoré prídu ľudia z celého sveta.

Bojíte sa?

Nie, teším sa. Samozrejme, je to obrovský pocit zodpovednosti, lebo Taliani sú nekompromisní, nemilosrdní, a, myslím, že niekedy aj neféroví. Jazykový aspekt je tiež dôležitý - majú radšej Taliana, ktorý spieva horšie, ako cudzinca, ktorý spieva lepšie. No ja som pripravený na to, že ma vybučia. Treba brať veci športovo a robotu spraviť na sto percent, to je všetko.

Akým jazykom vlastne rozmýšľate?

Keď som dva mesiace v Palerme a potom ďakujem po taliansky v slovenskom obchode, je to zábavné, ale to je skôr výnimka, viem sa prispôsobiť. Ale v našej rodine vznikol taký zaujímavý slang s použitím inojazyčných slov.

Prvého septembra odohrá skupina Zlaté husle tradičný koncert pod Bratislavským hradom a vy na ňom budete tiež spievať. Je to jediné miesto, kde vás môžeme na Slovensku v dohľadnom čase vidieť a počuť?

Vyzerá to tak, že áno.