Ako maličkí vidia svet
Poznáme to zo životnej skúsenosti - detská mentalita spravidla obsahuje veľmi málo z toho, čo všeobecne vnímame ako zlé. Výnimkou je azda zvýšená sebastrednosť, mnohí sme sa asi už stali svedkami zápasov súrodencov či spolužiakov v jasliach a škôlke o hračky, alebo sme museli čeliť tvrdošíjnemu vymáhaniu si niečoho v situáciách, keď sa to prakticky nedalo získať, alebo bolo, ale naše dieťa si to jednoducho nezaslúžilo.
No to je viac-menej normálne presadzovanie vlastnej individuality. Rodičia nemajú problém také sklony usmerniť. Takisto však poznáme - a zväčša sa s tým stretávame častejšie - láskavosť a súcit, ktoré deti vedia prejaviť iným ľuďom (ťažko im trebárs vysvetliť, že toho bezvládneho uja na lavičke, keď si overíte, že je opitý, býva lepšie nechať tak), ale aj trpiacim zvieratám.
Ak ich vo zvyšku detstva a pri dospievaní nezmení nevhodná výchova či neprítomnosť výchovy, alebo nezažijú traumu, ktorá zdeformuje ich vnútorný svet, prevažne z nich vyrastú slušní dospelí.
Súcit a morálne rozhorčenie
Trojica amerických bádateľov teraz v nadväznosti na podobné výskumy dospelých ľudí skenovala mozgovú činnosť sedemnástich typicky vyvinutých detí detí vo veku sedem až dvanásť rokov. Z toho bolo deväť dievčat a osem chlapcov.
Sledovali ich v situáciách, kde išlo buď o empatiu s bolesťou iného, alebo o morálne rozhorčenie nad bolesťou, ktorú niekto úmyselne spôsobil inému. Vedci pri tom využili zobrazovanie pomocou funkčnej magnetickej rezonancie (fMRI).
V prvej fáze pokusov sa deťom, rovnako ako pri iných pokusoch dospelým, aktivovali centrá bolesti, keď videli fotografické animácie, na ktorých si niekto iný nedopatrením sám spôsobil veľkú bolesť - napríklad kopol bosou nohou do skrinky, alebo mu na ruku spadla ťažká misa.
V druhej fáze zasa fotoanimácie napríklad toho, keď niekto inému úmyselne stúpil na nohu. Aj tu sa deťam tak ako dospelým aktivovali centrá priameho vnímania bolesti v mozgu. No navyše aj centrá, ktoré sa významne podieľajú na sociálnych vzťahoch a morálnych úsudkoch.
V rozhovoroch s bádateľmi potom deti žiadali vysvetlenie úmyselného spôsobovania bolesti, ktoré videli na fotoanimáciách a považovali za nefér. Pred pokusmi deti kvôli kalibrácii mozgových reakcií zhliadli fotoanimácie, ktoré buď nezobrazovali nijakú scénu s bolesťou, alebo zachytávali ľudí, pomáhajúcich zmierňovať bolesť iným.
Prvá fáza skenovania pomocou fMRI sa týkala reakcie na pozorovanie bolesti, ktoré si iná osoba spôsobila sama. Foto: University of Chicago.
V druhej fáze išlo o reakciu na bolesť, ktorú niekto úmyselne spôsobil inej osobe. Foto: University of Chicago.
Prinajmenšom empatia s bolesťou iných sa javí ako biologicky pevne „zadrôtovaná" v mozgu normálne sa vyvíjajúcich detí a nepramení celá z rodičovských návodov na dobré správanie či inej výchovy.
Skenovanie podobných reakcií mozgu nám azda pomôže pochopiť, ako poškodenie či nedovyvinutosť tých-ktorých častí mozgu ovplyvňuje vznik protispoločenského správania. „Obyčajným" šikanovaním medzi deťmi sa totiž neraz začína cesta, ktorá vedia až ku kriminálnym činom ako znásilnenie a vražda. V júlovom čísle časopisu Neuropsychologia to napísal Jean Decety z Chicagskej univerzity (USA) so svojimi študentkami Kalinou Michalskou a Yuko Aktsukiovou.
