„len v Čechách považujú prinajmenšom za nezvyčajné. Baví ju to, i keď nevie dokedy. „Pri každej knihe mám vždy pocit, že je posledná.“ Spisovateľka PETRA HŮLOVÁ.
Prečo píšete?
„Odpovedať sa dá niekoľkými spôsobmi: buď že nič iné mi tak nejde, že ma nič tak nebaví, alebo že to z nejakého vnútorného dôvodu musím robiť, takže nemám možnosť voľby.“
Debutovali ste v roku 2002 a už máte na konte päť kníh. To píšete nonstop?
„Ja väčšinu roku na počítač nesiahnem. Kniha Stanice Tajga vznikala asi najdlhšie, no všetky ostatné knihy som napísala za dva až tri mesiace. Ďalšie tri mesiace v roku píšem veci, z ktorých nič nie je. To sú také nepodarené kúsky. Takže pol roka píšem a pol roka nie. Nie je to teda niečo, čo by som robila nonstop.“
Nie je vám za tým vyhodeným ľúto?
„Nie, pretože je to zlé. Skôr by ma mrzelo, keby vyšlo niečo, za čo by som sa musela hanbiť.“
Ako dokážete posúdiť, čo je a čo nie je dobré?
„Keď sa ma niekto opýta, ktorá z mojich kníh je najlepšia, tak odpovedám, že nie som schopná sa na ne pozerať takýmto spôsobom. Teda nedokážem, ale nejaký odstup mám a čím je kniha staršia, tak tým viac sa na ňu pozerám bez nejakých emócií. S chladnou hlavou som schopná ju nejako reflektovať.“
Konzultujete s niekým svoje texty?
„Kedysi som ich dávala čítať Jáchymovi Topolovi, no teraz sme si povedali, že stačilo. Mne i jemu. Nakoniec mi najviac pomohol môj agent Edgar, ktorý sa o moje knihy stará v zahraničí. Potom ich čítajú ešte tak dvaja ľudia, napríklad Eva Lorencová z Torstu, ktorí mi k nim čosi povedia. Ale väčšinou sa to týka škrtania, to je najviac zmien. Pri Stanici Tajga sa ešte prehadzovali kapitoly a dopisovali niektoré vecí.“
Keď sa rozhodnete napísať novú knihu, pripravujete sa dopredu? Alebo začnete písať a ono sa to už nejako skončí?
„V hlave mám nejakú tému, krajinu príbehu. Niečo, čo sa tam odohrá, pokojne to nazvime body konfliktu. To mám pripravené a potom počas písania sa to mení a niekedy naozaj neviem, čo bude na ďalšej strane. Aj keď akúsi celkovú predstavu mám. Tým, že je pomerne hrubá a nerobím si štruktúru či prehľad, tak často to, čo začnem písať, nedopíšem. Jednoducho zistím, že nie je kam pokračovať a že to nemám dopredu dostatočne rozvrhnuté. To, čo skutočne vyjde, je asi tak polovica z toho všetkého, čo napíšem. Zvyšok sú také tie neúspešné začiatky.“
Prečo z toho neurobiť poviedku?
„Poviedku som nikdy v živote nenapísala. Asi ma ten žáner neláka a pripadá mi ťažký. Baví ma vytvoriť svet, nejako sa v ňom pohybovať a prehlbovať ho. Vytvárať v ňom rôzne komôrky a vzťahy, to je čosi, čo sa na malej ploche nedá. Mám pocit, že keď už niečo v sebe nosím, tak chcem, aby to malo rozsah a hĺbku. Ale možno písať poviedky neviem. A možno to niekedy skúsim.“
Prečo ste sa rozhodli napísať takúto knihu? Stanice Tajga je oproti vašim starším dielam príbehová.
„Mala som pocit, že som sa dlho zameriavala na medziľudské vzťahy a tiež pocit, že by som sa mohla zaujímať aj o svet a text cez niečo iné. Výsledkom je táto kniha. Ale kniha, ktorú pre mňa bolo najťažšie napísať a vydať, bol Umělohmotný třípokoj.“
Prečo?
„Je dosť erotická až pornografická a to je citlivá vec. Bála som sa, že by som sa mohla stretnúť s odsúdením, ale trebárs i s kladným prijatím. Ale je zaujímavé sledovať, ako má čitateľ určitú škatuľku, predstavu o autorovi. Nie som moje knihy, som niekto iný, ale väčšinou si ma s nejakou knihou stotožňujú. Kto si ma stotožní s Umělohmotným třípokojem, tak neprijíma Paměť mojí babičce alebo Stanice Tajga a naopak.“
Paměť - Mongolsko, Circus - Amerika, Stanice - Sibír. Máte vnútornú potrebu utekať?
„Asi to tak vyzerá. Doma je to často také, že na človeka padá prázdnota, stereotyp či povinnosti. Nejaká tendencia utekať vo mne určite je. Byť na ceste je niečo veľmi príjemné, oslobodzujúce, až euforické a ten každodenný život euforický nie je. Žiť v stave, kde eufória dlhodobo chýba, nie je bohviečo.“
Hablund vo vašej najnovšej knihe išiel na Sibír pre naivné nadšenie. Čo je naivné nadšenie Petry Hůlovej?
„Možno literatúra, ktorá, keď sa to tak vezme, sú iba slová na papieri a ja som s ňou schopná stráviť množstvo času. Či už písaním alebo jej čítaním. Je to vášeň a keď sa na to pozriem z nejakého odstupu, tak je to srandovné a možno akýmsi spôsobom i naivné.“
