BRATISLAVA. Tomášovi Wengovi (88) z Pezinka predpísal súd ochrannú ambulantnú psychiatrickú liečbu. Starý pán však k lekárovi nechodí.
Štatistiky, koľko psychicky chorých ľudí sa ochrannej liečbe vyhýba, sa za celé Slovensko nevedú, v niektorých psychiatrických ambulanciách je ich však viac ako polovica.
Hrozba či sprisahanie?
„Keby sme dedka dali na ambulantnú liečbu, tak oni by vyhrali, že je blázon,“ hovorí o rozhodnutí súdu a prianí susedov Wengov zať Štefan Horváth.
Súdne nariadenie považuje s manželkou Ľudmilou za sprisahanie úradov proti otcovi a svokrovi. „Ľahko sa dnes urobí z normálneho človeka blázon.“
O liečení nechce nič počuť ani starý pán, ktorý sa podľa vlastných slov považuje za „vysoko inteligentného človeka“.
Susedia zo spoločného dvora si myslia pravý opak. „Naháňal ma s 30–centimetrovým nožom,“ hovorí Wengova bezprostredná suseda Zlatica Senčúchová. Tvrdí, že pre jeho výčiny už musela volať políciu. Vyšetrovanie polícia zastavila, napísala, že násilných činov sa Weng dopustil v nepríčetnosti.
„To nie je pravda,“ hovorí starý pán. Tvrdí, že obeťou násilných útokov susedov je on.
Weng by sa mal liečiť u psychiatričky Margity Kanianskej z Pezinka. Rozhodnutie o ochrannej ambulantnej liečbe dostala iba predvčerom. Pacient by k nej mal prísť sám.
Senčúchová pritom hovorí, že súd rozhodol už pred štyrmi rokmi. Kompetentní sa však k prípadu nechceli vyjadrovať.
Kanianska tvrdí, že v jej ambulancii je to jediný prípad, keď sa pacient vyhýba liečbe.
Psychiatri sa sťažujú
„Mám v ambulancii asi osem súdom nariadených ochranných liečení, z toho traja chodia. Päť sa vôbec nedostavilo, preto som to oznámila súdu,“ hovorí psychiatrička Adriana Bánovská z neštátnej psychiatrickej ambulancie v bratislavskom Ružinove.
Psychicky chorý pacient sa podľa nej ochrannej liečbe môže vyhýbať celé roky. „Môže zmeniť bydlisko, odísť do zahraničia,“ vyratúva možnosti. Tvrdí, že neliečiaci sa pacienti sú pre spoločnosť časovanou bombou.
Psychiater Eduard Gemza zo Zvolena povedal, že problém s ľuďmi, ktorí bojkotujú ochrannú psychiatrickú liečbu v ambulanciách, sa týka skôr väčších miest, kde je väčšia anonymita.
Bánovská vidí istý problém aj v komunikácii so súdmi, ktorým musí pacientov, čo sa neliečia, nahlásiť. Lekára to podľa nej stojí veľa času a peňazí, ktoré ambulancii nikto nepreplatí. Problém sa týka najmä neštátnych zdravotníckych zariadení.
Niektorí z oslovených psychiatrov majú výhrady aj k dlhým lehotám na doručenie rozhodnutí súdov o ochrannej liečbe. Viacerí sa zhodli, že na rozhodnutie bežne čakajú tri mesiace, niekedy aj polroka.
Ministerstvo spravodlivosti tvrdí, že dodacie lehoty určuje pošta. Psychiatri by mali byť na súdoch
Ochrannej liečbe by sa podľa niektorých psychiatrov pacientom ťažšie vyhýbalo, keby vznikli psychiatrické ambulancie pri súdoch.
Psychiatri majú návrh, ako systém ochranných psychiatrických liečení zlepšiť, aby sa počet tých, ktorí sa mu vyhýbajú, znížil. „Navrhovala by som, aby pod súdom priamo pracoval ambulantný psychiater, ktorý by mal na starosti takýchto pacientov,“ hovorí psychiatrička Adriana Bánovská. Všetci by boli registrovaní v počítači a súd by ich tak mal pod kontrolou.
Ministerstvo spravodlivosti tvrdí, že súdy majú prehľad, pri elektronizácii súdnictva sa však uvažuje aj o tomto zlepšení.
Dnes ak pacient nereaguje na rozhodnutie súdu, psychiater ho vyzve, aby nastúpil na liečbu. Ak to ignoruje, lekár informuje súd, ktorý môže ambulantnú liečbu zmeniť na ústavnú. V akútnych prípadoch môžu nebezpečného pacienta previesť do psychiatrického zariadenia.(jkr)
Tomáša Wenga (88) z Pezinka súd označil za psychicky chorého. Príbuzní to považujú za sprisahanie, susedia sa sťažujú, že ich fyzicky napáda.
FOTO SME – PETER ŽÁKOVIČ
