V najstaršom z chrámov slovenskej časti Karpát v Bodružali sa zachovali obrazy Golgoty a Apokalypsy maľované na dreve. Koniec sveta na konci sveta sa len tak často nevidí.Osem kostolíkov zo Slovenska bolo na júlovom zasadnutí Výboru kultúrneho dedičstva Unesco zapísaných do zoznamu svetového dedičstva. Do výberu sa dostali nielen tie z Drevenej karpatskej cesty vrátane Kostola sv. Mikuláša z Ruskej Bystrej pri Sobranciach, ale aj Kostol Všetkých svätých z oravského Tvrdošína, či kostoly v Kežmarku, Leštinách a Hronseku, ktoré patria k piatim zachovaným artikulárnym kostolom postaveným podľa prísnych pravidiel po prijatí tolerančného patentu Jozefa II.

"Slovensko nominovalo vzorku kostolov zo všetkých regiónov a všetkých vierovyznaní," vysvetľuje riaditeľ Šarišského múzea v Bardejove František Gutek.

Až dvadsaťsedem drevených sakrálnych pamiatok sa nachádza na východnom Slovensku, najviac v okolí Svidníka, Sniny a Bardejova. Podstatne viac - stodvadsať - je ich však na poľskej strane, do Unesco boli zapísané už dávnejšie.

"Kedysi boli chrámy z dreva prakticky v každej dedine. Zachovali sa len pod horami, ďaleko od hlavných ciest, či v chudobnejších oblastiach, kde nemali dosť peňazí na ich prestavby," hovorí riaditeľ František Gutek. Časť z nich zničili vojny, chrám v Bodružali sa však zázrakom zachránil, hoci leží neďaleko Dukly. Delostrelecký granát síce prerazil strechu kostola, ale nevybuchol. Miestni veria, že si ho ochránil jeho patrón sv. Mikuláš "čudotvorca".

Na stave týchto "cerkví" sa podpísali desaťročia nezáujmu štátu, ale i spory medzi gréckokatolíckou a pravoslávnou cirkvou. Dnes sú však našťastie mnohé z nich po rekonštrukcii. Tabuľky pri dverách ďakujú sponzorom - od Štátneho fondu pro Slovakia cez Nadáciu SPP až po amerických rodákov. Na tom, že sa o drevených klenotoch začalo viac hovoriť, majú zásluhu okrem cirkvi ako vlastníka či pamiatkarov aj aktivisti z neziskových organizácií ako Drevené chrámy pod Duklou či Petra. Niektoré kostolíky majú aj akýchsi svetských patrónov - ktitorov - medzi ktorými boli aj Magda Vášáryová či Michal Kováč.

Trinásť apoštolov z Ladomirovej

K chrámu v Ladomirovej vás z hlavnej cesty v smere od Svidníka na Duklu navigujú informačné tabule Karpatskej drevenej cesty. Kľúče od kráľovstva hľadajte u 84-ročnej Márie Pasnišinovej, ktorá býva hneď pri kostole. O chrám sa stará už viac ako polstoročie. Pred jeho vchodom sa vyzúva. "Manžel bol kostolníkom 37 rokov, no už je 14 rokov v zemi," vysvetľuje čulá babička, ktorá sa naučila ovládať ešte aj bezpečnostnú signalizáciu.

Kostol z roku 1742 dnes svieti po rekonštrukcii, jeho samostatne stojaca zvonica či ohrada, ktorá miestami prechádza dokonca do plechového plota, si však ešte trochu počká. "Bol tu minule premiér Robert Fico otvárať ihrisko, povedal, že vyčlení na opravu nejaké peniaze," spomína mladý kaplán farmosti Marek Valenčík.

Zápis do zoznamu Unesco si Chrám sv. Michala archanjela v Ladomirovej vyslúžil aj pre vzácny oktagonálny tvar kupoly. Hrubá stavba je postavená bez jediného klinca, na spájanie trámov poslúžili len kliny z tvrdého dreva. "Klinec v minulosti považovali za nástroj Kristovho umučenia," vysvetľuje Valenčík.

V interiéri pôsobia rušivo len dorobené lavice. Kedysi totiž v chrámoch sedeli len kurátori, farárova rodina či kostolník, ostatní museli stáť, muži a ženy oddelene. Predsieň, ktorá sa ľudovo volá babinec, v minulosti slúžila pre ľudí, ktorí sa nemohli zúčastniť na celých obradoch napríklad preto, že konali verejné pokánie. Títo odchádzali ešte pred hlavným vyznaním viery a dvere sa za nimi zatvorili. "Dvere, dvere, pre múdrosť vnímajme," odriekaval v tej chvíli kňaz.

Zaujímavosťou ladomírského kostola je, že na centrálnej ikone Poslednej večere je trinásť, nie dvanásť apoštolov. "Buď je to svätý Matej, ktorý bol po Judášovej smrti pripočítaný k apoštolom, alebo pán domu," poznamenáva kaplán Valenčik.

Na návštevníkov v kostole čaká sprievodné slovo nahraté na CD v deviatich jazykoch, aj nejaké publikácie. Ak však chcete v interiéri fotiť, musíte písomne požiadať o súhlas arcibiskupský úrad.

V kostole sa slúžia omše denne, v dedine je asi 70 gréckokatolíckych rodín, približne rovnaký počet je aj pravoslávnych, tí však majú novší, kamenný kostol.

Apokalypsa z konca sveta

Ak vás nezastavia dva tanky zakliesnené do seba v úchvatnej kompozícii pri odbočke do Údolia smrti, ani početné poľské kamióny, Bodružal nájdete na odbočke vpravo od cesty do Poľska. Kostol je aj tu na strmom kopčeku pri ceste, dom Boží musel stáť nad príbytkami ľudí. Otvoriť príde pani Helena Kazimírová, ktorá starosť o chrám podedila po rodičoch.

Ospravedlňuje sa, že hovorí len "po ich", teda v rusínsko-lemkovskom nárečí. Veľmi sa teší, že UNESCO im dalo darček presne k 350. výročiu kostola postaveného v roku 1658. S hrdosťou ukazuje knihu návštev, najmä podpis amerického veľvyslanca na Slovensku Vincenta Obsitnika s manželkou. Kým sa rozprávame, príde si kostol pozrieť aj český pár. Tričko s Andy Warholom prezrádza, že náučnú cestu po slovenskom východe začali v Medzilaborciach.

Bodružal má už len 50 obyvateľov, z nich sa ku gréckokatolíkom hlásia len dve rodiny. Sviatky vrátane "kermeša", ako sa tu hovorí hodom, sa však dodržiavajú, ako sa patrí.

Na cintoríne pri kostole zaujme aj drevený moderný kríž, ktorý je pomníkom štyrom stovkám vojakov z prvej svetovej vojny.

Z Bodružale ide párkilometrová úzka cesta do Príkrej. Auto, ktoré zastane pred obecným úradom, vyvolá záujem babičky stojacej v predzáhradke, práve sa totiž radikálne zvýšila hustota osídlenosti tohto čarovného miesta. V najmenšej obci na Slovensku je trvalo prihlásených len sedem ľudí, pár domov si "doktori a inžinieri" upravili na luxusné chalupy. Domáci žijú bez autobusového spojenia a obchodu. Ak túžite žiť na konci sveta, toto je tá správna adresa.

K tamojšiemu kostolu postavenému na príkrom svahu vedie cestička mostíkom cez potok. Chrám svätého Archanjela Michala z roku 1777 bol dlho v havarijnom stave, pred niekoľkými rokmi sa po rekonštukcii už doňho vrátil aj zrekonštruovaný ikonostas. Bohoslužby sa tu konajú len zriedka, a kým nenapadne sneh.

Z Príkrej sa dá ísť jediným smerom - naspäť. Za hrebeňom je už Poľsko.

Najstarší a najromantickejší

Rímskokatolícky kostol v blízkom Hervartove postavený už okolo roku 1500 si vás získa na prvý pohľad. Maľby z roku 1650 zreštaurované v 70. rokoch minulého storočia dodávajú jeho lodi útulnosť. Vzácna je aj šablónová výmaľba svätyne. Keby to nebola koncová dedina na ďalekom východe, určite by už bola dávno objavená svadobným priemyslom. Také romantické miesto tak ľahko nenájdete.

Kostol je obohnaný kamenným múrom, zvonku pôsobí ako malý hrad. Zasvätený je asketickému sv. Františkovi z Assisi. "Asi preto, že tento kraj bol veľmi chudobný," nazdáva sa kostolníčka Mária Onteková. Socha svätca ozdobila chrám pred dvomi rokmi, keď obec oslavovala šesťstoročnicu prvej zmienky o nej. Je vyrobená z lipy, ktorú zoťali, lebo priveľmi ohrozovala kostol. Pamiatkari nad týmto novotvarom privierajú oči. V kostole však už z ich rozhodnutia nenájdete neogotický oltár. Zatiaľ odpočíva v Šarišskom múzeu.

Najcennejším kusom interiéru je oltár sv. Kataríny, chýbajú mu však krídla. Tie odniesli ešte pre rokom 1919 do Budapešti a dnes sú v zbierkach Maďarskej národnej galérie.

Na maličkom námestí pod kostolom hrdo stoja čerstvo postavené verejné toalety, pozornosť turistom od obce aj od prešovského VÚC. Starosta Hervartova Miroslav Mackanič hovorí, že by tu chcel dobudovať aj kaviareň či ubytovacie zariadenie, aby sa u nich mohli ľudia zastaviť aj na dlhšie. Plánuje zrekonštruovať aj svetlomodré sypance, ktorými je táto dediny povestná.

Najviac sem vraj chodia Rakúšania a Nemci, Slovákov je menej. "Jedine, ak je niekto z Bratislavy na liečení v Bardejovských Kúpeľoch," hovorí pani Onteková.

"My Slováci si to neceníme, berieme to ako niečo prirodzené," komentuje Mackanič zloženie návštevníkov ich obce.

Nateraz kostolíky registrujú len zvýšený ruch novinárov. "My radšej chodíme do Chorvátska," zakončuje Gutek.