vanie malé javiskové formy. V každom z vari desiatky názvov sa však vyskytovalo slovko Roland, ktoré priestor s neoddiskutovateľným geniom loci v strede bratislavského korza prevzal od neďalekej sochy. Miloš Janoušek, jeden z tých, ktorý ako divadelník či folkový hudobník bol aktívnym aktérom diania v pivnici s rozmermi sedemkrát sedem metrov, s hľadiskom, do ktorého sa vchádzalo cez javisko a so stoličkami, ktorých nohy boli v prvých radoch postupne skracované, aby aj tí vzadu niečo videli, sa rozhodol pri písaní svojej knihy pre názov najčastejšie používaný. A keďže ide o pohľad spätný, veď brány Rolandu sa definitívne zatvorili pred dvadsiatmi rokmi, publikácia sa volá Divadlo u Rolanda alebo Roland retro.
Autor sa takmer beletristickou formou venuje pôsobeniu najdôležitejších súborov (Pegasník, Faust, resp. Modré divadlo, Divadlo u Rolanda, Slnovrat, Mandragora či Ívery), v ktorých začínali také osobnosti ako Polák, Abrahámová, Filip, Klimáček a desiatky ďalších, neoceniteľná je dokumentácia s kompletným zoznamom inscenácií a ich tvorcov od roku 1971 až do roku 1988, ako aj niekoľko scenárov.
