Praha, druhá polovica osemdesiatych rokov, daždivý podvečer. Do legendárnej pražskej krčmy U Zlatého tigra vstupuje mladá žena s ruksačikom na chrbte a očami neisto hľadá človeka, ktorý by mohol byť Bohumilom Hrabalom. Tipuje dobre a vzápätí sa slávnemu spisovateľovi v jeho druhom domove predstavuje ako April Giffordová, americká bohemistka.
Zrod Dubenky
„April? Aprilka? Budeme vám říkat Dubenka,“ okamžite reaguje ďalší štamgast, spisovateľ Karel Marysko. A keď na otázku, odkiaľ prichádza, niekoľkokrát zopakuje „ze Spokojených států amerických“, celá Hrabalova spoločnosť vie, že to milé a rozkošné dievča patrí práve k tomuto stolu.
Dubenka sa stala nielen obdivovateľkou, ale aj múzou vyše sedemdesiatročného spisovateľa. Navštevovala Hrabala na jeho nekonečných posedeniach pri pive i v domčeku v Kersku a stiahla ho aj do „spokojených“ štátov, kde mu pripravila prednáškové turné po amerických univerzitách. A čo je pre čitateľov a literárnu históriu najpodstatnejšie, bola tiež adresátom série krátkych textov publicistického charakteru, pre ktoré sa vžil názov listy Dubenke.
Texty priebežne vychádzali ako samizdaty v Pražskej imaginácii, oficiálne vyšli prvýkrát začiatkom roku 1990 pod názvom Listopadový uragán.
Literárna žurnalistika
Túto medzižánrovú oblasť svojej tvorby autor nazýval literárnou žurnalistikou, jej inšpiráciou bolo Hrabalovo americké turné a búrlivé spoločenské zmeny v krajinách vtedajšieho sovietskeho bloku, priamym popudom potom tvrdý policajný zásah proti účastníkom takzvaného Palachovho týždňa v januári 1989 v Prahe. Šokovaný Hrabal, ktorý práve prišiel z Kerska a videl policajtov, poskytujúcich soche svätého Václava „nežiaducu ochranu a pomoc“, aj bez dávky slzotvorného plynu tíško plakal nad tým, že bohovia asi naozaj opustili tento svet.
Vzápätí už U Zlatého tigra nad pivom sníval o svojej smrti. Hrabal, ktorý o osem rokov neskôr zomrel nikdy nevysvetleným pádom z piateho poschodia nemocnice, je fascinovaný samovražednými pokusmi slávnych ľudí skokmi z okna. Dôverne pozná aj takýto koniec Konstantína Biebla, ktorý si dokonca nechal u Jindřicha Štýrského namaľovať obraz muža padajúceho z okna, no Hrabal sa dušuje, že na radu strážneho anjela potlačí svoje časté nutkanie: „Já už z okna skákat nebudu.“
Za hranicami bežnej osobnej výpovede
Svojím typickým košatým rozprávaním, doslova v jednej a tej istej nekonečnej vete, plynule prechádza od dojemných spomienok na umieranie svojej manželky Pipsi či melancholických filozofických úvah o vlastnom živote k vyznaniam lásky mladučkej Dubenke alebo čarovnému rozprávaniu o svojom americkom putovaní.
Dubenka je nielen adresátom, ale nepochybne aj hnacou silou výnimočných textov, prekračujúcich hranice bežnej osobnej výpovede. Rozcitlivený Hrabal sa ospravedlňuje a vysvetľuje, že na rozdiel od mnohých statočných Čechov a Slovákov on bol „lehce narušený a mohl tady žít“, chodiť na pohovory s policajtmi, na takzvané blátička a zniesť ich, ale vďaka tomu môže byť v Amerike. Stretnúť sa s legendárnymi spisovateľmi i s ňou, Dubenkou. „Duben je sice podle T. S. Eliota ze všech měsíců nejkrutější, ale pro mne je nejkrásnější, já miluju to vaše jméno.“
Strata klenotov
Strhujúci prúd rozprávania, ktoré akoby zostávalo aj na papieri v surovej, prvotnej podobe, vytvára plastický obraz spisovateľovho života na pozadí diania roku 1989. Hrabal prežil 17. november v Kersku, spomínal na ten deň pred päťdesiatimi rokmi, keď len o vlas unikol zatknutiu gestapom, a ohromený vývojom udalostí si pripomína výrok Lao-c, že „bráti odpor lidu na lehkou váhu rovná se ztráte klenotů“.
Radosť z tohto novembrového uragánu mu už nemohol pokaziť ani fakt, že jedna z viet, ktorými sa Dubenka uviedla v onen deň, keď prvýkrát vstúpila do Zlatého tigra, tým pádom už stratila svoje sprisahanecké čaro. Vtedy sa ten americký anjelik, „zatoulaný do Spokojených států“, nevinne pochválil aj tým, čo pochytil od svojich učiteľov na pražskom jazykovom kurze: „To máme ale pěkne vyčúranou stranu.“
