rafie a geoekológie Univerzity Komenského v Bratislave MILAN TRIZNA.
Východné Slovensko sužujú povodne. Kde sa vzali?
„Povodňové situácie sa rozdeľujú na dve skupiny. Prvý typ je blesková povodeň - teda náhle zvýšenie vodného stavu na malom území, ktoré môže spôsobiť jedna búrka. Ak sú výdatné zrážky lokalizovaná do jedného údolia, v ktorom zberá vodu jeden, hoci zdanlivo bezvýznamný potôčik, môže vzniknúť povodňová situácia, pri ktorej sú desať alebo stámiliónové škody a môžu byť aj obete na životoch. Druhý typ sú regionálne povodne veľkého rozsahu, aké zažilo Česko v rokoch 1997 a 2002. To, čo je teraz na východe, je niečo medzi tým. Spôsobili to výdatné zrážky, ktorých nebolo z hľadiska objemu extrémne veľa, ale vďaka kombinácii prírodných a klimatických podmienok a využívaniu priľahlého územia človekom vznikla povodňová situácia lokálneho charakteru, no presahujúca rozmer náhlej povodne.“
Prečo zasiahli najmä východ?
„Z hľadiska povodní je najohrozenejšie územie severovýchod Slovenska, kde je takzvané flyšové pásmo. Znamená to, že sa tu striedajú priepustné a nepriepustné vrstvy podložia, a prevažujú najmä tie nepriepustné, ktoré sú blízko pod povrchom. Okolitá krajina preto dokáže absorbovať pomerne málo vody. Flyšové pásmo začína už na Kysuciach a Orave. Tú to teraz chytilo len okrajovo, na východe však dva dni pršalo. Meteorológovia vravia, že od roku 1951 tam padol siedmy najvyšší dvojdenný úhrn zrážok. Takže na vytvorenie takejto povodňovej vlny boli vhodné podmienky.“
Majú vplyv aj miestne špecifiká?
„Určite. Ak sú povodia zanedbané, alebo sa pri ich využívaní nikto nezaoberá následkami využitia na odtok vody, môže to mať katastrofálne následky. Na Slovensku je stále bežné, že nikoho netrápi, či je poľnohospodárske využite pôdy v okolí tokov vhodné. Nezamýšľame sa, že ak vedľa seba pestujeme pšenicu a kukuricu, či je to vhodné zoskupenie aj z toho hľadiska, aby krajina dokázala zadržať vodu. Najmä na východnom Slovensku sa stále používa v bukových a dubových lesoch holorubný spôsob ťažby. Lesy odstránia z veľkej plochy a malá schopnosť absorbovať vodu vzhľadom na tamojšie flyšové podložie sa tak ešte zníži. Veľmi dôležité sú aj sklony. Ak je územie strmšie, tak voda odteká rýchlejšie. Najhoršie je, ak sa tieto zdanlivo nesúvisiace problémy skombinujú.“
Veľké škody vznikajú zrejme aj pre nevhodne umiestnené stavby.
„Áno, to je ďalšia vec, ktorú ľudia neradi počúvajú. Územní plánovači, urbanisti, ale aj stavebné úrady stále veľmi málo prihliadajú na to, či územie, na ktorom sa má stavať, nie je náhodou v záplavovej zóne. Aj na záberoch z terajších povodní som videl novostavbu, ktorej sa zrútila celá predná stena, hoci dom bol úplne nový. Bolo pritom jasné, že bol postavený na nevhodnom mieste, kde voda za istých okolností dosiahne. Zodpovednosť za škody, ktoré takto vzniknú, teda nesú aj tí, ktorí povoľujú novostavby.“
Čím by sa mali úrady pri povoľovaní stavieb riadiť?
„Slovensko výrazne mešká s vytýčením záplavového územia. V Čechách sú v tomto ohľade pred nami o desať rokov, aj keď treba povedať, že je to najmä pre to, že tam mali v roku 1997 veľké povodne na Morave a v 2002 v Prahe. Ako prvé sa toho chytili poisťovne a dali si vypracovať povodňové mapy, ktoré využívajú pri uzatváraní poistiek. Viem, že aj na Slovensku už majú poisťovne zmapované niektoré oblasti, ale zatiaľ sa orientovali skôr na lukratívne oblasti, ako Bratislava či bezprostredné okolie Dunaja. Vytvorenie protipovodňových plánov a záplavových máp síce predpokladá aj zákon, realita je však taká, že ak nejaké vytvorené sú, tak sú to iba malé, izolovane územia.“
Tieto mapy by asi výrazne pomohli aj pri rozvoji obcí.
„Každá obec, cez ktorú preteká nejaký vodný tok, by mala mať záplavové mapy ako súčasť svojej územnoplánovacej dokumentácie. Aby mohol každý stavebník vidieť, aká bude situácia, keď sa vyskytne desať, dvadsať, päťdesiat, storočná či nebodaj tisícročná voda. Mali by vedieť, pokiaľ môže voda siahať a zariadiť sa podľa toho. Súčasné územné plány takmer nezohľadňujú povodňové hrozby.“
Mnohí ľudia by si však nedali povedať asi ani napriek mapám.
„Často netreba ani žiadne mapy a je jasné, že sa stavia proti zdravému rozumu. Zaplavené domy sú často kombináciou chýbajúcich dokumentov, z ktorých sa môže vychádzať a absencie sedliackeho rozumu.“
Stratili sme cit pre to, kde si stavať obydlia v súlade s prírodou?
„Určite áno. Až do polovice 90. rokov sme žili v povodňovom pokoji, významnejšie povodňové udalosti nás obchádzali. Posledná väčšia povodeň bola v roku 1974, keď zatopilo Banskú Bystricu a potom až katastrofálna povodeň na Malej Svinke v roku 1998, kde zahynulo cez štyridsať ľudí. Potom boli už len menšie povodne, ako dnes. Slovensko zatiaľ nezažilo takú plošnú povodeň ako Česko. Možno aj preto máme stále veľmi malý rešpekt pred tým, čo dokáže voda narobiť. Navyše tie tragickejšie povodne sa vyskytli v tých kútoch Slovenska, ktoré sú ďaleko od Bratislavy a teda aj málo mediálne zaujímavé. Na východe boli podobné povodne aj pred dvomi rokmi, ale neboli obete, tak z toho mediálna bomba nebola. Hrozba vody je stále okrajová záležitosť, ktorá sa z času na čas rozvíri, ale systematicky sa nerieši.“
Sú nejaké pravidlá, ktorých sa má výstavba pri vodných tokoch držať?
„Často by naozaj stačilo riadiť sa sedliackym rozumom, ale ak k tomu chce niekto naozaj pristupovať svedomito, môže sa už dnes obrátiť na množstvo firiem, ktoré sú schopné povodňové mapy vytvoriť. Pre väčších investorov to nie je problém a predpokladám, že napríklad v Bratislave už majú noví investori veľmi dobre zmapované, ako voda ohrozuje ich investíciu. Horšie sú na tom obce. Ak nejakému starostovi cez dedinu preteká zdanlivo bezvýznamný potôčik so šírkou dva metre, tak si dá záplavovú mapu asi len ťažko vypracovať a neviem, či by mu ju vôbec niekto spravil. Ako vidíme, aj malé potôčiky sa za určitých okolností zdesaťnásobia.“
Aké opatrenia sú potrebné?
„Jedna vec sú opatrenia v povodí, teda ako sa okolité územie využíva. Chodím so študentmi po Slovensku a často vidíme, že naše korytá sú smetiskami. V istej obci na východe sme videli, že cez obec preteká potok a nad ním skladujú drevo. Vo chvíli, keď prišla veľká voda, drevo zobrala a to zablokovalo priepuste mostov. Dôležité nie je len vyčistiť korytá, ale aj udržiavať okolie vodného toku, aby veľká voda nemala čo vziať. Druhá vec sú technické zásahy, ktoré realizujú vodohospodári v koryte toku.“
Aké by mali byť?
„Sú to technické záležitosti, nie som v tom odborník. Vodohospodári robia napríklad úpravy, ktoré urýchľujú prietok vody cez sídla. Úplne rozumne sa vodu snažia čo najrýchlejšie dostať cez obec, aby tam nevznikli kolízne situácie. V malých obciach však koryto väčšinou upravujú na päťdesiat, maximálne storočnú vodu a keď sa vyskytne väčší prietok, voda naberie vo vyrovnanom koryte obrovskú rýchlosť a upravený tok môže byť ešte nebezpečnejší ako pred úpravou.“
Prečo sa na potokoch nebudujú záchytné nádrže?
„V malej obci je súčet ochranných opatrení veľmi obmedzený. Slovensko sa historicky osídľovalo pozdĺž vodných tokov a mnohé obce sú natlačené okolo potoka, takže ťažko tam môžeme budovať poldruha metra vysoké hrádze. Na druhej strane, najmä na východe sú vhodné podmienky na budovanie záchytných nádrží, no využíva sa to len veľmi málo. Problémom sú aj vlastnícke vzťahy. Ak pozemky v okolí tokov patria súkromníkovi, on uvažuje tak, že prečo by si ich mal nechať zaplavovať. Práve naopak bude od štátu požadovať, aby mu pozemky ochránil. Štát by si mal určiť, či má o poldre záujem, a pozemky by mal vykúpiť.“
Nedáva štát vzhľadom na to, aké sú povodne v posledných rokoch bežné, na boj s nimi málo peňazí?
„To je pravda. Ale treba si uvedomiť, že peňazí nie je málo vo chvíli, keď sa tá udalosť stane. Napríklad keď pred šiestimi rokmi Dunaj reálne ohrozoval Bratislavu, na protipovodňovú ochranu sa sľubovali miliardy. Na opatrenia možno čerpať aj peniaze z eurofondov. Po roku 2002 síce boli niektoré akútne veci urobené, ale keďže Dunaj za posledné roky už nedosiahol nebezpečnú úroveň, aktivita odpadla. Takže je to politický problém. Rieši sa až vo chvíli, keď sú ohrození voliči. Keby sa uvoľnili všetky peniaze, ktoré boli sľúbené, nebolo by ich určite málo.“
Ktoré toky sú najohrozujúcejšie?
„Sú to najmä toky na východe, Topľa, Ondava, Sekčov, Torysa, Laborec, Latorica, Uh, a potom Orava a Kysuca a ich prítoky na severe Slovenska.“
Toky na západe a juhu teda nebezpečné nie sú?
„Práve naopak. Trochu inak bude vyzerať situácia, keď bude zasiahnuté povodie Váhu alebo toky na severe Slovenska, kde je systém vodných nádrží, ktorý umožňuje reguláciu a inak, keď bude postihnuté povodie Hronu, Nitry, alebo tokov na juhovýchode. Keby povodne zasiahli južnú polovicu Slovenska, zadefinujme si ju napríklad od Záhoria po Čiernu nad Tisou, mohlo by to mať katastrofálne následky.“
Hrozia nám aj veľké povodne?
„Zacitoval by som kolegyňu z hydrometeorologického ústavu, ktorá povedala, že Slovensko na veľkú povodeň čaká. Klimatické podmienky a rozmanitosť územia, keď v každom kúte krajiny môže byť iné počasie, dáva predpoklady, že sa zbehne niekoľko nepriaznivých okolností, keď môžu byť povodňou ohrozené rozsiahle územia.“
