Akú ste mali po aténskom úspechu predstavu o štyroch rokoch do Pekingu?
„Čakal som niečo úplne iné. Na olympiáde som dosiahol super výsledok, darilo sa mi, mal som výborné podmienky na prípravu, ozvali sa sponzori. Rátal som, že prídu ďalšie medaily. Namiesto nich prišlo zranenie.“
Keby jedno...
„Keď sa mi začalo dariť, vždy to vydržalo len chvíľu. Len čo som sa pozviechal, prišlo ďalšie zranenie a skončilo tým, že som sa do Pekingu nekvalifikoval. Urobil som pre to všetko, viac sa nedalo.“
Ktoré zo zranení bolo najťažšie?
„Krátko po olympiáde 2004 som si na majstrovstvách Slovenska vykĺbil kľúčnu kosť. Potom som si odtrhol predný stehenný sval na ľavom kolene a neskôr mi vyskočilo pravé rameno. Operovali mi rameno aj koleno. Najlepšie sa zahojilo koleno, ale najťažšie bolo zranenie ramena.“
Kde ste premrhali najväčšiu šancu kvalifikovať sa?
„Najväčšiu vždy ponúkajú majstrovstvá sveta v predolympijskom roku: z nich postupujú na olympiádu prví piati. Do šampionátu v Brazílii v septembri 2007 som sa však po zraneniach nestihol dostať do formy. Naplno som mohol začať trénovať až v októbri – novembri. Z nominačných turnajov sa postupuje ťažšie. Tento rok zvlášť. Boli nasekané jeden za druhým: jeden turnaj, týždeň a vzápätí štyri za sebou.“
Čo vám napadlo, keď na aprílovom európskom šampionáte v Lisabone padla posledná šanca?
„Prvé? Čo budem robiť, aby som sa uživil.“
Cítite na peňaženke rozdiel medzi pozíciou olympionik – neolympionik?
„Po minulej olympiáde mi v Národnom športovom centre rapídne dvihli plat a podstatne viac som dostával aj na prípravu. Neskôr som však v dôsledku zranení neplnil výkonnostné kritériá, a tak som šiel s príjmom z roka na rok dolu. Nedávno som sa s vedením strediska bavil, čo so mnou ďalej. Sľúbili, že mi dajú šancu ešte do budúcoročných majstrovstiev sveta. Keď nie sú výsledky, ani sponzori nie sú takí štedrí.“
Aká je vlastne existenčná istota slovenského vrcholového športovca?
„Podľa toho, akému športu sa venuje. Kamarát nosí tričko s nápisom: Keby bolo džudo ľahké, tak sa volá futbal. Niektoré športy sú nadhodnotené, iné naopak podhodnotené. Ten, kto sa venuje malému športu, musí byť fanatik, chcieť niečo dokázať sám sebe. Inak nech ide radšej robiť niečo iné.“
Ako vnímate vzťah štátu k športu?
„Negatívne. Pozrite sa do Česka, ako im to funguje. Kým sme sa nerozdelili, šlo to aj tu. Rozdelili sme sa a prachy nie sú. Stávkové kancelárie, ktoré tu na športe vyrástli, zarábajú a plnia štátnu pokladnicu, no športu vláda znižuje dotácie. Keď však športovci donesú medaily, politici sa s nimi fotia a tvária sa ako ich kamoši.“
Čo na to komisia športovcov Slovenského olympijského výboru, v ktorého vedení sedíte?
„Komisia na čele s Jozefom Göncim sa snaží čosi vydobyť, ale zvádza boj s veternými mlynmi. Málokto si je ochotný uvedomiť, že keď reprezentant so športom skončí, začína život nanovo vo veku, v ktorom jeho rovesníci sú už na pevnej pozícii v profesii alebo v podnikateľskej oblasti. Za medailu žiaden zamestnávateľ nedá extra plat.“
Čím si vynahrádzate príjmy, ktoré ste stratili?
„Rekvalifikoval som sa na vitrážistu a medzi tréningami chodím pomáhať do firmy frajerkiných rodičov.“
Čo musí vedieť taký vitrážista?
„Zhotovovať sklenené výplne dverí, okien či lámp podľa umeleckých návrhov. Na náročnejšie vitráže do kostolov si však netrúfam, na tie je macher priateľkin otec.“
Takže zisťujete, že svetská sláva, poľná tráva?
„Ako sa to vezme. Po olympiáde ma ľudia spoznávali aj na ulici. Dnes si ma pamätá len málo z nich. Darmo, neobjavoval som sa v médiách. A keďže ani netancujem...“
Chceli by ste byť celebritou?
„Dajte pokoj. Väčšina je umelo vytvorená médiami. Na to treba žalúdok.“
Vyštudovali ste Fakultu telesnej výchovy a športu. Nedáte sa na trénerstvo?
„S predsedom zväzu Jánom Krišandom sme sa predbežne dohodli, že sa začnem venovať dorasteneckej reprezentácii. Zatiaľ však len popri tréningu. Rád by som skončil kariéru inak, než tým, že som sa nedostal na olympiádu. Verím, že keď budem zdravý, sa to podarí. Pred Aténami som dva roky v kuse nemal zdravotné problémy a hneď to bolo vidieť.“
Do čoho ste investovali milión korún za aténske striebro?
„Po zdanení to bolo osemstodesaťtisíc. Doložil som z našetreného, vzal som si hypotéku a kúpil som si byt. Najrozumnejšie, čo som mohol urobiť.“
Tešíte sa na chvíľu, keď zapichnete šport?
„Ja ani potom nebudem môcť úplne prestať. Budem musieť udržiavať v tonuse telo, lebo by sa mi rozpadlo. Som odsúdený na doživotné športovanie.“
Ľutujete?
„Prečo by som mal? Ja som odmalička športoval. Otec ma prihlásil na džudo, keď som mal štyri roky. Len čo som prišiel zo školy domov, mama ma vyhnala von so slovami: Vráť sa o šiestej. Dnes mnohé deti chatujú do bezvedomia, ani nevedia s kým, a rodičia sa vytešujú, že nevrieskajú. Základná pohybová kultúra dnešných detí, to je strašná tragédia.“
To je aj vizitka telocvikárov, nie?
„Neviním učiteľov, výchova musí ísť od rodičov. Ak tí nevštepia decku vzťah k športu, prirodzenú radosť z pohybu v nich už nikto nevypestuje. Ale je to aj dôsledok podmienok. Máme auparky ešte aj tam, kde boli kedysi športoviská.“
Jozef Krnáč
Narodený: 30. decembra 1977 v Bratislave.
Klub: Judo klub Pozemné stavby Bratislava.
Tréner: Rastislav Mezovský.
Olympiáda: striebro 2004.
ME: striebro 2002, bronz 2001.
Hobby: rybačka (kapitálny úlovok 90-centimetrový sumec).
Málokto si je ochotný uvedomiť, že keď reprezentant so športom skončí, začína život nanovo.
Jozef Krnáč, slovenský džudista
Autor: Marián Šimo © SME
