V čom je podľa vás základ najnovšieho rozmachu v tureckom futbale?
„U nás sme to sledovali iba v posledných rokoch, ale pred desiatimi rokmi začali napredovať kluby. Galatasaray vyhral Pohár UEFA a následne zažiarila reprezentácia tretím miestom na MS 2002. Najvážnejšie pozadie je však ekonomické. Liga je finančne vyriešená, súkromné televízie súperia o vysielanie ligového futbalu.“
To je základ možnosti nakupovať posily zo zahraničia?
„Aj. Vrcholná súťaž je dobre zabezpečená, preto sa chce do nej každý dostať. Turecko so 75 miliónmi obyvateľov je krajina zasľúbená futbalu. V každom väčšom meste sú silní podnikatelia, ochotní investovať do futbalu. Paradoxné je, že na prezidenta futbalového klubu vypíšu aj konkurz. To sú základné kamene faktu, že pribúda cudzincov, trénerov aj hráčov. Kto investuje do futbalu, chce aj úspech a hľadá základ v kvalitných posilách, aby urýchlil rozvoj a napredovanie futbalu. Ekonomicky môžu špičkové kluby konkurovať podobným z Anglicka, Nemecka či Talianska.“
Turecký futbal výrazne napreduje v kvalite. Vďaka čomu najviac?
„Odvtedy, čo ho sledujem, som si všimol ohromný záujem funkcionárov v snahe rásť a zlepšovať sa. Turci hrali temperamentný, ale živelný, nedisciplinovaný futbal s množstvom chýb a nedostatkom kondície. Angažovali európskych trénerov. Nemec Jupp Derwall si za zavedením prísnej disciplíny získal veľké uznanie. Lákali kvalitu. Keď sa Dáni stali v roku 2000 majstrami Európy, stiahli trénera Seppa Pionteka. Brazília získala titul a tréner Pareira prišiel do Turecka. Teraz Aragonés zo Španielska. Najlepšie kluby sa dostali do pozície, že na ktorého hráča v Európe ukážu, toho môžu mať. Z osemnástich trénerov v lige je polovica zo zahraničia. A v Turecku sa domáci len medzi sebou ťažko presadia, je tu vyše šestnásťtisíc trénerov prvej triedy.“
Je konkurencia tým, čo zvyšuje úroveň?
„Áno. Turci sú až neskutočne hrdí na úspech. Chcú ustavične vyhrávať, čo majú akosi historicky dané, majú to v krvi ako niekdajší bojovníci. Ekonomický boom pretavili do športového úspechu.“
Čo považujete za najväčší úspech, aký ste dosiahli a ako ste ho oslávili?
„V Turecku vo futbale sa všetko krúti okolo Istanbulu. Tamojšie kluby si nemôžu dať iný cieľ ako titul. Vidiecke potom zase zdolať istanbulský klub, dostať sa za silnú štvorku, ktorú tvoria Galatasaray, Fenerbahce, Besiktas a Trabzonspor. Pri pôsobení v Genclerbirligi sme zdolali Galatasaray 2:0. Mňa týždeň nosili fanúšikovia na rukách a prezident klubu bol až do najbližšieho zápasu národným hrdinom v meste.“
