Básnický debut Vlasty Hochelovej Sen o nespavosti (vyd. Q 111, Bratislava 2008) je dôkazom autorkinej životnej zrelosti. Niet v ňom začiatočníckeho habkania či prirodzenej naivity každého debutu. Rečou voľného verša tu prehovorila autorka (inak pedagogička na Novinárskej fakulte v Nitre), ktorá akoby mala obdobie ilúzií už za sebou a potrebuje sa vyjadriť k okolitému svetu bez akejkoľvek snahy prikrášliť si ho.
Nie celkom prostou a zavše hádam až zbytočne prekomplikovanou dikciou podáva v krátkych záznamoch svoje postrehy zo života, ktoré sa týkajú skôr jeho drsnej prózy než jeho očarujúcej poézie a táto dezilúzia má rozličné stupne: od detskej spomienky až po kritiku dnešnej spoločnosti a spôsobu života. V jej veršoch nechýbajú síce ani chvíle radostnej, hravej intimity, no prevažuje práve tento beznádejný skepticizmus.
Básnický subjekt sa u Hochelovej dostáva do rozličných situácií, ale v každej sa cíti nesvoj, odcudzený, zbytočný: „Cválame ilúziou diaľok, / to sa vie... / Pohľad z vonkajšej kružnice / sa zdá byť bohatstvom. / Je to bieda, / to sa vie... // Cirkusový kôň je slobodnejší... / City na uzde, to sa nosí...“ // „Z kolobehu /vlastnej krvi / nevycválaš. /Rytmické údery, / kopýtka v prachu... / Lež chrbát, / čo ťa nesie, / je už spotený. // Keď padneš na tvár, / ktosi mávne rukou: / Je to márne. / To sa stáva.“
Tento pohyb v kruhu, vyvolávajúci pocit márnosti, je o to desivejší, že sa odohráva v dnešnom digitálnom čase, keď už aj láska má mobilnú podobu a kedysi roztúžené Júlie, stojace na balkóne, „dnes hľadia na displej v dlani a čakajú na znamenie“, ktorým býva „echo kamenného srdca“ a „kecy / taktikov mobilnej poézie, / analytikov éterickej lásky, / konštruktérov citovej fikcie, / tyranov sexuálnej revolúcie, / géniov informačnej potencie“.
Akoby jedným prúdom autorka vychrlila nielen svoje, ale aj všeobecné výhrady proti negatívnym stránkam modernej doby, z ktorej priam krikľavo vytŕča odľudštenosť ľudských vzťahov, ich zvečnenie až speňaženie. V jednej básni sa dokonca objaví apostrofa „Vitajte v pekle, priatelia“, v inej, zrejme napísanej dávnejšie, autorka vyhlási, že nechce žiť v krajine, „kde aj psy štekajú na povel“.
Na druhej strane tohto básnického negativizmu, v ktorom prevláda skôr premýšľavý intelekt než krehká emocionalita, ukazuje autorka aj svoje iné, ženské ja. Napríklad v básni Prstoklad sa celkom poddáva mužskému princípu v zmysle telesnom i duševnom, v básni Dvaja ju „hrozne baví“, keď sa môže vo všetkom stotožniť so svojím „patriarchom“ („Som jeden v dvoch, / som dvaja v jednom / aj jedna v obidvoch“).
Hochelovej lyrická výpoveď je nevtieravá svojou civilnosťou, no dosť apelatívna na to, aby sa dotkla i ľudského citu. Jej základné gesto sa dá charakterizovať skôr ako povzdych než protest alebo dokonca revolta. No určité memento v ňom nechýba.
Autor: Jozef Bžoch Autor je literárny kritik
