Významný ruský spisovateľ a nositeľ Nobelovej ceny za literatúru Alexander Solženicyn zomrel vo veku 89 rokov, na následky srdcového infarktu. Informovali o tom svetové tlačové agentúry s odvolaním sa na Solženicynovho syna Stepana.
Syn laureáta Nobelovej ceny za literatúru z roku 1970 ďalej uviedol, že Solženicyn zomrel v nedeľu o 23:45 h moskovského času (21:45 h SELČ) vo svojom dome v ruskom hlavnom meste.
Prvotné informácie tlačovej agentúry Interfax sa odvolávali na zdroje z prostredia literárnych kruhov, podľa ktorých disidentský spisovateľ podľahol následkom mozgovej príhody.
Telo spisovateľa a disidenta v utorok vystavia v budove Ruskej akadémie vied v Moskve. Stane sa tak pred tým, ako sa v stredu uskutoční pohreb. Povedal to hovorca jeho nadácie.
Solženicynova smrť vyvolala v Rusku veľký smútok. Francúzske regionálne noviny Dernieres Nouvelles d'Alsace v súvislosti s jeho úmrtím napísali: "S Alexandrom Solženicynom zomrela jedna z posledných osobností východo-západnej konfrontácie. Bol jednou z posledných veľkých obetí jedného bipolárneho sveta, ktorý bol rozdelený vojnou ideológií a rozdielnych pohľadov. Ruský spisovateľ symbolizoval bojovníka za duchovno proti krutej totalitnej mašinérii."
Pochovajú ho na Donskom cintoríne
Hovorca pravoslávnej cirkvi už skôr oznámil, že Alexandra Solženicyna pochovajú v stredu na Donskom cintoríne v Moskve. "Toto miesto odpočinku si Alexander Isajevič vybral sám ešte počas svojho života" a schválil to patriarcha Alexij II., povedal Nikolaj Balašov, duchovný z oddelenia vzťahov s verejnosťou pravoslávnej cirkvi.
Ako informoval nemenovaný hovorca Kremľa, úprimnú sústrasť Solženicynovej rodine už vyjadril ruský prezident Dmitrij Medvedev. Kondolencie poslal aj premiér Vladimir Putin a francúzsky prezident Nicolas Sarkozy.
Posledný sovietsky líder Michail Gorbačov označil Solženicyna za "muža s jedinečným osudom, ktorého meno zotrvá v ruskej histórii". "Bol jedným z prvých ľudí, ktorí plným hlasom hovorili o nehumánnosti Stalinovho režimu a o ľuďoch, ktorí ho prežili a nezlomilo ich to," povedal Gorbačov.
Niekdajší neohrozený bojovník za rešpektovanie ľudských práv v bývalom Sovietskom zväze sa na verejnosti neobjavil už niekoľko mesiacov, počas ktorých údajne trpel vážnymi zdravotnými problémami.
V pracovnom tábore strávil sedem rokov
Celosvetovo uznávaný symbol odporu voči komunizmu strávil vyše sedem rokov v pracovnom tábore v Kazachstane a ďalšie tri mesiace v domácom exile po tom, čo kritizoval J. V. Stalina v liste, ktorý napísal počas druhej svetovej vojny, keď slúžil v prvej línii ako kapitán delostrelectva.
Svoje utrpenie opísal v diele Jeden deň v živote Ivana Denisoviča, ktoré vyšlo v roku 1962 v časoch odporu proti Stalinovi. Čoskoro nato ho však za jeho tvorbu začali perzekvovať. Ďalšie autorove diela, vrátane troch zväzkov Súostrovia Gulag (1973-78), napísal tajne a vyšli iba v zahraničí.
Solženicyn získal Nobelovu cenu za literatúru v roku 1970 a o štyri roky ho vypovedali z vtedajšieho Sovietskeho zväzu. Po pobyte vo Švajčiarsku sa Solženicyn usadil v USA.
Posledný sovietsky líder Michail Gorbačov obnovil Solženicynovi občianstvo v roku 1990 a neskôr ho zbavil obvinenia z vlastizrady. V tom istom roku literát odmietol ruskú štátnu cenu so zdôvodnením, že nemôže takéto ocenenie prijať z rúk politika, ktorý priniesol jeho krajanom biedu (Boris Jeľcin).
Do Ruska vrátil až v roku 1994, krajinu však našiel vo veľkom chaose. Dúfal v jej oživenie a tak sa pridal k vtedajšiemu prezidentovi Vladimirovi Putinovi, ktorý tvrdil, že počas svojho pôsobenia v úrade sa Rusko zotaví.
Z politiky bol sklamaný, Putina chválil
Uznávaný autor sa v uplynulých rokoch objavoval na verejnosti len občas a podľa dostupných správ trpel vážnymi zdravotnými problémami. V zriedkavých rozhovoroch pre médiá vyjadroval ľútosť nad stavom ruskej politiky a vlády, ale zároveň chválil Putina, napriek jeho minulosti spojenej s KGB. Na margo Putinovej politiky a posilnenia postavenia ruskej pravoslávnej cirkvi sa v uplynulých rokoch vyjadroval opakovane pozitívne. Podporil aj kontroverzne prijímajú vojnu v Čečensku a varoval pred priveľkým západným vplyvom v krajine.
V júni 2007 udelil Putin Solženicynovi Štátnu cenu Ruskej federácie. Vzhľadom na Solženicynov zlý zdravotný stav ocenenie prevzala spisovateľova manželka Natália. Prostredníctvom videoposolstva sa renomovaný literát vyslovil za duchovnú jednotu krajiny, pretože iba tá umožní prekonať trpké skúsenosti uplynulých desaťročí a zabráni novým nežiaducim úderom osudu. Súčasne vyjadril nádej, že na obsah jeho diel národ nezabudne.
Vo svojom poslednom televíznom interview Solženicyn vyjadril ľútosť nad tým, že z pohľadu štátu a ekonomiky je Rusko "stále ďaleko od krajiny, o ktorej som sníval."
V súvislosti s jednostranným vyhlásením nezávislosti Kosova miestnymi Albáncami vo februári 2008 Solženicyn adresoval kosovským Srbom list, v ktorým vyjadril svoj zármutok nad nespravodlivosťou, ktorá kosovských Srbov postihla a zároveň ich vyzval, aby neopúšťali svoje domovy.
"Srbom, ktorí zostali žiť v nespravodlivo odtrhnutej historickej zemi, provincii Kosovo: Počas minulých ťažkých rokov ste museli pretrpieť ničenie pravoslávnych chrámov, pálenie vašich srbských dedín a bezprostredné násilie a vraždenie. Nech vám Boh dá odvahu, aby ste aj v budúcnosti zostali blízko hrobov svojich najbližších," Solženicyn napísal.
Správu priniesli tlačové agentúry DPA a Reuters.
