Rádioaktívni (7.) - Odkaz mŕtveho riaditeľa

Prvé, na čo si Daxa s úľavou spomenie, je meno - ašpirantka Feriho Gyru sa volá Táňa, ale každý ju volá Tánička. Kým Gyra trpezlivo vysvetľuje, prečo im bude užitočná práve na ich testy rádioaktívnych vzoriek, Daxa len neprítomne prikyvuje. Jeho dávne spo

Pôvodný interaktívny román na pokračovanie.
Všetky jeho diely nájdete na www.sme.sk/radioaktivni/. Vaše doplnky alebo alternatívy píšte na: radioaktivni@smeonline.sk. Zaujímajú nás a odmieňame ich!

Autor: Gustáv Murín

Prvé,na čo si Daxa s úľavou spomenie, je meno - ašpirantka Feriho Gyru sa volá Táňa, ale každý ju volá Tánička. Kým Gyra trpezlivo vysvetľuje, prečo im bude užitočná práve na ich testy rádioaktívnych vzoriek, Daxa len neprítomne prikyvuje. Jeho dávne spomienky na Táničku sú príjemné, ale nejasné...

Bbolo to na vianočnom večierku. Kopa bielych plášťov v zasadačke Ústavu. Tu sa pracuje s kyselinami a inými agresívnymi chemikáliami, tu je v móde biela. K tomu patrí obvyklá kapustnica a zdanlivo nevyčerpateľné zásoby vína. Dôvod je prostý, je to víno z riaditeľovej domácej vinice a kupuje sa z repre-fondu. Za takých okolností nie je prečo šetriť...

Daxa si pripil snáď už s každým a tak musel nutne naraziť aj na Táničku. Sedela v ašpirantskej partii a dobre sa bavila. Daxa medzi nich zapadol bez problémov, veď sám bol len nedávno ašpirantom.

„Tancujete, pán doktor?"

Táto výzva sa nedala odmietnuť, hoci Daxa ostatným práve vysvetľoval čosi, čo považoval za mimoriadne dôležité. Vďaka autorádiografii totiž vieme označiť rádioaktivitou dokonca aj základné kamene DNA, takzvané bázy, ktorých osud po inkorporácii sledujeme tak, že...

„Tak idete, alebo áno?"

Daxa išiel a nie raz. Vždy znovu sa ale vrátil do kúta zasadačky k načatej odbornej debate a vždy znovu sa nechal zlákať stále pôvabnejšou neznámou k tancu. V prestávkach pil víno a pil ho ako od smädu. Nemohlo trvať dlho, aby sa mu odborná debata i tanec začali zlievať do jediného mútneho zážitku. Táničku však bavila dokonca aj jeho opitosť a keďže sa dokonalo zacyklil, len ona vedela riadiť jeho ďalšie kroky, čomu sa ochotne poddával.

Potom je v Daxovej pamäti veľká tma. Len slabo v nej zablysne veľmi intenzívny záber ako okamih udiveného precitnutia - Daxa stojí vo svojej pracovni pri stole oproti stoličke, na ktorej sedí Tánička, trochu sa čuduje ako sa tu ocitli a ako skončil celý vianočný večierok. Ale ďaleko dôležitejšie sú Táničkine zvodné prsia vyložené z výstrihu tak zručne, že Daxa pochybuje, že by to pri svojej opitosti dokázal sám. Alebo že by predsa len? Tánička však tú krásu pohotovo schováva a aby nebolo Daxovi ľúto, na oplátku loví z jeho nohavíc živé lízatko, ktoré si s detskou nenásytnosťou vkladá do úst... potom je zasa tma a dlhé obdobie, kedy Táničku nevidel a nestretol. Až práve dnes.

„A preto si myslím," končí Gyra svoj výklad k Daxovi, „že by sme sa nemali báť našej novej pomocníčky... hej, počúvaš ma vôbec?"

Daxa len prikyvuje. Aj sa teší, aj sa obáva. Čo bude ďalej, čo sa stane?

Ale kvôli tajomnej spomienke na vianočný večer s Táničkou v Gyrovej hre rád ostáva.

„Haló, tu je Ústav expe..."

„Doktor Gyra?"

„Kolega tu momentálne nie je, môžem..."

Nemôže. Ten na druhej strane zložil. Daxa v živote nezažil tak bizarnú telefonickú komunikáciu ako v posledných dňoch. Jeho kolega Gyra zo zásady nevlastní mobilný telefón. A rôzne mužské hlasy, ktoré volajú do ich laboratória, nikdy nechcú zanechať odkaz. Gyra ani nestojí o žiadny odkaz. V tom sa obe strany zhodujú. Gyra pri každom zazvonení, ktoré ho zastihne v laboratóriu, vždy zúrivo máva rukami, že tu nie je. A predsa to tie mužské hlasy skúšajú vždy znovu.

Daxa nie je až taký prekvapený, len sa trochu čuduje tej prevahe mužských hlasov. Doteraz bol zvyknutý na mladučké (ale občas aj zrelé) ženské hlasy, na ktoré reagoval Gyra rovnako zúrivým zamietavým gestom. Lenže tie ženské hlasy vždy zanechali nejakú naliehavú, a predsa nežnú, správu. Daxa má dojem, že pre Gyru telefón iste nevynašli. Nemá v ňom rád ženské a teraz už ani mužské hlasy. Gyra sám nevolá.

Rakúsky vedecký šéf Ernst vychádza z profesorovej pracovne. Je bledý. Aj on má svojho šéfa. A ten zúri.

„Ako to, že sa ako posledný dozvedám, že máte v laboratóriu vzorky, ktoré nie sú oficiálne v protokole našich súčasných testov?"

„Nechceli sme na to predčasne upozorňovať, pán profesor. Mali sme na muške skutočne objavné výsledky..."

„Ale, a viete k akému výsledku tie vaše tajomné testy dospeli?!"

Ernst sa nadýchne, aby čosi povedal, ale profesor len mávne rukou.

„Bola tu vaša laborantka. Prišla rovno od lekára. A predstavte si, na čo tí dvaja neprišli. Vraj pri práci s tými vašimi rádioaktívnymi pôdami prišla o svoje ctené pubické ochlpenie!"

„Pubické? Tomu slovu rozumiem, ale... ako sa jej to mohlo stať?"

„To naozaj neviem. Len viem, že prišla o chlpy práve tam, kde sa za to najviac hanbí, teda na ohanbí."

„Ale, pán profesor, po ožiarení sa objavujú popáleniny, dokonca až rozpad kože, zvracanie, krvné podliatiny, vnútorné krvácanie, ale chlpy na intímnych miestach? Taký prípad ešte po ožiarení nikde nezaznamenali."

„No vidíte. A ten doktor si myslí, že on je ten skutočný objaviteľ a nie vy. On objavil súvis medzi vašimi testmi a jej chlpami. Panebože, za čo ma tresceš!"

„Ale pán profesor, to je práve vďaka tým testom úplne vylúčené... Predbežné testy totiž neukázali žiadny efekt na živé organizmy. Nemáme na to vysvetlenie, ale testy chceme rozšíriť a zopakovať."

„Tak to je práve o dôvod viac, aby ste s tým okamžite skončili. Tá vaša laborantka je mladé trdlo a bohvie ako k tej nehode došla. Ten doktor je veľké trdlo, ale môže robiť problémy. Len si predstavte, že by to on alebo ona vykvákali novinárom. To nemôžeme v žiadnom prípade pripustiť! Tie vzorky budú komisionálne zničené. A to si iste dokážete domyslieť koľko nás to bude stáť, keď sa dostaví celé komando vyškolených likvidátorov rádioaktívneho odpadu. Takže na vaše osobné finančné ohodnotenie, pán kolega, nezostane tento rok celkom určite nič. A to ešte buďte rád, že mám o vás dobrú mienku a ak sa rýchlo zbavíte toho vášho utajeného kontrabandu, pašovaného vraj načierno cez hranice..."

„Ale pán profesor..."

„...tak to výnimočne prejdem, akoby sa nič nestalo. Chápete, čo chcem povedať?"

A Ernst pochopil. Novinové titulky opäť vyjdú bez správ o jeho výskume. A to bude ešte dokonca aj rád.

„Babráci! Ja som to vedel, ja som to hovoril. Nezvládli to..."

„Keď to nezvládli oni, akú máš istotu, že to zvládneme my?"

„Pretože, ak som ti už hovoril, my pracujeme s Prírodou, nie proti nej. Všetky štandardizované medzinárodné testy počítajú s čistou látkou, ktorú len rôzne riedia. Naše rastlinky ale ťahajú z pôdy všetko. Preto práve teraz, keď rakúski frajeri odpadli, prišla naša chvíľa. Sme v tejto chvíli jediní, kto dokáže odpovedať na otázky mŕtveho riaditeľa."

Daxa nespokojne pokrúti hlavou.

„Zopár otázok by sme mali mať aj my. Škoda, že on už na ne neodpovie."

„Ako napríklad?"

„No, napríklad ako sa tá rádioaktivita dostala z havarovaného reaktora tak ďaleko na polia v okolí a hlavne na svahy kanála, čo vedie k dedine. A ako to, že sú to rozmermi relatívne malé škvrny. Človek by si myslel, že ten reaktor musel buchnúť ako sopka a rozmetať ten ožiarený materiál všade dookola. Ale tak to zjavne nebolo..."

Gyra sa zadíva von z okna laboratória a hovorí akoby prednášal k neviditeľnému, ale zaujatému publiku.

„Bolo to ešte ináč a zaujímavejšie. Za všetkým hľadaj v prvom rade človeka. A ten je predsa omylný. Tu bolo omylov nad hlavu..."

Toto je odkaz mŕtveho riaditeľa:

Prvá a dokonca ani druhá havária v Jarovských Kostolniciach nespôsobili priamo zamorenie okolia elektrárne. Keď sa rozhodlo o odstavení poškodeného reaktora A1, celý objekt bol za prísnych bezpečnostných opatrení izolovaný a zamorený materiál z neho postupne vyvážaný do medziskladu v areáli elektrárne. Keďže ide o prácu na tridsať rokov, tu niekde tá pozornosť poľavila. Z likvidácie A1 sa stala rutina a keď o niekoľko rokov prišli veľké dažde, vyplavili z medziskladu rádioaktívne bahno do vodného kanálu odvádzajúceho odpadové vody z elektrárne. Odtiaľ sa mohla rádioaktivita už ľahko šíriť po prúde do blízkej riečky a odtiaľ do veľtoku, ktorý zásobuje pitnou vodou hneď niekoľko blízkych krajín. Ale riešenie sa našlo. Nakomandovali väzňov z neďalekej väznice a tí lopatami vyhádzali rádioaktívne bahno na svahy toho kanálu. Tam, a na blízkych poliach, dodnes žiaria škvrny vo veľkosti lopaty...

Toto si Gyra zapamätal z krátkej inštruktáže, keď preberal podozrivé vzorky. Ale už vtedy tušil, že to jeho riaditeľský spolužiak nemá z vlastnej hlavy. Je tu stále ešte niekto, kto vie viac.

(pokračovanie v stredu, 6. augusta)