8. 8. 1928 sa narodila. 8. 8. 2008 bude mať 80 rokov. 28 rokov je vdovou a svoju kariéru začínala v Košiciach na Rastislavovej 8. „Samé osmičky," vraví niekdajšia spevácka hviezda Melánia Olláryová, ktorú do mágie čísel zasvätila televízna hlásateľka Elena Galanová. Na smrteľnej posteli manžel pani Olláryovej tichým hlasom povedal: „Unáša ma kliper." Ani mu dobre nerozumela. Keď neskôr uvidela v obchode obraz českého maliara s kliperom, teda s viacsťažňovou plachetnicou, kúpila si ho. Doma si všimla, že do obrazu maliar zakomponoval písmená JH. To sú iniciály mena jej muža - Juraj Hlavička. A druhý obraz od tohto autora, ktorý jej v obchode „vnútili", má názov Pohárik šťastia. „Nie je to zvláštne?" pýta sa pani Melánia Olláryová.

Ako ste sa dostali k spievaniu?

Hudba ma bavila odmalička. Jedného dňa som predstúpila pred rodičov a povedala som: Chcem byť speváčkou a idem študovať do Bratislavy. Vtedy ešte Vysoká škola múzických umení nebola, išla som na štátne konzervatórium a spomedzi veľmi veľa prihlásených ma prijali. Pani profesorka Anna Korinská, to bola vtedy najlepšia profesorka. Rodičia najprv boli proti, ale neskôr zo mňa mali veľkú radosť. Skončila som operný spev, no zhodou okolností sa zo mňa nestala operná speváčka, ale interpretka slovenských tanečných melódií, teda ľahšieho žánru, ako sa hovorí. Objavil ma hudobný skladateľ Gejza Toperczer.Začínala som v Košiciach. Prvá nahrávka bola Gejzova skladba Domov je krásny. Tak som, z úcty k nemu, nazvala aj svoju prvú dlhohrajúcu platňu. Potom nás preložili do bratislavského rozhlasu. Vystúpení bolo veľa, hlavne v Čechách a na Morave, pochodila som od Michaloviec po Aš všetky väčšie mestá, hlavne Praha ma zamestnávala. Každý týždeň v piatok ráno som sadla do lietadla a v nedeľu v noci alebo v pondelok ráno som bola zase v Bratislave. Raz som v piatok ráno odišla do Karlovarského kraja, v nedeľu v noci som skončila a prvým lietadlom nad ránom som pricestovala do Bratislavy. Siloš Pohanka, ktorý mal vlastný orchester, ma čakal na letisku. Išli sme do Levíc, o jednej bolo jedno vystúpenie, o piatej druhé a o pol deviatej tretie. V pondelok v noci som prišla do Bratislavy a v utorok ráno som zas šla do Hradca Králové.

Žili ste teda život hviezdy.

Bolo toho veľmi veľa, chvalabohu. V Čechách ma brali úplne ako svoju speváčku. Na Václaváku bolo pár obchodov s gramofónovými platňami, vtedy patrilo všetko pod Supraphon. Idem tam a čítam vo výklade: „Olárryová vypredaná." To bolo milé.

Čo na to rodičia, keď ste im povedali, že chcete byť speváčkou?

Obávali sa veľkomesta. A viete, vtedy speváci a herci, celá táto brandža medzi jendnoduchými ľudimi nemala dobrú povesť. Ja som mamičke povedala jednu vetu, ktorú si vzala k srdcu: Mami, ak si mi dala dobrú výchovu, tak sa o mňa obávať nemusíš.

Čím boli vaši rodičia?

Pôvodne sme mali obchod s drevom a uhlím a so stavebným materiálom, mamička bola domáca. Boli sme dve sestry. Otec bol murár a neskôr si urobil patričné štúdiá a stal sa z neho uznávaný staviteľ.

Študovali ste operný spev. Ako to, že ste sa stali speváčkou tanečných piesní?

A to tak, že keď išiel dirigent Tibor Frešo do Košíc, verboval mladé speváčky. Bol na mojom absolventskom koncerte a povedal mi: „Melánia, ja ťa zoberiem, poď do Košíc." Išla som, lenže nie v septembri, keď bol nástupný termín, začiatok sezóny, ale v januári. V Košiciach ma oslovili, že hľadajú redaktorky do rozhlasu. Urobila som pohovor a vzali ma, začínala som ako redaktorka hudobného vysielania. Tam Michal Vilec, vtedajší pán profesor, mi povedal: „Dievčatko zlaté, veď ty si môžeš zaspievať aj v rozhlase." Nespievala som operné árie, nakoľko Gejza Toperczer bol hudobným skladateľom „popmusic" a práve jeho skladby som začala spievať.

Nebolo vám ľúto, že ste sa nevenovali opere?

Nie. Ja som viac dala ľuďom týmto žánrom. 28 000 listov, ktoré som počas svojho pôsobenia dostala od ľudí, by som určite ako operná speváčka nedostala.

Aj ste na tie listy odpovedali?

Na každý list. Dokonca do každého som dala fotografie, ktoré vtedy stáli dosť veľa peňazí. Vtedy notový materiál nebolo dostať, tak na vlastné útraty som dala rozmnožiť naše melódie a vkladala som skladby do listov. A vtedy sa slovenská tanečná pieseň spievala, moja zlatá. V celej republike, aj v Čechách, aj na Morave, všade. Každý deň ma počúvali. Mäsiar mi raz povedal: Viete, vtedy sme si mali čo spievať. A hovorí: Teraz už nie. Kto môže zaspievať tie - povedal že - gebuziny.

Aké to boli voľakedy pesničky?

Skladali ich Gejza Dusík, Karol Elbert, Andrej Lieskovský, Vieroslav Matušík. To boli páni skladatelia, študovali na zahraničných vysokých školách, Gejza Dusík napríklad vo Viedni. Česť výnimkám, sú aj dnes veľmi pekné melódie, ktoré ma aj chytili, ale niektorí takzvaní skladatelia dnes poznajú tri akordy, texty ukradnú, ide sa na to veľmi ľahko. Nehovoriac o tom, že ma veľmi bolí, že sa nespieva naša pôvodná tvorba. Keď zapnem rádio a nie je tam práve hovorené slovo, tak ani neviem, či je to Bratislava.

Ktoré hity vás preslávili?

Milý mi malučké medvieďa dal, Lístoček z brezy, Očarená bývam, Prečo sa máme rozísť, Tak nekonečne krásna je pre mňa tvoja láska, Maličká slzička, Epizóda, Malé dieťatko - nechcem Serváca ani Bonifáca, Nič krajšieho nepoznám, Pesnička z predmestia, Domov je krásny, Pre pár modrých očí.

Čo pesnička, to šláger. Popularita prišla zo dňa na deň?

To prišlo samo. Pritom, ja som spievala pôvodné pesničky, premiérovala som nové skladby, čo je - dovolím si tvrdiť - väčšia vec, ako prebrať veľké uznávané šlágre, ktoré si už spieva celý svet. A ja som mala dobrý nos, vycítila som, z čoho bude hit.

Kde vás ľudia mohli počuli?

Rozhlas, televízia, gramoplatne. A koncerty. Vtedy Janko Siváček dirigoval vlastný orchester, potom neskôr Tanečný orchester bratislavského rozhlasu. Neskôr vznikli menšie skupiny, aby sme boli predávateľní, zájazdovali sme v Čechách, na Morave. Môj program päť rokov konferoval Vladimír Dvořák, ten známy konferenciér, partner Jiřiny Bohdalovej. Pochodili sme veľa, veľa miest. Boli to tisícky vystúpení.

Ako šiel spevácky život dokopy s rodinou?

Dobre. Ja som sa vydala za svoju prvú lásku, bola to detská láska. Manžel bol doktor práv, pracoval na mestskom súde v Bratislave. Tiež inklinoval k hudbe, veľmi dobre hral na klavíri. Takže to vedel pochopiť. Obyčajne sme víkendy trávili spolu, prišiel za mnou alebo ma sám odviezol na vystúpenie. A keď som vedela, že nebudem doma, očíslovala som kastróliky, dala do chladničky a on si jedlo zohrial.

Odkedy ste sa poznali?

Mala som dvanásť rokov, on mal o dva viac. V Nových Zámkoch sme boli susedia. Asi pätnásť rokov sme spolu chodili, kým som sa vydala.

Fíha, to je dosť.

Musel skončiť vysokú školu, neponáhľali sme sa.

Pochádzate z Nových Zámkov, vo vašej korešpondencii sú aj listy písané v maďarčine. Hovoríte po maďarsky?

Hovorím, ale ja som Slovenka. Skoro každého, kto sa narodil v Nových Zámkoch, automaticky považujú za Maďara. Ja som slovenská speváčka, ktorá vie po maďarsky, trochu po taliansky a veľmi dobre po nemecky. Ale som Slovenka.

Možno vás považujú za Maďarku podľa priezviska.

Moja mama bola Júlia Bašťovanská. Dokonca v rodine máme aj Štefánika.

Vydajom ste získali meno Olláryová?

Nie, vydajom som získala meno Hlavičková. To je tiež číro slovenské meno. Otec bol Olláry. Nič na tom nie je, keby som bola Maďarka, pokojne by som sa k tomu prihlásila. Podľa hlúpych ľudí, nechcem poukazovať na rôznych politikov, sú našimi večnými nepriateľmi Maďari. Viac ma mrzí, že naša slovenčina nie je čistá, že už musím noviny čítať so slovníkom.

Je v nich veľa anglických slov?

Áno. Prosím, ja tomu porozumiem, hoci neviem po anglicky. Ale čo tí jednoduchší ľudia na vidieku? Nehovoriac o tom, moja zlatá - toto by som prosila - určite napíšte: Prečo v Bratislave, keď sa stavia nová štvrť, má anglický názov? Eurovea, River, River park. Prečo by sa nová časť nemohla volať Dunajské nábrežie?

Máte tu rukou písaný list od Eugena Suchoňa. Písal vám po maďarsky?

Vidíte, perfektne ovládal maďarčinu a bol Slovák. Písal mi po maďarsky, do Budapešti. V tom čase som totiž dostala od povereníctva školstva a kultúry zahraničné štipendium na jeden rok. Do Talianska. Lenže prišli „FU", februárové udalosti, a zakázal sa Západ. Tak mi bolo navrhnuté, aby som si vybrala niektorý zo socialistických štátov. Ja som si vybrala Maďarsko. Vedela som po maďarsky a Akadémie Franza LIszta mala obrovský cvengot. Kodály Zoltán, veľký maďarský skladateľ, sa vtedy stretol s Eugenom Suchoňom v Budapešti a Fórai Miklós dirigoval Suchoňov Žalm zeme podkarpatskej. Ja som vláčila partitúry v kufri do Budapešti. Z vydavateľstva vo Viedni ich dal Suchoň priniesť do Bratislavy. Prišiel na stanicu aj s pomocníkmi, aby ma odbremenili od kufrov. Vyložili ma s materiálmi na vlak, a tak sa partitúry dostali do Budapešti. Vidíte, Viedeň a Budapešť sú tak blízko a márne sa snažili Maďari, aj pán Suchoň. Takže Olláryová to zariadila a Žalm zeme podkarpatskej mal v Budapešti krásnu premiéru. Dokonca som zariadila aj to, že pani Suchoňová nahrávala v budapeštianskom rozhlase, bola výborná klaviristka. Bolo to v školskom roku 1949/50, keď som tam študovala.

Cítili ste na sebe tlak režimu?

Pozrite sa. V rokoch 1952-54 sa začala éra, keď sa muselo spievať Ja som Katka traktoristka, hej chlapci premilí, my by sme vás ľúbili, keby ste nám traktorom rozorali lány. Poď s nami šuhajko do tanca, smelo s nami sa krúť, tak ako v práci, tak aj v tanci, iste sa vyzvŕtaš. Takéto koniny. Ja som toto odmietla aj napriek tomu, že som sa mohla báť, že ma nebudú vysielať.

Túto pesničku ste spievali, keď si tak dobre pamätáte slová?

Spievala som iba Poď s nami šuhajko do tanca. Prečo? Lebo to bola skladba Gejzu Toperczera. On ma objavil, jemu som nemohla povedať „nie". Ale takéto skladby spievali kolegyne. Viera Racková, neviem či Beuška Litmanová spievala niečo také. Ja som už chytila vlnu uvoľnenia. A potom už som bola veľmi populárna, z mojich platní sa predali státisíce. Pozrite, tu v týchto novinách (Smena z roku 1958 - pozn. red.) sa píše, že 600-tisíc platní sa predalo len z Lístočka z brezy. A nedostala som ani jednu zlatú alebo platinovú platňu, pretože sa to vtedy nedávalo.

Na fotkách máte na sebe krásne róby. Ako to šlo dokopy s budovateľským obdobím?

No tak, čo sa týka gerderóby, do toho mi nikto nemohol rozprávať.

Kde vám šili tie krásne šaty?

V prvotriednom salóne v Bratislave na Šafárikovom námestí u Hantabála, pani Neradová, pani Nagyová. U Hantabála šiť - to bolo niečo.

Sama ste si dávali šiť šaty?

Ja, na vlastné trovy. A musela som ich mať veľa, aspoň dvanásť večerných šiat, jedny krajšie ako druhé. Mala som kokteilky, dlhé večerné šaty, také, onaké, do civilu, na poobedie, na matiné. Vystúpení bolo veľa. Ja som nemohla prísť do Prahy do Lucerny v tých istých šatách druhýkrát. A honorár nebol veľký, ja vás ubezpečujem. Každý si v tom čase myslel, že speváčky sú milionárky. Nie. Ja som mala prosím 220-korunový honorár za jedno vystúpenie, či to bolo v Michalovciach alebo v Aši. 220 mínus zrážky, 192 korún netto. A ušitie jedných šiat v 50-ych rokoch vyšlo na tri-štyritisíc korún.

Látky ste kde kupovali? Z čoho sa šili šaty?

Podpultový tovar. Ale boli to krásne materiály. Nádherné. Potom som sa dostala v Prahe do diplomatickej predajne, protekčne. Viete, ako obľúbená speváčka.

Na jednej z fotiek máte prekrásne dlhé šaty. Z čoho boli?

To bolo zlatožlté moiré a bruselská čipka. Tú čipku mi dala pani Nagyová, moja dvorná krajčírka. A Zuzka Bočeková, tá šila ako pánboh! Tieto šaty boli nádherné. Musela som so sebou vláčiť malú žehličku, lebo to bol krčivý materiál, niečo ako taft. A k tomu boli spodničky.

Koľko metrov na to išlo?

Tridsať. Mali sme veľké výdavky. Milionárka nie som.

A nikdy vám nenapadlo robiť niečo iné ako hudbu?

Nie. Keby som sa znovu narodila, buď by som bola detská lekárka, alebo znovu speváčka.

Ako sa pozeráte na dnešné speváčky - ako vystupujú, ako sa obliekajú?

To je v poriadku. Mám rada terajšiu módu. Držím palce mladým spevákom. Len je veľká škoda, že skončí sa nejaká súťaž a obyčajne sa na nich zabudne. Musia mať veľmi šikovného manažéra. Ja som žiadneho nemala, na každý list som odpovedala sama, vystúpenia som si vybavovala tiež sama. Cmorík má to šťastie, že má pána Šeba a koho si Šebo zoberie, ten má vyhraté. Teraz je v móde mať okolo seba veľké škandály. Ja už medializovaná nie som, žijem si skromne v mojom malo byte, v ktorom sa cítim dobre. Žiadne škandály nevyrábam. Muži sem už nechodia, aj vzhľadom na môj vek. Mohla som sa ešte vydať po manželovej smrti, ale jeho nenahradí nikto. Ešte aj teraz, v tomto veku, sa mi núkajú pytači.

A nič? Nechcete sa vydať?

Nie, v žiadnom prípade. Takto si spím, dokedy chcem. Robím si , čo chcem. Keď nechcem, nevarím, keď chcem, tak si uvarím. Nemusím sa nikomu zodpovedať, kam idem, prečo.

Spievate si doma?

Doma nikdy. A pozrite sa, v knižnici mám Dejiny umenia, študujem si ich. Každý deň mám zadelený. Jeden deň sa doučujem nemčinu, druhý deň taliančinu, tretí deň si pozriem zemepis, dejepis, robím si aj poznámky - slovom univerzita Melánie Olláryovej. Keby som mala veľa peňazí, tak si kupujem knihy, knihy a knihy.

Ste vo výbornej kondícii, veľmi vitálna.

Ja si z veku nič nerobím. Snáď na svoj vek nevyzerám. Chodím ešte na besedy. Niekedy sa čudujem, že o štyri, päť, osem rokov mladšie ženy vyzerajú omnoho staršie ako ja. Určite je to aj tým, že negatívne veci sa snažím hodiť za chrbát. Nezaoberám sa nimi. Stránim sa ľudí, ktorí prinášajú do môjho života alebo do rozhovoru negatívne prvky. Prečo sa zaoberať zlými ľuďmi a zlými vecami? Keď ma postihne nejaká galiba, nejaké zlo, tak v prvom rade je chyba vo mne. Čo som urobila, že sa mne toto mohlo stať? Rozoberala som chyby, lebo aj tie boli, samozrejme. Boli aj búrky, aj v manželstve.

Ako využijete nemčinu a taliančinu?

No, jéj! Zoberte si len televíziu. Aká je to úžasná vec, keď rozumiem tomu, čo hovoria. Po taliansky neviem tak dobre ako nemecky, ale v Taliansku som sa dohovorila.

Aj ste tam vystupovali?

My sme nemali možnosť účinkovať na Západe, nie. Kým som bola mladá, štíhla a trošičku krajšia, nemali sme otvorené hranice. Škoda, že sa manžel dneška nedožil. Dnes čítam, ako si niekto len tak odskočí na víkend do New Yorku. Nezávidím, božeochraňuj. Ale to sú úžasné veci. To my sme nemali.

Ako ste prijali november´89?

Ujúkala som. A štrngala kľúčikmi. No prišla som na to, že predtým sme sa strkali do zadku Rusom, oni boli náš vzor a teraz všetko len Amerika, Amerika, Amerika. Prečo? Ja si myslím, že snáď to Amerika ani nechce. Teším sa však, že ľudia môžu cestovať, poznávať svet a doprajem to mládeži. Je jedna veľmi dobrá vec, neviem, či to vymyslel pánboh alebo kto, že existuje túžba po domove. Tá je zakorenená v každom človeku. Vraciame sa vždy späť. A to, čo sa naučíme vonku, môžeme potom krásne využiť doma.

Svoje platne niekedy počúvate?

Málokedy. Som k sebe veľmi kritická. Radšej si uvarím niečo dobré, rada kuchtím, vymýšľam nové recepty. Rada vyšívam, mám krásne výšivky, chodila som s nimi aj na súťaže.

Študujete, sledujete médiá. Využívate aj internet?

Nemám internet, len video a CD prehrávač. Bola som operovaná na oči a lekárka mi počítač nedovolí. Ale veľmi ma to zaujíma. Možno si kúpim počítač a vyžobrem si takú hodinku denne. Určite si ho kúpim.

Piesne a hity

Melánia Olláryová patrí medzi najobľúbenejšie a najúspešnejšie slovenské speváčky 50. a 60. rokov. Jej sláva je spojená s druhým vrcholom slovenskej populárnej hudby, ktorý sa odohral v päťdesiatych rokoch, keď slovenské piesne boli veľmi populárne aj v Čechách. Okrem Melánie Olláryovej sem patrili aj Gabriela Hermelyová, Bea Littmanová či Jozef Kuchár.

Melánia Olláryová sa speváckou hviezdou stala vďaka skladateľovi Gejzovi Toperczerovi, ktorý ju objavil a začal pre ňu komponovať. Neskôr spievala aj skladby G. Dusíka, K. Elberta, J. Franka-Zemplínskeho, F. Havlíčka, J. Laifera, A. Lieskovského, D. Pálku, T. Šebu-Martinského a R. Valečku. Z mnohých piesní, ktoré naspievala, sa stali dobové megahity a časť z nich dokonca zľudovela tak, že dnešní poslucháči už ani nepoznajú ich pôvodného interpreta.

Dodnes sú nesmierne obľúbené jej piesne: Lístoček z brezy, Vlasy ti kvitnú mamička, Prečo sa máme rozísť, Maličká slzička, Dieťatko, Malučké medvieďa, Tak nekonečne krásna, Nič krajšieho nepoznám...

Ďalšie hity: Domov je krásny, Skryl sa mesiac za obláčik, Neklopkaj večer, môj milý, Pre pár modrých očí, Pesnička z predmestia, Nie sme tak starí, Zavri oči krásne, Dievčatko z Paríža, Do zajtra čakaj, Na dobrú noc bozk ti dám, Až odbijú polnoc, Epizóda, Nebozkané pery, Ešte sa nevydám, Modrá ruža, Keď láska zvädne, Bim, bam, bim, Dovidenia v spomienkach, Nebolo to náhodou, Nebozkané pery, Večer pri Dunaji, Päť minút, Vínečko červené, Mám vraj bledé líčka, Po celý deň sa teším, Skôr než odídeš...

Najvýznamnejšie úspechy Melánie Olláryovej sa spájajú s rozhlasovým sláčikovým orchestrom Vieroslava Matušíka. Príležitostne spolupracovala s orchestrami L. Bezubku, M. Foreta, M. Kefurta, S. Pohanku, J. Siváčka, G. Vlacha, G. Broma. Pre Československý rozhlas nahrala 160 piesní, 60 vyšlo na gramoplatniach.

Zatiaľ posledným albumom, ktorý Melánii Olláryovej vyšiel je výberové CD jej najväčších hitov Nič krajšieho nepoznám (Opus, 2000).