Pôvodnú PDF verziu si môžete stiahnuť tu (19,8 MB)
Olympiáda Čínu len napudrovala
Olympijské hry sa stali reklamou na komunistický režim. Peking je určite krajší, určite však nie slobodnejší.
PEKING, BRATISLAVA. Minuli desiatky miliárd dolárov, postavili veľkolepé športové komplexy, otvorili najväčší letiskový terminál na svete. Predstavitelia komunistickej Číny urobili všetko, aby olympijské hry v Pekingu boli najgrandióznejším predstavením histórie. Aby ukázali skeptickému svetu tú lepšiu tvár Číny.
Komunistická strana urobila z hier prioritu číslo jeden. Dokonca aj zemetrasenie, ktoré v máji zabilo v provincii Sečuán asi 70-tisíc ľudí, označila vláda za príležitosť „zlepšiť obraz krajiny pred blížiacou sa olympiádou“. Fotografie premiéra Wen Ťia-paa medzi troskami budov, tíšiaceho trúchliacich ľudí, obleteli svet.
Čínski diplomati zrazu prestali na pôde OSN klopiť zrak skôr, akoby vedeli, o čo ide. Presvedčili Severnú Kóreu, aby o jadrovom odzbrojení začala aspoň hovoriť a dvihli telefóny, keď OSN nevedela dostať svoje humanitárne balíčky do Barmy.
Tí, ktorí 14. júla 2001 len neveriacky krútili hlavami, keď Medzinárodný olympijský výbor priklepol „osmičkovú olympiádu“ Číne, zmäkli. No len na chvíľu.
Úspešné hry len posilnia postavenie komunistickej strany, pretože to potvrdí legitimitu jej vedenia a jeho úspech v dosahovaní prosperity a stability a medzinárodného uznania.
Clayton Dube, šéf Inštitútu pre čínskoamerické vzťahy
Zdanlivá sloboda
To, čo bolo mnohým jasné už pred siedmimi rokmi, sa s blížiacim začiatkom hier potvrdilo. K žiadnej zásadnej zmene autoritatívneho režimu nedošlo.
Tisícky tajných policajtov v uliciach Pekingu, zatváranie disidentov a nepohodlných aktivistov, milióny nedobrovoľne presídlených ľudí, desiatky blokovaných webových stránok.
Keď v OSN došlo na sankcie proti Zimbabwe, úsmevy čínskych diplomatov zmizli. Odmietavý postoj sprevádzali aj obvinenia sudánskeho prezidenta Umara Bašíra z genocídy. Keď ide o ľudské práva, Číne je prednejší obchod. Bez ohľadu na olympijské hodnoty.
Veľká šou tak len zakryje pravú tvár režimu, ktorý neváha použiť olympiádu na svoju propagandu a podporu silnejúceho nacionalizmu.
„Úspešné hry len posilnia postavenie komunistickej strany, pretože to potvrdí legitimitu jej vedenia a jeho úspech v dosahovaní prosperity a stability a medzinárodného uznania,“ tvrdí Clayton Dube, šéf Inštitútu pre čínskoamerické vzťahy na Juhokalifornskej univerzite.
„Čína je slobodnejšia ako bola v roku 2001, ale nie vďaka inštitucionálnej zmene, ale pre ekonomickú liberalizáciu,“ hovorí Dube, ktorý žil niekoľko rokov v Číne, kde sa aj oženil.
Vzostup nacionalizmu
Mnoho Číňanov súhlasí s vládou, že ich životná úroveň sa za posledných desať rokov zlepšila. Privatizácia rozviazala ruky vlastníkom nehnuteľností a malým obchodníkom, nad ktorými už nestojí strana.
Číňanom dokonca prejde aj kritika, za ktorú by v 80. rokoch putovali za mreže. Môže za to aj rastúci počet používateľov internetu, ktorých už je viac ako v USA. Množstvo počítačom prístupných informácií dáva mladej generácii Číňanov pocit slobody, o akom mohli ich rodičia pred rokmi iba snívať.
Čo na tom, že vláda obsah stránok cenzuruje. O tom, že mnohí kyberdisidenti sedia vo väzení, píše zahraničná Amnesty International, a na jej stránky sa v Číne ťažko dostať.
Celonárodný záchvat nacionálneho sentimentu po násilných marcových protestoch v Tibete len ukázal, že rozhodnutie čínskych komunistov hrať národnou kartou bolo správne.
Vláda ani nemusela Tibeťanov odsúdiť. Číňania sami na blogoch kritizovali „zaujaté západné médiá“ a „separatistického“ dalajlámu. Ak je niečo, čo spája komunizmus a nacionalizmus, tak je to práve potreba nepriateľa.
Prosperita ako dôkaz
Čínsky režim prežil sovietsky komunizmus aj preto, že reagoval na meniace sa sociálne požiadavky občanov. Legitimitu si teraz garantuje ekonomickou prosperitou.
A olympiáda je najlepším spôsobom, ako o nej Číňanov presvedčiť. Západných turistov určite uchváti v Pekingu štadión Vtáčie hniezdo či gigantická Vodná kocka.
Málokto si však uvedomí, že to všetko reprezentuje moc štátu. Nikde sa nedozvie, že za to zaplatilo životom 7tisíc robotníkov, ktorí zomreli pri výstavbe, či viac než milión ľudí, ktorých preto vysťahovali.
Táto taktika vychádzala komunistom od udalostí na námestí Tchienanmen v roku 1989. A olympiáda to nezmení.
Tomáš Hudák
Peking s kruhmi: moderný a zakázaný
Slávni architekti aj komunistickí plánovači sa pohrali s tvárou čínskeho hlavného mesta. Zmenili ho na nepoznanie.
PEKING. „Som pyšná na to, čo sme dokázali. Peking je úplne iný. Síce som tu prvý raz v živote, ale veľmi sa zmenil,“ zveruje sa 35-ročná Sun. Najviac sa jej páči Národný štadión, ale obdivuje aj staré pamiatky, hlavne zrekonštruované Zakázané mesto. „A potom si nemôžem vynachváliť metro, kde jazdia nové vlaky, všetko je čisté, stanice sú moderné,“ hovorí Sun. Pochádza z provincie Sečuán, ktorú v máji zasiahlo silné zemetrasenie.
V Pekingu je na výlete s celou rodinou i prarodičmi. Spoločne sa fotografujú na lávke pre chodcov cez hlavnú štvorprúdovku popri hlavnom olympijskom štadióne Vtáčie hniezdo (Niao-čchao) a susednom akvacentre Šuej li-fang, známom ako Vodná kocka. To, že sa obe nové architektonické pýchy čínskeho hlavného mesta strácajú v smogu, im neprekáža.
Údery zbíjačiek, ktoré sa v uplynulých rokoch stali neodmysliteľnou súčasťou každodenného ruchu v Pekingu a rozliehali sa prakticky po celom hlavnom meste, pomaly utíchli. Najrýchlejšie sa meniaca metropola na svete sa konečne prichystala na najväčšie olympijské hry v dejinách.
Nové dominanty
Desaťtisíce robotníkov pracujúcich v priemere za 4,5 tisíca korún mesačne, čo dvojnásobne prevyšuje zárobok v ich domácom regióne, za sebou zanechali artefakty navrhnuté najznámejšími svetovými architektmi súčasnosti.
Zo samotných olympijských športovísk k nim okrem Národného štadióna a Národného plaveckého centra patrí i basebalová hala, krytý bazén či strelnica. K najobdivovanejším, ale aj najkritizovanejším patrí nová budova štátnej televízie CCTV za 20 miliárd korún. Stavbu, ktorú navrhli Rem Koolhaas z Holandska a nemecký architekt Ole Scheeren, síce dokončia až budúci rok, ale už teraz patrí k dominantám metropoly.
Pekinskí organizátori sa chvália i najväčším letiskom na svete. Nový terminál číslo 3, ktorý sa stal hlavnou vstupnou bránou do Číny, pohodlne „zhltne“ všetkých päť londýnskych terminálov a zo vzduchu pripomína tradičného čínskeho draka. S centrom metropoly ho spája rýchlodráha, ktorá vás v prepočte za 54 korún zvezie do blízkosti Zakázaného mesta i tradičných chutchungov, symbolizujúcich hlavné mesto Ríše stredu.
Starodávne chu-tchungy
Storočné komplexy prízemných domčekov za vysokými múrmi neodmysliteľne patria k Pekingu tak ako Zakázané mesto a Chrám nebies. V dobách cisárstva ich existovali tisíce a v prvej polovici 20. storočia pribúdali ďalšie. Dnes ich je už len čosi cez tristo. Museli ustúpiť novej výstavbe a olympijským hrám.
Na lepšie časy sa im zablýskalo, keď ich boháči, hlavne z Hongkongu, začali skupovať. Nechali ich postaviť celé od základu nanovo presne podľa pôvodných plánov a bez použitia klincov. Úrady tiež zakázali ďalší predaj chu-tchungov cudzincom, a tak do nich často investujú hlavne funkcionári a novodobí čínski zbohatlíci. Ich cena sa vyšplhala až na závratných 1,5 milióna juanov, teda zhruba na 35 miliónov korún.
Olympijskí vyhnanci
Medzitým však demolácia ostatných chu-tchungov pokračovala a snaha zlikvidovať i časť Tung-s Pa-tchiao vyvolala rozruch i medzi funkcionármi. „Existuje od 13. storočia, teda z obdobia vlády dynastie Ming,“ obhajovali zachovanie štvrte experti i obyvatelia domčekov, ktoré patrili k 25 chráneným historickým častiam Pekingu.
Väčšina, ktorá v týchto chu-tchungoch žila, bola nespokojná už len s výškou odškodného. Úrady im ponúkali v prepočte 17 tisíc korún za štvorcový meter, teda hlboko pod trhovou cenou. Existuje stále množstvo tých, čo sa odsťahovať nechcú za žiadnu cenu. A dali o sebe vedieť aj štyri dni pred olympijskými hrami na Námestí nebeského pokoja.
„Rodičia sa sem prisťahovali, keď som mal jeden rok, takže som tu prežil celý svoj život. Mal som veľa kamarátov, s ktorými sme v chu-tchungu vyrástli a kamarátime sa dodnes.
Ako chlapci sme mali oveľa viac miesta na hranie. Vždy sedem, osem rodín žilo okolo jedného dvora. V roku 1976 nás postihlo zemetrasenie,“ spomína päťdesiatpäťročný Chung. Spolu so svojou ženou a synom žije v chu-tchungu Tou-fu-čch, nazvanom podľa tofu, ktoré sa tu v minulosti vo veľkom pripravovalo. Dnes je táto štvrť poznamenaná obdobím, keď sa viac šetrilo miestom, takže domčeky sú doslova nalepené na sebe.
Chung si napriek tomu nedokáže predstaviť, že by sa presťahoval: „Páči sa mi tu. Nechcel by som žiť nikde inde. Tie nové vysoké budovy ma vôbec nelákajú.“
Väčšina obyvateľov Pekingu je však so súčasnou podobou metropoly, aspoň podľa posledného prieskumu verejnej mienky, spokojná. S premenou hlavného mesta súhlasí 96 percent obyvateľov. Bez ohľadu na to, že „zrekonštruované“ centrum na Námestí nebeského pokoja je bezduchou kópiou pôvodných historických domov a nenávratne zmizla i najstaršia pekinská opera Kuang-che.
Kontroly na Tchien-an-men
„Ukážte mi tašky,“ vyzývali ešte v marci policajti všetkých, čo mierili na centrálne pekinské námestie. Vtedy to bolo pre bezpečnosť tisícok delegátov, ktorí prišli na výročné zasadanie parlamentu z celej Číny. Teraz sú to olympijské hry.
Z mesta museli zmiznúť žobráci, tuláci i „petitioners“, ktorí podľa stáročnej tradície prichádzajú do metropoly so sťažnosťami na lokálnych úradníkov. Peking je ich poslednou šancou, ako dosiahnuť spravodlivosť. Dnes ich polícia rovno zatkne.
Krátko pred otvorením letných olympijských hier je Peking pokojný. Na Námestí nebeského pokoja, ktorému stále dominujú mauzóleum Mao Ce-tunga i jeho portrét na vstupnej bráne do Zakázaného mesta, sa spravidla slobodne pohybujú reportéri z celého sveta. Teda v presne určený čas. Obrázok nadšených Číňanov bol dokonalý. Krátko pred otvorením hier ho „pokazil“ malý protest obyvateľov chutchungov a dva menšie incidenty.
Najskôr denník Beijing News zverejnil fotografiu muža prevážajúceho ranených z Tchien-an-men v čase zásahu čínskej armády proti protestujúcim študentom v roku 1989. Komunistickí cenzori okamžite zasiahli a začalo sa vyšetrovanie, ako k niečomu podobnému vôbec mohlo dôjsť. Od roku 2007 čínski novinári nesmú informovať o dvadsiatich témach a zásah na Námestí nebeského pokoja je jedným z nich.
Bitka o lístky
Pohodovú atmosféru Pekingu týždeň pred hrami narušila bitka o posledných 250tisíc lístkov. Po prebdenej noci sa medzi netrpezlivými fanúšikmi strhol chaos, ktorý policajti vyriešili aj tak, že zbili novinárov z Hong kongu, ktorí si vo vyhradenom priestore len robili svoju prácu.
O olympijské hry je naozaj veľký záujem. Aj preto sa americký prezident George Bush svojho čínskeho kolegu Chu ŤinTchaa poprosil o lístky na basketbalový duel medzi USA a Čínou.
Robert Mikoláš, spravodajca Českého rozhlasu v Číne
