Už nebolo ďaleko k tomu, aby sa stal legendou, lebo s jeho menom je spojených tak veľa káuz, škandálov a senzácií, že sa pre ňu vytvorili najlepšie predpoklady. Novinár, publicista, spisovateľ Ladislav Mňačko mal za sebou rušný život, ktorý sa skomplikoval narastajúcimi konfliktmi s vládnucou komunistickou mocou.
Vášnivý komunista postupne odhaľoval neľudskú tvár režimu, ktorý pomáhal budovať, oddaný služobník sa menil na buriča, aby skončil ako dvojnásobný emigrant.
Jozef Leikert sa v knihe Taký bol Ladislav Mňačko (Luna, Bratislava 2008) rozhodol predstaviť rozpornú osobnosť reportéra a spisovateľa najmä cez životopisné fakty - je to látka až napínavo-dramatická a metóda, ktorú si zvolil, sa ukázala najvhodnejšia.
Oral history je práve to, čo dodáva tejto biografii punc hodnovernosti a najmä bezprostrednosti, lebo autor okrem toho, že preskúmal množstvo archívnych prameňov, dôkladne svoj objekt vyspovedal a poopytoval sa desiatok a desiatok Mňačkových kolegov, priateľov a známych na to či na ono.
Takže výsledkom je vzrušujúce čítanie s vyše osemsto odkazovými poznámkami. A na konci príloha s fotografiami Tibora Huszára, zachytávajúcimi manželov Mňačkovcov v poslednom rakúskom exile.
Mňačko začínal v roku 1945 ako redaktor Rudého práva v Prahe, postupne pracoval v bratislavskej Pravde a Kultúrnom živote, napísal veľa reportáží z rozličných kútov sveta a najväčší úspech, aj v zahraničí, dosiahol knihou Smrť sa volá Engelchen.
Leikert sa však nezameral na analýzu jeho literárnej tvorby, skôr ho zaujíma Mňačko-človek, ktorý čoraz väčšmi vytriezvieval z komunistického ošiaľu, čo sa prejavovalo jednak v jeho tvorbe, jednak v jeho správaní. Zoširoka sa tu spomínajú a citujú jeho odvážne vystúpenia na spisovateľských zasadaniach i v tlači, kde povedal i tie najnepríjemnejšie veci; Leikert nevynechal ani Mňačkove verbálne útoky na najvyšších straníckych funkcionárov, ktoré im vedel prsknúť do tváre.
Nechýba, samozrejme, ani zmienka o onom pamätnom zauchu na lodi, ktoré uštedril šéfovi kultúry z ústredného výboru. Mňačko mnohých funkcionárov poznal osobne ešte z čias svojho redaktorčenia v straníckych denníkoch, preto neprekvapuje, že si dovolil odvrávať im a mal k nim aj „rukolapný“ prístup. Prekvapuje skôr to, čo všetko sa mu za jeho rebelantstvo prepieklo (vravieval o sebe, že je „zaslúžilý umelec straníckych trestov“).
Z textu knihy sa dá veľa dozvedieť aj o spisovateľských organizáciách a ich tlačovom orgáne Kultúrny život, kde Mňačko začas šéfoval. Tieto partie sú vynikajúcou ilustráciou vtedajších pomerov, ktorá dokumentuje bezmocnosť, odvahu, ale zavše i zbabelosť intelektuálov.
Leikertove mnohoročné rozhovory s Mňačkom po jeho druhom návrate z emigrácie roku 1989, ktorým sa kniha končí, dostatočne ukazujú, že ani do smrti (1994) sa nevzdal svojich dávnych ideálov.
Napriek tomu, že cítil mravnú spoluzodpovednosť za komunistické zločiny, čo v knihe neraz priznáva.
