Novinári sa po prvých dňoch naučili zhovievavo usmievať, keď sa na prvý pohľad vážni muži za volantom zastavili a pýtali o radu niekoho z armády koordinátorov na stanovištiach. Kam vlastne v labyrinte hlavného olympijského komplexu majú odbočiť s autobusom plným ľudí.
Vážnejšie sa dopravný problém dotýka športovcov a ich zázemia. Zástupca slovenskej misie Roman Buček uvažuje, že naša výprava si vypomôže autami z požičovne, čo ešte nemusí byť spásou.
„Máme síce od organizačného výboru k dispozícii päť áut, no šoférovať ich môžu výhradne domáci. A tí úzkostlivo rešpektujú pracovný čas, hlavne striedanie pracovných zmien. Autá nemôžeme využívať podľa potrieb.“ Neriešiteľným orieškom je podľa šéfa vodákov Róberta Orokockého ich striktné dodržiavanie obednej prestávky medzi štrnástou a pätnástou hodinou. Nič s nimi nehne, musia papať. „Niektoré tréningy na slalomárskom kanáli, rozdeľované podľa prísneho harmonogramu, boli v ťahu. Okrem toho sa nám viackrát nepríjemne potvrdili pochybnosti, či sa dostaneme na správne miesto. Vodiči síce prikyvujú, ale vzápätí ostanú bezradní, sú schopní smerovať na opačnú stranu.“
Tréner rýchlostných kanoistov Pavel Blaho a po ňom aj Róbert Orokocký, ktorí dobre poznajú pomery z predchádzajúcich sústredení, nečakali a úspešne podstúpili byrokratickú tortúru.
Obaja sú pyšnými majiteľmi nových vodičských oprávnení. S miernejším dopravným problémom sa vyrovnal slalomár Michal Martikán po svojom. Aby bol mobilnejší aj na kratšej trase medzi hotelom v Šun-ji a svojou loďou, zaobstaral si vlastný bicykel.
