Rádioaktívni (10.) - Čo vlastne zmizlo?

„Tak, čo máš?" Daxa chce otázku zašepkať, ale v natrieskanej krčme Peklo (kam ušli všetci zákazníci z Bzučáku a pribudli ešte noví!) je to nadľudská námaha. Takže tú otázku na Gyru šeptom kričí. Ten odkričí protiotázkou. „Bol si sa pozrieť akú škodu narob

Pôvodný interaktívny román na pokračovanie.
Všetky jeho diely nájdete na www.sme.sk/radioaktivni/.

Autor: Gustáv Murín

„Tak, čo máš?" Daxa chce otázku zašepkať, ale v natrieskanej krčme Peklo (kam ušli všetci zákazníci z Bzučáku a pribudli ešte noví!) je to nadľudská námaha. Takže tú otázku na Gyru šeptom kričí. Ten odkričí protiotázkou.

„Bol si sa pozrieť akú škodu narobili tí noční vtáci našej docentke?"

Daxa len nemo pokrúti hlavou.

„Veď by si okrem rozhádzaných papierov ani žiadnu škodu vidieť nemohol. A predsa ju museli laborantky chvíľu kriesiť, lebo sa zložila už medzi dverami."

„Kvôli rozhádzaným papierom v pracovni?!"
Gyra zamáva na čašníčku Betku a s nadhľadom odkričí šeptom späť Daxovi.

„Nie, ale kvôli celoživotným úsporám by si sa zložil aj ty, nie? Pár stotisíc v našej mene, zopár tisíc v dolároch a pár stoviek v eurách už je slušná suma, čo povieš?"

Na stole s treskom pristávajú dva pollitre piva bez úsmevu.

„A ešte dve borovičky, pani Betka, náš mladý sa potrebuje spamätať."

Betka v sekunde zröntgenuje Daxu a uzná ho hodným vzpruhy s vôňou lesa. Hneď je preč.

„Naša docentka a státisíce...? Však je pred dôchodkom, to je taká bohatá?"

„No je, veď predala ten byt po svojej asi storočnej mame. A ešte stále je, pretože z toho, čo si tu v práci tak múúúdro uložila, nezmizla ani korunka, ani dolárik, ani euríčko, nič! Vôbec ničové nič."
Borovička plavmo pristáva pred Gyrom a Daxom, už s letmým úsmevom.

„Tak načo sa k nej vlámali?"

„A načo sa vlámali k nám? Naozaj ťa nič nenapadá?"

Daxa pokrčí plecom.

Gyra zdvihne pohárik.

„Tak na zdravie, možno sa ti rozsvieti."

Ale ani borovičková forsáž nerobí Daxu múdrejším. Tak to jeho kolega skúša inak.

„Všimol si si ako boli povyťahované zásuvky všetkých laboratórnych stolov?"

Daxa sa zamračí.

„Aj mne to pripadlo čudné, ale... znamená to niečo?"

Gyra sa uchechtne.

„Jasné, veď ak už niekto kradne, tak je v strese. Sú aj takí, čo sa z toho na mieste doserú. Ale hlavne, ponáhľajú sa, nemajú čas vyťahovať zásuvky a nazerať do nich. Vytrhávajú ich celé von a vysypú ich obsah rovno na zem, na kopu. Kto by sa hral s vyťahovaním zásuviek v presnom pyramidálnom poradí odvrchu až nadol?"

Daxa pozrie na Gyru a vydýchne:

„No kto?"

Gyra sa zatvári ako Sherlock Holmes, keď dáva lekcie doktorovi Watsonovi.

„No predsa ten kto nechce do tých zásuviek nahliadnuť. Niekto, kto sa bojí, čo v nich nájde. Kto si dáva veľký pozor, aby nesiahol rukou na..."

Gyra si schuti odpije z piva a štrngne aj Daxovi do pohára na stole.

„No na..."

„Na žiarič rádioaktivity?"

„Bingo! Myslí ti to. Tie zásuvky niekto prezeral dozimetrom, preto ich nepotreboval prehliadať úplne. Stačilo prejsť odhora dole prístrojom a sledovať ručičku. Ešte šťastie, že som tie vzorky zasa schoval do skladu v podzemí."

Daxa automaticky zamáva na čašníčku. To chce borovičku. Mlčia, kým ju neprinesie. Gyra bujaro zdvihne pohárik na prípitok, ale Daxa sa k tomu neodhodlá. Už nešepká, kričí:

„Do riti, Fero, najskôr zabili toho tvojho riaditeľského spolužiaka, teraz už prišli aj do nášho labáku, tebe to nestačí?! Vycúvajme, je najvyšší čas. Vykašlime sa na to!"

„Ešte moment, nevšimol si si predsa len niečo, čo v labáku ešte chýba? Je to naozaj všetko?"

„No... ešte niečo."

„Som samé ucho."

„Plánik okolia jadrovej elektrárne, čo si mi dal, s označením tých kontaminovaných miest... Tak ten som v piatok nechal Táničke na stole, aby ho prekopírovala. Kopírka je len na sekretariáte a ten bol už zatvorený. Ale plánik nevie Tánička nájsť, vraj na jej stole ani nebol."

„Tak buď pokojný. Ak majú mapu, vedia dosť o tom, čo hľadajú."

„Ale načo im je mapa, keď nemajú vzorky? Feri, oni budú hľadať ďalej!"

Daxa kopne borovičku do seba sám, nečaká na Gyru. V duchu už ide na vlastnú päsť.

„Ja mám strach, vážne. Vzdajme to..."

Gyra rozvážne odpije zo svojho poldeci.

„Ale ako, ty chytrý? To chceš dať inzerát - už nám dajte pokoj, vzorky sú pod schodami?"

Daxa nespokojne zavrtí hlavou, ale mlčí. Tak to skúša Gyra.

„Na rozdiel od mŕtveho riaditeľa, my sme cennejší živí. Ale myslím na iné - prečo by to mali byť len oni?"

Daxa sa pod tým pohľadom tíško zosype.

„Moje nervy, a kto teda ešte?!"

Gyra ale pohľadom neuhne.

„Niečo si mi stále nepovedal. Spomeň si, rozmýšľaj, máme čas."

Daxa náhle prudko vstane.

„Gyra, ty si blázon, nebezpečný šialenec! Ja si nemám na čo spomenúť, ja nič neviem!"
Gyra sa pokojne zaprie do operadla lavice.

„Len si spomeň, nezmizlo z toho nášho laboratória ešte niečo?"

Daxa na neho vyvalí oči, chce niečo povedať, ale potom prudko mávne rukou, zvrtne sa a odíde. Aj zaplatiť zabudne. Ale Gyra si len prisunie jeho neodpité pivo. Vypije za oboch.

Toto je jedna z informácií, ktoré svedomitý knihovník podhadzuje Daxovi takmer denne na stôl ako návnady na väčšiu zvedavosť. Práve túto Daxa odložil bokom ako nezaujímavú. Ako veľmi sa zmýlil!

Knihovníkom spracovaná správička znie:

„V roku 1984 bolo v kríkoch neďaleko jej vlastného domu nájdené telo Hildy Murrelovej. Mala zlomenú kľúčnu kosť, početné podliatiny a niekoľko bodných rán. Ale ani jedna nebola smrteľná. Umierala dlho a kruto. Útočníci zatiaľ dôkladne prehľadali jej dom. Murrelová bola totiž britskou aktivistkou proti jadrovej energii. Tesne pred svojím zavraždením dokončila štúdiu upozorňujúcu na nebezpečenstvo vyplývajúce zo skladovania jadrového odpadu.

Až o deväť rokov neskôr bývalý britský agent Garry Murray vo svojej knihe ´Nepriatelia štátu´ vyhlásil, že má nezvratné dôkazy o tom, že za vraždu sú zodpovedné vládne úrady a britská tajná služba MI5."

Až teraz to Daxovi kliklo. Vtedy vraždili kvôli štúdii o jadrovom odpade. Najskôr prehľadali dom. A dnes, teraz a tu...?!

„Doniesol som ti... no za včerajšok, za pivo a tak..."

Daxa položí zopár bankoviek pred Gyru na stôl. Ten na ne ani nepozrie, je zvedavý na iné.

„Tak ako, už si si spomenul, pozrel si sa dôkladne? Našiel si niečo zvláštne?"

Daxa pokrúti zamietavo hlavou.

Gyra sklamane vzdychne.

„No nič, pokojne, veď uvidíme..."

A Daxa uvidel.

Je to samozrejme naopak. To, čo naznačoval Gyra sa nedá vidieť. Aspoň pre amatéra, ako je Daxa, sú to javy neviditeľné. Nech sa akokoľvek rozhliada, obzerá, pátra, nič v jeho okolí sa nezdá byť iné, nové, neznáme. Ale aj amatér cíti. Mať dva tiene je pekná schiza a Daxa nadobudol pocit hraničiaci s istotou, že jeho tieň dostal parťáka. Ale na rozdiel od Daxovho prirodzeného tieňa, ten druhý má oči. Od ich debaty s Gyrom Daxa na sebe cíti čiesi pohľady. A ešte niečo cíti. Je to strach, permanentný strach.

„Ste ako deti," vyhlásil Gyra a dal Daxovi do ruky kľúče od svojho bytu. „ja tam teraz kvôli jednej dobre stavanej paničke akéhosi večne mier zachraňujúceho plukovníka skoro ani nechodím, iba ak vymeniť ponožky. Tak ju pozvi!"

„Táničku, k tebe?! Ty si blázon! A čo je mám povedať, že prečo?"

Gyra len mávol rukou.

„To je jedno. Napríklad, že sa potrebujete vážne porozprávať."

Daxa pokrútil rezolútne hlavou. „Na taký nezmysel neskočí."

A teraz sú tu. Sami v Gyrovom byte. Aby sa porozprávali. A tak Daxa rozpráva. Melie od zúfalstva a rozpakov od prvej chvíle, čo sem vstúpili a bojí sa prestať. Bojí sa toho spoločného ticha...

„Som rád, že v tom robíš s nami... A že sa nebojíš ako ostatné laborantky..."

Tánička zaujala strategickú pozíciu na gauči. Má na sebe ľahkú letnú sukňu, ktorú si kvôli teplu nenápadne vyhŕňa až nad kolená. A módne tričko na ostro, bez podprsenky. Ako sa jej sukňa dostáva nad stehná, Daxa podvedome zauvažuje, či nie je aj pod ňou na ostro. Ale hneď to zavrhne, nemožné!

„A čoho by som sa mala báť, keď sa ty nebojíš robiť s takým materiálom?"

Daxa zastane a s obidvom pozrie na Táničku. Dáva mu šancu byť hrdinom a Daxa je hrdinom ľahko a rád.

„U nás je to iné. Koľko vedcov bolo ochotných naočkovať sa dobrovoľne smrteľným vírusom, len aby dokázali, že našli ten správny liek? Ale fakt je, že my sme s takými veľkými dávkami ešte nikdy nerobili."

„Veď sa chránite."

Daxa sa zamyslí a Tánička sa zdvihne. Pritom skúseným pohybom spustí sukňu a na Daxu bez prípravy vyhúkne vyzývavo vystrihnutá húštinka. V rozpakoch odvráti zrak a radšej sa drží témy.

„No, pravdupovediac, keď som videl, ako Gyra vyťahuje tie vzorky z gumákov len v igelitkách... nebolo mi všetko jedno. Ale on sa len smial a hovoril - jednak sú tie igelitky zdvojené a druhak, ak ich obsah nebudeme jesť, tak sa nám nič nemôže stať."

„No tak vidíš," Tánička sa rozhodne k akcii a natiahne ruky k Daxovi až kým ho nezláka k sebe na gauč „všetko je v poriadku..."

Nadránom sa Daxa náhle zobudí, ale nie kvôli jemnému a voňavému telu Soničky, ktorá sa k nemu oddane túli. Daxa s hrôzou zaostrí na plafón a hypnotizuje ho tým viac, čím rýchlejšie mu to dochádza. Áno, on tie vzorky rádioaktívnej pôdy nejedol, to by bolo smiešne. Ale urobil niečo ešte horšie - on sa pri rozdeľovaní vzoriek predsa tých žiariacich prachových čiastočiek nadýchal! To znamená, že v jeho pľúcach budú teraz tridsať rokov denne, každú hodinu a minútu, tikať tichí zabijaci? Práve v tejto chvíli lúče ukryté v malých čiastočkách prachu znovu a znovu, bez oddychu, bombardujú bunky jeho pľúc a to až dovtedy kým...

Daxa cíti ako sa mu zjavne nedostáva vzduchu... Veď sa dusí!

(pokračovanie už zajtra)

Za správnu odpoveď na otázku, kto boli tajomní vlamači, odmeňujeme Štefana Janoška.

Ostatní sa ju dočítate už zajtra. Čítajte pozorne!