rny debut. Viacero ocenení získal aj román Istota, ktorý bol preložený do štrnástich jazykov.
Svoju tvorbu ste začali poéziou. Nechceli by ste sa k nej vrátiť a vydať básne?
„Poéziu píšem doteraz, ale nebudem ju vydávať, nechám si ju pre seba. Vždy som cítila v iných básnikoch takú hĺbku, základnú podstatu, niečo, čo sama, bohužiaľ, nemám.“
Vaša prvá zbierka sa volá Jednoduché recepty. Aké motívy alebo pocity ste chceli vyjadriť v týchto poviedkach?
„Tie poviedky sú zväčša o vzťahoch medzi rodičmi a deťmi a o zvrate, ktorý sa často stáva v rodinách imigrantov alebo v rodinách postihnutých biedou, kde deti získajú nezávislosť oveľa skôr a cítia zodpovednosť voči rodičom, ktorých musia chrániť. Je to aj o chvíľach, keď sa ľudský život radikálne zmení, čo fotograf Henri Cartier Bresson nazval rozhodujúce momenty.“
Debutovali ste zbierkou poviedok, potom ste začali písať romány. Myslíte si, že poviedky sú žánrom pre začínajúceho autora, ktorý sa učí, ako napísať dlhšiu prózu, alebo je to rovnocenný žáner s románom? Mienite sa ešte niekedy k poviedkam vrátiť?
„Začala som síce s poviedkami, ale mrzí ma, že akosi ostali na bode odrazového mostíka. Rozhodne si myslím, že je to úžasný literárny útvar a plánujem, že už nasledujúca kniha, ktorú vydám, bude opäť poviedková.“
O čom je vaša ďalšia kniha Čínske husle?
„Na začiatku bol animovaný film Joa Changa, umelca, ktorý sa prisťahoval do Kanady v 90. rokoch minulého storočia. Zároveň s filmom mala vyjsť detská obrázková kniha, a tak ma požiadali, aby som napísala slová k príbehu, ktorý už predtým Joe vytvoril svojimi obrazmi a hudbou. Vždy ju považujem za Joovu knihu, pretože to je jeho nápad a jeho príbeh a takisto jeho nádherné obrazy, ktoré tvoria podstatu tejto knihy. Mám pocit, že som do nej prispela len nepatrne.“
V románe Istota sa prelínajú osudy hrdinov zo súčasného Vancouveru s osudmi postáv z obdobia po druhej svetovej vojne v bývalej britskej kolónii Severné Borneo. Ako vznikalo toto vaše doteraz najúspešnejšie dielo?
„Túto knihu som napísala po tom, čo moja matka zomrela, a myslím, že som do nej vložila všetky tie emócie, strach, neistotu. Avšak človek nedokáže presne zaznamenať všetky spomienky.“
V románe spomínate aj ľudí, ktorí zmizli alebo umreli počas politických čistiek spojených so štátnym prevratom. Podobný motív predstavuje ústrednú dejovú líniu románu Michaela Ondaatjeho Anilin duch, ktorý vyšiel aj v slovenčine. Je to iba náhoda alebo vás tento román inšpiroval?
„V mojom románe vlastne nie sú nijaké politické čistky ani štátny prevrat, ktorý myslíte vy. Odohráva sa počas druhej svetovej vojny, keď Japonsko okupovalo bývalé Severné Borneo a kniha má úplne iný politický kontext ako román Michaela Ondaatjeho.“
Je o vás známe, že rada cestujete. Veľa času ste pri príprave knihy Istota strávili v Malajzii. Máte pocit, že patríte viacerým krajinám?
„Žijem síce taký nomádsky život, ale cítim sa zakorenená v Kanade. V Malajzii som zažila zvláštne pocity z toho, že je mi táto krajina známa a zároveň neznáma, vďaka príbehom mojich rodičov. Ako keby ste tam patrili a tiež nepatrili. No ani na sekundu mi nenapadlo, že nepatrím do Kanady, kde sa cítim ako doma.“
Aj keď ste emigráciu priamo nezažili, istú prenesenú skúsenosť s ňou máte cez svojich rodičov, ktorí sa prisťahovali do Kanady.
„Musíte nechať jednu časť života za sebou a znova si svoj život vybudovať. Vôbec to nie je tragédia, keď to treba urobiť pre svoje deti, a práve to urobili moji rodičia. Domnievam sa, že jadrom takmer každej knihy a literatúry je prekračovať nejaké hranice. Existuje veľa spôsobov, akými môžeme klasifikovať imigráciu. Môže to byť vidiecky život verzus život v mestách či konfrontovanie minulosti s prítomnosťou.“
Ktorých autorov najradšej čítate?
„Milujem kanadskú literatúru, pretože využíva príbehy z celého sveta a vytvára z nich naše vlastné. Takže autori, ktorých mám rada, sú napríklad Michael Ondaatje, Rohinton Mistry, Alice Munroová, Margaret Atwoodová a mnohí iní.“
Aké pocity zažívate pri písaní?
„Tých pocitov je toľko, že by bolo veľmi ťažké ich všetky vymenovať. Vo všeobecnosti by som povedala, že je to prechod od totálneho zmätku k akej-takej jasnosti. Myslím, že vo svojej tvorbe musíte spracovať najrôznejšie druhy pocitov. Nemusíte len plakať, musíte sa aj smiať, proste čo najviac vyjadriť svoje vnútro. Snažím sa zachytiť všetky pocity, ale musíte sa snažiť, aby v tom ostal život, aby to bolo vierohodné.“
Čo pre vás znamená písanie? Pomáha vám prekonávať ťažkosti?
„Neviem si predstaviť, ako ľudia prekonávajú ťažké obdobia bez toho, aby písali. Ja neustále prekonávam krízu.“
Aj teraz?
„Teraz mám to lepšie obdobie, práve som dopísala ďalšiu knihu. Obyčajne som v kríze, keď som v polovici písania knihy. A neviete prísť na to ako ďalej a snažíte sa vyniesť na svetlo všetky tie najrôznejšie časti života a ľudských dejín.“
Poviedky sú zväčša o zvrate v rodinách imigrantov, kde deti cítia zodpovednosť voči rodičom, ktorých musia chrániť. Je to aj o chvíľach, keď sa život radikálne zmení, čo Henri Cartier Bresson nazval rozhodujúce momenty.
Autor: Marián Gazdík (Autor je prekladateľ a kanadianista)
