Rádioaktívni (11.) - Vyriešenie vlámania?

„Tajní? V našom labáku?" „A prečo nie? Uváž, koľko ľudí mohlo vypustiť nejakú informáciu po tom škandále s našim ožiareným laboratóriom. Stará laborantka, iné laborantky, vrátnik... myslíš, že to sú ľudia, s ktorými mafiáni bežne popíjajú kávičku?" (

Pôvodný interaktívny román na pokračovanie.
Všetky jeho diely nájdete na www.sme.sk/radioaktivni/.

Autor: Gustáv Murín

„Ááááááááá..."

„Upokoj sa, je to bezpečné..."

„Ááááááááá..."

„Teda, ak si naozaj od včera nejedol..."

„Ááááááááá..."

„No to som rád. Vieš, ten priehľadný štít pred tvárou musím mať. Niektorým pacientom sa, žiaľ, nedá veriť a nevieš si predstaviť aké je to nepríjemné, keď ti niekto vracia rovno do tváre..."

„Ááááááááá..."

„Však je nehovorím, že ty... zachovaj pokoj, je to fakt bezpečné... pokojne grgaj, len, prosím ťa, vyrovnane dýchaj..."

„Ááááááááá..."

„No, už je to tam, som na ceste do tvojho pravého pľúcneho laloka... bronchoskopiu robím už roky a videl som všeličo... ale taký mladý človek a nadýcha sa rádioaktívneho prachu, kde si k tomu prišiel?"

„Ááááááááá..."

„Ja nič, len aby som vedel, kam nemám posielať deti hrať sa... Viem, sú to nepríjemné pocity, ale už to vydržíš..."

„Ááááááááá..."

„Pokojne, máš pľúca jedna báseň... škoda, že to nemôžeš vidieť, keď musíš držať hlavu pekne rovno..."

„Ááááááááá..."

„Už to bude... teraz ti urobím výplach... drž sa, nebude to dlho trvať... tú tekutinu pošleme na rozbor, vždy sa tam nájdu nejaké epitelové bunky... ak by došlo k nejakým vážnym zmenám, tak to nájdeme, neboj..."

„Ááááááááá..."

„Je to naozaj bezpečné, nemusíš sa znepokojovať... A dám ti časť tej tekutiny zvlášť do skúmavky, aby ste to mohli u vás zmerať... preklepneme ťa z každej strany, uvidíš..."

„Ááááááááá..."

„No a je to vonku, že si rád? Ak ťa to len trochu bolelo, dám ti v tenise fóra jeden gem, alebo aj dva... Už, už budeš môcť hovoriť... Sestrička, utrite pacientovi oči, nejako sa nám od šťastia rozplakal..."

„Fero, musím ti niečo povedať."

„Áno, šéfe, momentálne nestíham, ale pri pive som otvorený každej novej myšlienke."

„No tak po práci v Pekle. A nehovor mi šéfe."

„Jasne, šéfino."

Ani niekoľkohodinový odklad nepomáha Maťovi Daxovi nájsť tie správne slová, na ktoré jeho kolega teraz už naozaj sústredene čaká. Už hodnú chvíľu sedia oproti sebe, popíjajú pivo, až Daxa nakoniec s povzdychom prehodí:

„Stále si chcel vedieť, či som po tom vlámaní do nášho labáku niečo našiel."

Gyra zjavne ožije.

„Cha, ja som to vedel, tak čo si našiel?"

Daxa pokrúti hlavou.

„Vlastne nenašiel", potom vzdychne a dodá, „moje staré rádio na okne zmizlo. Nechal som ho v laboratóriu, keď som doniesol nové do pracovne. Ale to staré už skoro vôbec nehralo, nemalo žiadnu cenu!"

Gyra vyskočí od stola a zatrasie zmäteným Daxom.

„No sláva, máme to!"

„Máme čo?"

„Máme ich, poznám to z čias, keď som bol ako chlapec s rodičmi v Bagdade. Iracká tajná polícia robila štandardné vlámačky, aby preverila našich expertov. A vždy niečo zobrali, aby maskovali akciu. Lenže nesmie to mať veľkú hodnotu, lebo v službe vlasti sa predsa nekradne, že? Tak toto by sedelo."

„Tajní? V našom labáku? "

„A prečo nie? Uváž, koľko ľudí mohlo vypustiť nejakú informáciu po tom škandále s našim ožiareným laboratóriom. Stará laborantka, iné laborantky, vrátnik... myslíš, že to sú ľudia, s ktorými mafiáni bežne popíjajú kávičku? Naopak tí, čo nás navštívili, sú určite iní, než tí, čo zabili riaditeľa. A posledné, čo by chceli urobiť, je vykvákať to tým prvým. Možno o nich ani nevedia. Nemusia tušiť súvis medzi nami, vzorkami a mŕtvym riaditeľom. Nie, neboj, teraz sme síce pod kontrolou, ale aj pod ochranou."

Daxa prudko vstane. Je bledý od rozčúlenia. Náhle sa nakloní cez stôl ku Gyrovi a cez zuby zasyčí.

„Ty magor, však ty nevieš o čom hovoríš! Ty nás vlečieš do hry na akú nemáme. Veď ty ani nevieš, kto všetko v tom frčí a o čo im ide!"

Gyra je pokojný.

„A ty to vieš?"

„Nie a ani to nechcem vedieť. Ale stačí mi jedna vražda, vlámanie, možno mafia, vraj tajná služba a navrch ešte jadrová lobby, čo tu rozohráva hry za miliardy. Mám tie cifry a plány na stole. A zajtra ich všetky vrátim do knižnice. Fero, my sme vedátori, toto nie je naša vec!"

S Gyrom to nepohne. On vie svoje.

„Zachovaj rozvahu, neunáhľuj sa. Nič sa neje také horúce, ako sa to navarí. Uvažuj, toto je malá krajinka kdesi v závetrí. Tu sa zasa tak často nevraždí. A naši tajní?" Gyra sa zarazí. „Ešte tak uniesť prezidentovho syna. No to áno, ale to už bolo dávno. Teraz je to iné, ver mi. Tí nás naopak potrebujú živých. Aspoň dovtedy, kým nebudeme mať výsledky. Toľko zase počkajú."

Daxa nespokojne vyfučí.

„Pekná útecha. Takto som si vedu nepredstavoval."

Gyra sa už zasa plne ovláda.

„Máš pravdu, ani ja. A práve preto sa nemôžeme nechať znechutiť, musíme pokračovať."

Daxa sa nakloní ku Gyrovi a ponúkne sa jeho cigaretami na stole.

„Mimoriadne, ak dovolíš, lebo..."

Gyra mu pripáli a sám si zoberie. Daxa potiahne z cigarety tak amatérsky hltavo, až sa rozkašle. Aby to zakryl, rýchlo doplní:

„Mám nápad..."

A je to taký nápad, že nadšený Gyra objedná hneď ďalšiu rundu. Ale nakoniec ju zaplatí Daxa. Ten nápad totiž vyžaduje Gyrov konšpiračný talent i kontakty. A čas...

„Pokojne ležte, nehýbte sa!"

Je to zbytočné upozornenie. Daxu ani len nenapadne pohnúť sa, hrôzou je celý stuhnutý. Reťazou známych lekárov sa dostal až sem - do tunela. Do plechového valca, kde sa cíti už napoly pochovaný ako obeť vlastnej hlúposti. Nadýchať sa rádioaktívneho prachu, však to môže urobiť len samovrah!

„Len pokojne, tento celotelový dozimeter vás má za chvíľu prečítaného. Verte mi, po Černobyle sme tu ležali všetci, pekne jeden po druhom a vystrašení ako králici pred nedeľným obedom..."

Presne tak sa cíti Daxa. Ako králik, čo čaká na ten milosrdný smrteľný úder, aby ešte poslúžil - v tomto prípade skôr ako odstrašujúci prípad zanedbania všetkých pravidiel správnej laboratórnej praxe.

„A viete, čo nám z toho vyšlo? Samozrejme, po prepočtoch na telesnú váhu, čo dnes robí už aj automat..."

Daxa ani nestihne niečo odhuhňať z plechového tunela.

Technik si odpovie sám.

„Nič, vôbec nič. Po celom strašidelnom černobyľskom výbuchu sme na sebe nenamerali ani len ťuk..."

Daxa celý stuhnutý vníma, ako v jeho dočasnom plechovom domove čosi pravidelne ťuká. A do toho technikov hlas.

„Takže..." Technik sa dramaticky odmlčí až odrazu víťazoslávne dodá, „No čo hovorím! Zase nič, ste čistý ako detská riťka... pardon, dúfam, že ste sa neurazili..."

Daxa sa vôbec neurazil. Nemo pozerá do steny plechového tunela a v duchu sa modlí práve stvorenú modlitbu k vedeckému bohu: „Pánbožko, ktorý to všetko vidíš, daj, aby som už nabudúce mal viac rozumu. Vieš, aký je to pocit ležať v plechovej rakve?"

(pokračovanie už zajtra)

Za správnu odpoveď na otázku, čo zmizlo z laboratória, posielame odmenu Ľudmile Vicianovej.

Ostatní sa ju dočítate už dnes. Čítajte pozorne!