Rádioaktívni (12.) - Naháňačka na najnižšej rýchlosti

„To bol kto?!" Daxa je ešte stále tak trochu v šoku. Ale Gyra neodpovedá. Jeho Traboš už zase nadskakuje po hrboľatej poľnej ceste k mestečku a odtiaľ do hlavného mesta. Celá nočná operácia netrvala ani desať minút...

Pôvodný interaktívny román na pokračovanie.
Všetky jeho diely nájdete na www.sme.sk/radioaktivni/.

Autor: Gustáv Murín

„Ďatlov? To je novota!"

Gyra sa práve pristavil pri stole, kde Daxa s Táničkou obedujú. Gyra v akademickej menze zásadne neje a obedové lístky vymieňa za „rovnocennú protihodnotu" - cigarety a víno. „Taký príklad hľadáme už roky. Dostal zvýšenú dávku, telo sa prispôsobilo a potom dokázalo prežiť aj smrteľnú dávku. To je živý príklad rádiorezistencie!"

Daxa neveriaco pokrúti hlavou. Len nadhodil prekvapujúcu správičku, ktorú mu dodal knihovník, a nechtiac zisťuje, že Gyru zaujíma ožiarenie hlavného operátora Černobyľu viac ako ohrozenie zdravia vlastného kolegu.

„To je hlavne živý príklad kreténizmu. On tú silu žiarenia provokoval, na černobyľskom reaktore chcel dokázať, ako ju ovládne a doplatili sme na to všetci..."

Gyra sa usmeje.

„Ale ty si predsa živý dôkaz, že to také jednoduché nie je. Čo ti našli?"

Daxa sa porýpe v jedle. Odrazu ho Gyrov záujem, zvlášť pred Táničkou, neteší.

„Vlastne nič, ten môj známy pneumológ povedal, že ľudské pľúca automaticky vykašlú každú čiastočku väčšiu ako pol milimetra."

„Dobre vedieť, takže veľa toho prachu v tebe nezostalo."

„Epitelové bunky sú tiež bezo zmeny, skrátka normál. Ani v tom výplachu z pľúc netiká nič. Aj výsledky celotelového dozimetra to len potvrdzujú. Nula, všetko negatívne. Takže to tak vyzerá, že neumriem na rakovinu. Aspoň nie kvôli ožiareným pľúcam..."

Gyra zmierlivo potľapká Daxu po ramene.

„Buď rád, že akurát rádioaktívneho cézia sa ľudské telo našťastie dokáže zbaviť relatívne rýchlo. Je to otázka dní..."

Daxovi sa zdá, že Gyra pred Táničkou jeho trápenie zhadzuje.

„Ale prd, veď v každej tabuľke máš jasne povedané, že cézium má polčas rozpadu nad tridsať rokov."

Gyra sa napriami a už len na pol úst dokončí myšlienku. Nechce Daxove trápenie pred Táničkou zhadzovať, ale toto vie na isto.

„To máš pravdu, ale v pôde. Telo sa bráni aktívnejšie než pôda, nemyslíš? Minule o tom debatili na blog.sme.sk a niektoré odkazy v diskusii sú naozaj poučné. Ale aby to nebolo jednoduché, tak tam niekto tvrdí, že ťa zabije už malé množstvo stroncia 90 a v reprezentačnej knihe Slovenskej nukleárnej spoločnosti ´Atómy na Slovensku´ sa zasa dočítaš, že práve toto stroncium sa dáva pacientom pri rádiodiagnostike..."

Daxa v údive pozerá za odchádzajúcim Gyrom.

„Ja som z toho kockatý. O čom to hovoril?"

Tánička neodpovedá, len mykne plecom. Nech je teória akákoľvek, v praxi to znamená, že Daxa sa pri nej už nebude v noci zase spotený prehadzovať a konečne si spomenie aj na jej telo, nielen na to svoje.

„Zbavili sme sa ich."

„Omyl, len nás odovzdali ďalším."

Daxa s Gyrom sa prepletajú podvečerným mestečkom na ceste k Jarovským Kostolniciam. Gyra riadi jeho milovaného Traboša, bakelitový zázrak z čias brigád socialistickej práce a krajších zajtrajškov podľa straníckych uznesení. Tmavý bavorák sa od nich práve ohrdene odpútal, aby ho na najbližšej križovatke nahradila čierna audina. Jej šofér musí nutne trpieť ako zviera, Gyra sa schválne drží všetkých predpísaných značiek a momentálne sa vlečie výpadovkou z mestečka vzornou štyridsiatkou. Tento tandem je karikatúrou všetkých bondovských naháňačiek. Je to vlastne spomaľovačka, kde prenasledovaný mučí prenasledovateľov slimačím tempom svojej jazdy.

„Neskúsiš to bočnými uličkami? Možno to v tej tme vzdajú..."

„Nezmysel, najväčšia hlúposť je niečo vymýšľať. Mohli by sa aj nasrať a to si ani nechcem predstavovať, čo by urobili."

„Ako vieš, čoho sú schopní? A ako to, že sa nebojíš?"

Gyra sa v prítmí len usmeje. Už sú vonku na tmavej okresnej ceste. Široko-ďaleko uprostred polí žiaria len ich do žlta sliepňajúce reflektoríky a v úctivom odstupe dve zlovestne belostne studené svetlá audiny.

„Ber to ako ochranku. S nimi sa nemusíme báť tých druhých. Boli časy, keď tajní paktovali s mafiou, ale to už je snáď, chvalabohu, za nami. Kým máme za riťou týchto, sme v bezpečí."

Daxa neveriaco krúti hlavou, takmer sa rozčúli.

„Ako si môžeš byť taký istý?! A odkiaľ berieš tú istotu, kto to vlastne je!"

Gyra sa naozaj dobre baví.

„Maťo, veľa vecí neviem a o mnohých len tuším, ale v tomto mám jasno. Mŕtvy riaditeľ totiž nebol jediný môj spolužiak, ktorý to dotiahol na zaujímavé miestečko. Šéfa týchto chlapcov zo sledovačky poznám z gymnázia. Neskôr študoval na vysokej fyziku, ale potom sa nejako dostal k eštebákom. Vypočúval ma, keď som mal opletačky kvôli ilegálnym samizdatom tesne pred revolúciou. Pôvabné stretnutie."

„Čo ti povedal?"

Gyra pokrčí plecami.

„Oni už vedeli, že tu komunizmus končí. Naschvál si ma vybral na výsluch, aby mi dal najavo, že si ešte niekedy v živote budeme môcť byť užitoční."

Daxa si odrazu na niečo spomenie.

„Je možné, že by... tí chlapíci sledovanému občas aj... pomohli?"

Gyra pokrčí ramenami.

„Čoby nie, iste im robí dobre, keď môžu ukázať, že sú všemocní. Ale predpisové to nie je..."

Trabantík spomalí a odbočí na poľnú cestu. Proti temnejúcemu horizontu sa črtajú vysoké chladiace veže atómovej elektrárne. Audina ich na poľnú cestu nenasleduje. Jej reflektory odrazu zmiznú v tme.

Daxa si očividne vydýchne, vzdali to, výborne.

„Takže?"
„Takže mi občas zavolá."

„A čo chce?"

„Nič, opýta sa, ako sa mám. Ja odpoviem, že dobre a on zavesí. To je jasný signál, že ma má zase v prádle. A mne to stačí, aby som vedel, že nemám robiť žiadne rýchle pohyby a zbytočné manévre. Im nikdy neujdeš."

„Týmto sme práve nejakou záhadou... poodišli?"

Daxa sa pre istotu obzrie. Za nimi je čierna tma, okolo len pusté polia. Traboš poskakuje na hrboľatej ceste v ústrety vysokým siluetám chladiacich veží.

„Zdá sa, že ich to prestalo baviť," pripustí neochotne Gyra. Vzápätí skočí na brzdy. Z tmy oproti nim vystrelia z bezprostrednej blízkosti dva silné mŕtvolne biele reflektory a už ich nepustia.

Daxov geniálny nápad je v tom, že vzorky od mŕtveho riaditeľa nahradia vzorkami odobratými priamo z miesta činu. Musí byť predsa jasný rozdiel medzi tým, keď do rádioaktívnej pôdy vložíte laboratórne rastliny na pár dní a medzi tým, ako tá istá rádioaktivita pôsobí na biologické objekty, ktoré v nej trčia celé roky.

„To bol kto?!" Daxa je ešte stále tak trochu v šoku. Ale Gyra neodpovedá. Jeho Traboš už zase nadskakuje po hrboľatej poľnej ceste k mestečku a odtiaľ do hlavného mesta. Celá nočná operácia netrvala ani desať minút.

Za rozžiarenými reflektormi stál tajomný muž, aby im v tme podal desať presne označených sáčkov so zeminou. Z každého trčala nejaká rastlinka. V ostrých svetlách reflektorov jeho auta mu nebolo vidieť do tváre. A bol dosť naštvaný, preto aj stručný.

„Niečo sa deje, Fero, dva krát ma zastavovali policajti."

„Pozerali aj do kufra?"

„No práve, ale prenosný tieňový dozimeter - to im nič nehovorí. Mali z toho hokej, zbytočne otravovali."

„Tie škvrny na svahu kanála si našiel?"

„Presne ako si predpokladal. Máš tu všetko, najsilnejšie žiariace škvrny, pol metra od nich vždy kontrolná vzorka, zobral som aj slabé škvrny... no a v každej máš nejakú burinu. Však vy si to už preberiete."

„Jasné, vďaka."

„Rád som to urobil, len nechápem, prečo si si na to vybral takýto skurvený nočný čas. Skoro som do toho kanála zahučal, keď som sa o niečo potkol."

„Pánboh ti to vynahradí na deťoch. A ja ti to raz rád vysvetlím, dobre sa pobavíme."

„Len aby, a drž sa."

„Drž sa aj ty..."

Daxa nepovedal za celý čas ani slovo. O to je teraz zvedavejší.

„Zase nejaký spolužiak?"

Tá otázka Gyru preberie. Už frčia ospalým mestečkom späť do hlavného mesta. Teraz už Gyra na značky nehľadí. A nikto ich nesleduje.

„Ale nie, dávny kamoš zo sídliska, kde som býval. Jeho takéto kovbojky bavia, v elektrárni robí ako radový technik len rutinu. Prečo by nepomohol kamošovi?"

Daxa rezignovane vzdychne.

„Kde ty nemáš kamošov?"

Gyra mávne rukou.

„Zapamätaj si, milý Matej. Táto krajina je taká malá, že keď ti tu niekto stúpi na otlak, tak je to buď príbuzný, bývalý priateľ, spolužiak alebo ty sám. Tak je nás málo, že ešte aj za vlastných nepriateľov musíme zaskakovať."

Zvyšok cesty už premlčia.

(pokračovanie už zajtra)

Za správnu odpoveď na otázku, čo zmizlo z laboratória, posielame odmenuTatiane Gemmelovej.

Ostatní sa ju dočítate už dnes. Čítajte pozorne!