Až tam sklonil hlavu, aby ho mohli zlatou medailou korunovať za vodnoslalomárskeho kráľa. Najúspešnejšieho v olympijskej histórii.
V Pekingu pobil konkurenciu systémom štart cieľ od kvalifikácie až po finále. „Zaslúži si to. Tento muž dal za posledných dvanásť rokov svojmu športu všetko,“ uznal jeho najväčší súper Francúz Tony Estanguet.
Početné slovenské vlajky v štrnásťtisícovom hľadisku nadskakovali od radosti. Tešila sa aj kajakárka Elena Kaliská. Počas Martikánových jázd bežala popri ňom po brehu. Kolegiálne povzbudzovala.
Konečne prvé zlato v Pekingu.
Svedkom bol aj šéf Medzinárodnej hokejovej federácie René Fasel. Ktovie či vie, že Martikán dal hokeju v detstve košom. Namiesto toho, aby na korčuliach so susedom zo školskej lavice Reném Školiakom strieľal góly, upísal sa divej vode.
Michal sa aj vo chvíľach triumfov usmieva zadržane a trochu tajuplne ako pred dvanástimi rokmi v Atlante.
Nie je typ, čo výska a delí sa o emócie. Vraj ho tak naučil aj život, veľa vecí v sebe radšej dusí. Krivdy zvonka aj vlastné prešľapy.
„Ešte si neuvedomujem, že som sa stal podľa medailí najlepším slalomárom sveta, ale dobre viem, koľko úsilia ma každá z tých štyroch stála. Ale stálo to za to.“
Že by niekedy prestal pádlovať ho ani nenapadne. Myslí na Londýn 2012 a na svoju piatu olympijskú medailu.
Autor: Peking
