že Lucie si v znormalizovanom Československu nežila práve najhoršie. Aj toho leta roku 1988 si mohla dovoliť (a dovolili jej) tráviť „devízovú“ dovolenku, hoci tentoraz na rozdiel od západných metropol to bolo „len“ nadštandardné letovisko v Juhoslávii.
Ako sa však ukázalo hneď prvý večer, k spokojnosti so svojím životom mala predsa len ďaleko. „Už mě to všechno s prominutím sere,“ zaznelo rázne konštatovanie. Jeho adresátom bol jej známy, emigrant okolo sedemdesiatky, s ktorým sa už predtým stretla v Paríži či vo Viedni. A Lucie vzápätí vyzvala svojho prísediaceho, aby jej počas dovolenky každý večer rozprával o tom, ako ona a celá jej generácia prišli k svojmu bezútešnému sivému osudu, kto im ho nadelil a prečo. A podľa toho, čo sa dozvie, sa vraj rozhodne, či emigruje, alebo sa vráti domov.
To bolo viac než vyzvanie, to bola provokácia, pomyslel si rozprávač (s ktorým sa autor knihy stotožňuje), ale neodolal a na trinásť večerov sa stal sprievodcom po polstoročnej českej a československej histórii. Zasväteným - veď nesmierne vzdelaný a sčítaný Tigrid vychádzal zo širokých znalostí všetkých podstatných udalostí a osôb. A tiež sprievodcom neobyčajne pútavým, ktorý si svoj štýl vycibril v stovkách článkoch, desiatke kníh i v nespočetných besedách a diskusiách k tejto problematike.
Kapesní průvodce inteligentní ženy po vlastním osudu bol prvým dielom, ktorým sa Pavel Tigrid, človek nenávidený československou komunistickou mocou najmä pre vydávanie legendárneho exilového časopisu Svědectví, vrátil po vyše štyridsaťročnej pauze do našej oficiálnej literatúry. Kniha, ktorá predtým vyšla v roku 1988 v torontskom vydavateľstve Sixty-Eight, sa končí kapitolou s nezodpovedanou otázkou, či sa Lucie vrátila domov, alebo emigrovala.
Takýto záver je nielen efektný, ale aj príznačný pre celú knihu, v ktorej neraz dominujú fakty a súvislosti nad jednoznačnými závermi. Veď aj všetky dejiny, tvrdí Tigrid, majú otvorené konce.
V ponovembrovej eufórii však akoby autor pozmenil svoj názor a pre prvé české vydanie dopísal niekoľkoriadkovú „doušku“, keď sa pár týždňov po revolúcii stretol s Luciou v Prahe. Vyznávačom jasných riešení sa uľaví, no iba na okamih - veď pekná a učenlivá absolventka kurzu po vlastnom osude mohla zavítať do Prahy, podobne ako autor, aj z exilu. Tigrid sa veru otvorených koncov nevzdáva.
