O erotickom vábení – príbehy z prvej i druhej ruky
„Pán môj,“ stíšil hlas pán Macháček, hoci sme boli v izbe celkom sami. „Ja a na Vydricu? No ale už mi to vŕtalo hlavou. Tak bokom som začal čo-to vyzvedať a vyzvedel som, že to nie je také nebezpečné, keď máš dobrú adresu. Aj som jednu vyzvedel. Volala sa Szép Vilma a ozaj bola ako obrázok. Mala malý bytík až pod hradným múrom, v takom chránenom zákutí. Po prvý raz, čo si pamätám, som zostal stáť pri dverách, klobúk v hrsti, a len som hľadel a hľadel na tú jej hriešnosť nevídanú. Lebo hneď, pán môj, sa mi ukázala celá, so všetkým, čo som predtým len tušil či hmatal cez nočnú košeľu. Ledva mi ten klobúk vytrhla z ruky, tak ma to konšternovalo. A potom, keď sa jej to podarilo, keď ma odstrojila a začala ma povzbudzovať, keď som spoznal sladkosť jej vzrušeného tela, tie jej výmyselnícke spôsoby v posteli, no, však čo vám budem...“
Ďalej už ani nemohol pokračovať, lebo vošla nočná sestra, oboch nás vyhrešila, že sa ešte rozprávame, hoci vieme, že si tým zbytočne zaťažujeme pľúca. Zmĺkli sme a keď sestra za sebou zavrela dvere izby, pán Macháček sa ma už pošepky opýtal: „A viete, pán môj, že toto bol voľakedy kláštor? A ja namiesto toho, aby som sa na noc pomodlil...“ „Pánboh vám to odpustí, pán Macháček,“ odpovedal som mu tiež pošepky. A dodnes tomu verím.
Druhý príbeh je spojený s Malinovského oslobodzovacou armádou. Medzi jej vojakmi sa už cestou z bojov o Budapešť rozšírilo, že v Bratislave je také miesto, kde netreba ženy znásilňovať, dajú vďačne aj samy.
Či aj vďačne, to sa už nedá overiť, vie sa len, že niektoré dámy pritom, či až po tom (?) prišli o šperky a ďalšie cennosti. Riešilo sa to vraj aj na štábe armády, ale výsledok bol taký, že Vydrica začala vábiť aj oslobodzovacích dôstojníkov. Jeden z dôkazov nájdete v ďalšej kapitole tejto knihy u Lea Kohúta a druhý mi poskytol Ing. J. v tejto podobe:
„Bolo to počas prechodu frontu v apríli 1945, keď som spolu s matkou a bratom býval u známych na Holubyho ulici. Vedľa bývala rodina známeho advokáta, ktorý mal veľkú vilu a sedem rozkošných dcér a jednej z nich som po večeroch chodil kurizovať. Keď front prešiel a mesto bolo plné Rusov, ubytovali v advokátovej vile niekoľko štábnych dôstojníkov. A raz večer jeden z nich prišiel k domácim, že chce bárišňu a preto si berie jednu z ich dcér na noc k sebe. Viete si predstaviť, ako sa celá rodina vyplašila...“
Pokračovanie nabudúce
