1957 Z okien bratislavských škôl zneli recitácie budovateľských básní. Neboli to len jednotlivé hlasy. V móde boli aj zborové recitácie.
Zbor v modrých zväzáckych košeliach začal celkom ticho: „Jak zázračný úľ Slovensko sa ozvalo / a robotníckou rukou smelú výzvu píše: / Nalejmeže si trúfalosti do svalov / a zdvihnime vlasť o poschodie vyššie... “
Do toho sa z toho istého školského okna ozval recitátor sólista prenikavým tenorom: „Vzdychajte, vrchy v kliešťach strojov stlačené / bohatstvá tučných baní vŕtačka jatrí / a počúvajte nadšenie, / ktoré v nás vybuchuje ako láva v krátri... “
Pochopte, že mladí ľudia, ktorí sa museli takéto voloviny učiť naspamäť, mali čo robiť, aby zostali normálni! V prestávkach sme si krátili chvíle tým, že sme napodobňovali prezidenta Zápotockého.
Kamarát už mal prvý magnetofón Sonet duo Tesla s magickým okom v prostriedku. Bolože to smiechu, keď sme si imitácie púšťali z pásu. V roku 1957 sme si štátnikov ešte museli imitovať sami. (Piško sa narodí až v roku 1962.)
Naši rodičia sa triasli od strachu, keď sme si „Zápotockého” púšťali, aby nás nezačul nejaký udavač. Možno by nám magnetofón zabavili a sem-tam by nás popoťahovali. Škoda, že Antonín Zápotocký v roku 1957 umrel. Ten sa dobre napodobňoval.
Antonín Novotný, ktorý nastúpil za prezidenta po ňom, sa napodobniť vôbec nedal. Ktovie, v čom bol pes zakopaný? Zato smiechu bolo dosť. Keď prišiel prvý raz Antonín Novotný vlakom do Bratislavy a rečník na Hlavnej stanici povedal pred pracujúcimi: „Vítam na pôde Bratislavy prezidenta Antonína Zápotockého!“ – všetci sme šli puknúť od smiechu. Nuž čo, prezidenti boli všetci Antonínovia, omyl sa nedal vylúčiť.
Bratislava nerecitovala iba po slovensky, ale aj po rusky. Súťaž sa volala Puškinov pamätník a väčšia otrava bol už hádam len nácvik na spartakiádu. Ale – skončil som na prvom mieste! V roku 1957 sme sa stali s Ľubom Romanom víťazmi recitačnej súťaže Hviezdoslavov Kubín a z Kubína nás doviezli do Bratislavy Tatraplánom vtedajšieho povereníka školstva Ernesta Sýkoru.
Hneď som sa stal predsedom školského výboru ČSM a profesor Vojtech Lajoš ma nútil recitovať ešte aj na chémii!
V tomto roku bola Bratislava preschôdzovaná. Všetci sme boli viac na schôdzach ako v škole alebo zamestnaní. Neustále boli školské, okresné, krajské konferencie strany, ČSM, Zväzarmu, Zväzu československo-sovietskeho priateľstva, takže kto nemal rád schôdzovanie, bol vlastne nešťastný človek.
Mne spôsoboval pobyt na schôdzi rozkoš. Doteraz rád spomínam na to trepanie piateho cez deviate, obložené chlebíčky, sladké ničnerobenie, čarbanie oplzlostí po zápisníkoch...
V Bratislave ešte stál rad domov na dunajskom nábreží, kde teraz stoja hotely Devín a Danube. Ešte tam vyrábal zmrzlinu Razim a bozkávať sme sa chodili do bočnej chodby tunela pod hradným kopcom. Schmatli ste frajerku v tuneli do náručia a vypotácali ste sa až hore na Palisádach.
V máji sme boli všetci v Horskom parku, v lete sme sa rozdelili na lidárov a na ciglfeldistov (podľa toho, či sme sa chodili kúpať na Lido k Dunaju, alebo na kúpalisko Tehelné pole.)
A keď sa začal nový školský rok 1957/58, ešte stále bola Bratislava plná recitátorov. Recitátorky začali nosiť drôtené spodničky, ale po pančucháčoch ešte nebolo ani chýru, ani slychu. Ja som si z Prahy priniesol prvé čierne mokasíny! Dámske kruhy spozorneli.
Pokračovanie nabudúce
Súčasťou edície Bratislava – Pressburg, ktorú vydáva Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT, je aj kniha Júliusa Satinského Polstoročie s Bratislavou. Jednotlivé kapitoly predstavujú rok, v ktorom sa odohráva rozprávaná udalosť. K jednému roku sa niekedy viaže i viac autorových rozprávaní – o historicko-politickom dianí, zaujímavých ľuďoch či stretnutiach s nimi.
Vo Vydavateľstve PT Alberta Marenčina v edícii Bratislava – Pressburg vyšli ešte knihy: Karl Benyovszky – Malebné zákutia a dvory starého Prešporka, Prechádzka starým Prešporkom, Obrázky z prešporského geta, Tajuplné povesti zo starého Prešporka, Železná studnička; Tivadar Ortvay – Ulice a námestia Bratislavy – Podhradie, Ferdinandovo Mesto, Mesto Františka Jozefa, Staré Mesto; Július Satinský – Polstoročie s Bratislavou; Peter Ševčovič – Z kuchyne prešporských vodníkov; Jozef Hanák – Bratislavskí fotografi a ďalšie.
