Tak po prvé, na rozdiel od Francúzov, Američanov, Nemcov a nepredstieram, že mi ide v tom spore hlavne o nejaké práva menšín, o životy Osetov a bezpečnosť Gruzíncov. Predovšetkým a takmer výhradne ide o Rusko a náš strach z neho.

Keby nám niekto sľúbil, že keď obetujeme Gruzínsko, nechá nás Moskva na pokoji a ešte nebude tak drasticky zdražovať plyn, prinajmenšom slovenský premiér, český prezident a kubánsky vodca na to kývnu.

Po druhé Gruzínsko nemá na žiadnom zahraničnom území svoje vojská, a tak ich ani nemusím nutne odnikiaľ sťahovať. V dohode „šesť bodov“, ktoré vymyslel francúzsky prezident Sarkozy a ruský vodca Dmitrij Medvedev, je síce napísané, že sa gruzínski vojaci majú vrátiť do miest, kde sú ich domovské kasárne, ale len ťažko bude ktokoľvek prikazovať suverénnemu štátu, aby svojich vojakov nechal, keď mu ulice brázia cudzie tanky.

A teraz prichádza ten zádrh. Mne sa dohoda o prímerí, tak ľahko prijatá Moskvou, zdala pekne vybitá hneď od začiatku. Ale keď ju podpísal Saakašvili, znamená to, že s ňou súhlasia vo Washingtone i v Paríži, a nakoniec i v Tbilisi. Do včerajška som si nebola istá, čo mi je čudné na texte tej zmluvy o prímerí. Až v nedeľu ma na stopu priviedli, ako inak, ruskí generáli, minister zahraničia Segej Lavrov i sám prezident Medvedev.

Áno, v dohode je, že Rusko musí stiahnuť svoju armádu z Gruzínska, ale nie je tam povedané, dokedy tak má urobiť. „Koľko bude potrebné,“ sprisahanecky žmúri očami minister Lavrov, keď odpovedá na otázky novinárov. Či sa tak stane v priebehu týždňa, či si Gruzínci počkajú na odchod posledného ruského vojaka tak dlho, ako my, nikto nevie. Vlastne vie. Ale ten to nepovie.