Postupný politický odmäk sa prejavil aj v klasickej hudbe. Nové skladby a často aj kritické texty začali publikovať Ilja Zeljenka, Roman Berger, Ladislav Kupkovič, Peter Kolman, Juraj Hatrík a ďalší skladatelia, ktorí dostali názov Generácia 60. rokov. Mali okolo tridsiatky, túžili po slobodnom prejave a kontakte so svetom.
Nové osobnosti, nové aktivity
„Každý z nich bol svojskou osobnosťou, aj keď prirodzene najprv prišla fascinácia najsilnejšou vlnou Novej hudby, Druhou viedenskou školou a protagonistami Darmstadtskej školy (Nono, Stockhausen, Boulez),“ píše v knihe Dejiny hudby Naďa Hrčková. „Na Slovensku sme nemali zázemie medzivojnovej avantgardy, estetický a štýlový zvrat k Novej hudbe 50. rokov sa tu odohral oveľa priamočiarejším a radikálnejším spôsobom.“
Najvýraznejšími predstaviteľmi tejto generácie bola dvojica Ilja Zeljenka (1932-2007) a Ladislav Kupkovič (1936). Zeljenka napísal prvé zrelé diela v duchu tzv. Novej hudby a bol neoficiálnym hovorcom celej skupiny, Kupkovič od roku 1964 uvádzal svetovú avantgardu so súborom Hudba dneška.
Podľa vzoru Darmstadtských letných kurzov a festivalu Varšavská jeseň sa mladým skladateľom podarilo zorganizovať vlastnú prehliadku súčasnej hudby, povestné Semináre na zámku v Smoleniciach. Hosťami tam boli osobnosti ako Stockhausen, Ligeti či Górecki, no tretí ročník (1970) sa stal posledným a konal sa už bez dvoch kľúčových postáv – Kupkoviča a teoretika Petra Faltina, ktorí emigrovali.
Vyhodení a prijatí
V roku 1969 sa konal dramatický zjazd Zväzu slovenských skladateľov. Viedli ho Berger so Zeljenkom: „Ruské vojská boli v uliciach a Alexander Moyzes ešte v jednej zo svojich svetlých chvíľ dokázal zakričať ’Preč s nimi!’ a zakončiť svoje emotívne vystúpenie tým, že ak by neprotestoval, raz by mu vnuk mohol vykričať ’A ty, dedo, prečo si vtedy mlčal?,“ spomína Naďa Hrčková.
O tri roky neskôr už rovnaká inštitúcia pre „nesprávne politické postoje“ vylúčila Zeljenku, Bergera, Hatríka, Kolmana, Hrčkovú a ďalších. Vyškrtnutie zo zväzu znamenalo existenčné problémy, pretože tvorba nečlenov sa nemohla znieť verejne. Zeljenka utrpel ťažký nervový šok, Kolman neskôr emigroval.
Starší kolegovia sa ich vtedy nezastali. Naopak. V roku 1991 na sympóziu Hudba a totalita odzneli tieto Kupkovičove slová: „Mnohí vyčíňali, zvlášť dobre mám v pamäti niektoré scény, kde vystupovali napríklad Kardoš a Očenáš. To boli špecialisti na špinavú prácu; ale aj takí elegantní páni ako Suchoň, Cikker a Ferenczy sa v istých situáciách nezachovali práve vzorne.“
Ale aj starší skladatelia mali problémy. Moyzes prišiel o funkciu rektora VŠMU, Suchoň svoj podpis na protestnom liste proti vstupu vojsk údajne odvolal, no bol predčasne penzionovaný. Na druhej strane, perzekúcie netrvali dlho. V roku 1976 vylúčených znovu prijali do zväzu a začali sa hrávať ich diela. „Nebolo možné donekonečna nútiť ľudí počúvať partizánske symfónie, jalové výplody treťotriednych partajníkov a prisluhovačov,“ vysvetľuje Hrčková.
