Rok 1968 ponúkol slovenskej a českej spoločnosti alternatívu, možnosť zasiahnuť do vecí verejných.
Iní práve toto vyzdvihujú, lebo vo vtedajších vnútropolitických a zahraničnopolitických podmienkach sa stalo vzopnutie slovenskej a českej spoločnosti nebývalým hnutím.
Uprostred názorov stojí skutočnosť, že sa spoločenské reformy rozsahom a charakterom vrátane nastolenia otázky ľudských práv a slobôd zaradili medzi prvoradé počiny európskeho, ba aj svetového pohybu v roku 1968.
Nehľaďme preto na československú jar dnešnými očami s možno unáhlenými závermi: bolo to zbytočné, Moskva by zasiahla skôr či neskôr, Západ, hoci nás podporoval, si netrúfal narušiť krehkú strategicko-vojenskú rovnováhu a riskovať konflikt s Moskvou.
Zastaviť to nešlo
V Československu sa nedala zastaviť liberalizácia pomerov už od roku 1963, rastúce požiadavky na rozšírenie rehabilitácií na všetky sociálne a politické skupiny obyvateľstva, postihnuté masovými perzekúciami 50. rokov. Ekonomická kríza a sociálna nivelizácia prvej polovice 60. rokov „vyprodukovala“ nedostatok spotrebného tovaru.
V tom čase Alexander Dubček, ktorý v roku 1963 nastúpil do čela komunistickej strany na Slovensku, stupňoval kritiku ústavy z roku 1960, ktorá zlikvidovala slovenskú otázku a v dôsledku toho sa „federácia“ zaradila aj v podaní Vasila Biľaka k tabuizovaným témam. Naproti tomu sa začalo písať, nielen na stránkach Kultúrneho života, o spoločenských problémoch, ktoré v mnohom vyjadrila i nová filmová vlna režiséra Štefana Uhra. Tlak novej generačnej vlny inteligencie na riešenie problémov narastal. Slovensko si ozrejmovalo tradičné kresťanské, sociálne a národné piliere a podľa spisovateľa Antonína Liehma sa Československo dostalo „na práh občanské společnosti“.
Novotný urážal
Po urážlivej návšteve prezidenta Antonína Novotného v Martine, keď odmietol prijať dary Matice slovenskej, sa začal vyostrovať konflikt medzi ním a Dubčekom. Ten v septembri 1967 poukázal na neúspech politickej línie hospodárskeho a sociálneho vyrovnávania Slovenska s českými krajinami s argumentáciou, že malo nedostatok investícií, nevyhovujúcu štruktúru výroby s malým podielom jej finalizácie. Novotný vnímal Dubčekove postoje ako prejavy slovenského nacionalizmu, no jeho pozície sa stali neudržateľné a v januári 1968 ho Dubček vystriedal v najvyššej politickej funkcii.
Nové komunistické vedenie sa pustilo do zápasu o zmenu mechanizmu moci a o kultúru politiky. Do popredia vystúpil občiansky pohyb. Časť politikov slovenskej a českej reprezentácie však stavala občiansky a národný princíp proti sebe, dostávali verejnosť do napätia. Nehovoriac o konflikte rozdielnych štátoprávnych koncepcií. Kým predseda Národného frontu František Kriegel preferoval občiansky princíp a nechcel utvorenie českých národných orgánov, podpredseda vlády Gustáv Husák vehementne presadzoval riešenie slovenskej otázky a vyzýval na uvážlivosť pri nastoľovaní občianskych práv a slobôd. Zatiaľ čo Husák odmietal paušálne obviňovanie Slovenska v demokratizačnom procese, spisovateľ Pavol Števček tvrdil, že zaostáva „za rozhodnosťou, pestrosťou a dynamickosťou českých impulzov v tvorbe demokratického socializmu“.
Co ti Slováci vlastne chtějí?
Kým Slovenská národná rada v záujme nadobudnutia národnej zvrchovanosti oprávnene nastolila požiadavku uplatnenia princípu rovnosti slovenského národa s českým, v českom prostredí sa ozývali hlasy „co ti Slováci vlastně chtějí“? Slovákov pochopil aspoň predseda Národného zhromaždenia Josef Smrkovský. A spisovateľka Hana Ponická upozornila na ďalší vážny problém Slovenska, lebo ak Slováci chcú federáciu, Maďari chcú autonómiu, pričom ich federácia nezaujíma.
Akčný program KSČ z apríla 1968 bol síce komplexným programom reforiem, no tvoriaca sa občianska spoločnosť povzbudená faktickým zrušením cenzúry po obnovení Literárních novin, zastavených po kritickom zjazde Zväzu československých spisovateľov v júni 1967, chcela viac. Noviny, rozhlas, televízia podávali záplavu informácií o dovtedy tabuizovaných témach. To zvyšovalo tempo spoločenského pohybu, ktorému už program nestačil.
Na jednej strane reformné krídlo v Dubčekovom vedení kráčalo po schodíkoch sovietskeho nátlaku, keď vyhlásil koncom mája 1968 konanie pre Moskvu „posvätného“ zjazdu KSČ s nemennými závermi o politickej línii reforiem, na druhej strane vedenie ešte nechcelo pripustiť, aby sa „politickomocenská štruktúra, ktorú máme, rozbila, dokiaľ ju postupne a premyslene nenahradíme novou“.
Konzervatívci v Prahe a v Bratislave tak získali čas na zintenzívnenie kontaktov s Moskvou. Napokon sa ani reformní komunisti, vrátane Dubčeka a Smrkovského, nechceli vzdať dominantného postavenia strany, ktoré v máji 1968 formulovali len ako zmenu štýlu jeho uplatňovania v Národnom fronte. Zároveň len rezervovane pristupovali k obnove sociálnodemokratickej strany.
V júli prišiel priateľský list
Dubčekovo vedenie však celkovo podporovalo demokratizačné úsilie, stálo za ním, no v polovici júla prišiel list piatich krajín Varšavskej zmluvy, v ktorom sa už hovorilo „o otvorenom útoku kontrarevolúcie“ v Československu a vraj mu hrozilo „opustenie socialistického tábora“. Redakcia Literárních listů sa nevzdávala a poslala podporný list československým predstaviteľom pred ich cestou do Čiernej nad Tisou. List podporilo státisíce občanov. Sovietska delegácia však v Čiernej chcela zastavenie reforiem a v Bratislave Leonid Brežnev formuloval doktrínu, podľa ktorej obrana socializmu v jednotlivej krajine bolo vecou všetkých socialistických krajín...
Upevňovanie moci
Okupácia 21. augusta a následný moskovský diktát rozčesli reformný proces. V septembri 1968 Národné zhromaždenie a vláda prijímali brzdiace opatrenia, ktoré ešte pred troma mesiacmi dávali tvár reformnému pohybu a legalizovali občiansku spoločnosť, či už išlo o prípravu spolčovacieho a zhromažďovacieho zákona, tlačového zákona, návrhov zákonov o mimosúdnych rehabilitáciách a o slobode prejavu, o zmenách v postavení a poslaní Národného frontu, v čase, keď sa vypracovali materiály o obnove samosprávy a o demokratických korektúrach volebného systému. Vlastne o to v diktáte, po upevnení mocenského postavenia komunistickej strany, išlo. Súčasne Moskva zastavila federalizáciu KSČ, ktorá by odbúrala politický princíp „demokratického centralizmu“.
Na jednej strane sa ocitli reformní komunisti pod arogantným tlakom Moskvy, na druhej strane zotrvávala občianska spoločnosť v nenásilnom odpore. Ešte dúfala v záchranu reforiem, no neúprosne splácala daň podľahnutiu vábničke slobody a demokracie v nepriaznivej medzinárodnej situácii.
Potupná zmluva
Na začiatku októbra 1968, keď Dubček, predseda vlády Oldřich Černík a vtedy už prvý tajomník ÚV KSS Gustáv Husák prišli z Moskvy, bolo na ich tvárach vidieť dôsledky ťaživej sovietskej prevahy. Napokon Brežnevovo zoskupenie predostrelo občanom Československa potupnú „zmluvu o dočasnom pobyte“ svojich vojsk. Národné zhromaždenie, okrem štyroch odporcov a 10 poslancov, ktorí sa zdržali hlasovania, zmluvu schválilo. Prijatie ústavného zákona o česko-slovenskej federácii z konca októbra 1968 napriek tomu, že demokratizovalo slovensko-české a česko-slovenské vzťahy a vytvorilo základ na vznik slovenskej a českej štátnosti, už nedokázalo zvrátiť vývoj vnútropolitických pomerov.
Po zasadaní ÚV KSČ v novembri 1968 sa začali spájať pod „rukovoditeľstvom“ Moskvy prezident Ludvík Svoboda, Černík, Husák a ďalší s konzervatívcami typu Aloisa Indru a Vasiľa Biľaka. Vyvíjali nátlak na Dubčeka, aby nepodporoval Smrkovského na pripravovaný post predsedu Federálneho zhromaždenia. Za Smrkovským stála, najmä v Česku, občianska spoločnosť. No viac-menej osamotený Dubček už nemal dostatok síl na obranu Smrkovského, a navyše na rozorvaných tvárach občanov pribudol smutný čin študenta Jana Palacha.
Až nová generačná vlna priniesla po páde komunistického režimu rehabilitáciu reforiem z roku 1968 a priestor na obnovu ľudských práv.
Nehľaďme na československú jar dnešnými očami s možno unáhlenými závermi: bolo to zbytočné, Moskva by zasiahla skôr či neskôr.
Autor: Jozef Žatkuliak, historik SAV
