a, že nepošpiní jeho kredit a prácne vybudovanú dôveryhodnosť.
Obsadenie Československa vojskami Varšavskej zmluvy spečatilo aj osud týždenníka Kultúrny život v jeho dovtedajšej podobe, keď pôsobil ako diskusná tribúna podporujúca takzvaný obrodný proces. Pri rozhodovaní o ďalšej existencii časopisu sa redakcia zhodla, že nepošpiní jeho kredit a prácne vybudovanú dôveryhodnosť.
„Napriek všeobecnej eufórii z nebývalého uvoľnenia, zrušenia cenzúry a možnosti slobodne hovoriť priamo veci, ktoré sa predtým horko-ťažko dali povedať iba ak alegoricky, náznakom či metaforou, cítili sme, že tú našu rotačku máme niekde na palube Titanicu,“ spomína na udalosti roku 1968 vtedajší zástupca šéfredaktora Kultúrneho života Kornel Földvári. Až príliš dobre si uvedomoval, že Sovietsky zväz a ďalšie takzvané bratské krajiny s čoraz väčšou nevôľou reagujú na dianie u nás, ktoré sa zrazu vymykalo ich navyknutej predstave o idylickej jednote socialistického tábora.
Gottwaldovská inšpirácia
Redakcia však musela čeliť nielen úderom spoza hraníc. Po nečakanom odvolaní šéfredaktora Juraja Špitzera koncom roka 1967, jeho zástupcu Jána Prohácku a Pavla Lička (autora prvého v zahraničí zverejneného rozhovoru so Solženicynom) a solidárnom odchode Romana Kaliského postihlo redakciu o pár mesiacov ďalšie oslabenie. „Pravoverné vedenie Zväzu slovenských spisovateľov sa pokúsilo o reprízu gottwaldovského puču z roku 1948 - z redakčnej rady vystúpili Laco Novomeský, Vojtech Mihálik a Miroslav Válek. Ideovo pevní manipulátori (predpokladám, že v úzadí ťahal za nitky aj k moci sa derúci Husák) čakali, že po odchode takýchto významných osobností sa redakčná rada položí a zväz bude môcť vymenovať jej povoľnejšiu nástupkyňu.“
Nestalo sa, naopak, redakcia sa ešte viac zomkla, dokonca sa ako spolupracovník vrátil Roman Kaliský. „Perfídne bolo, že trio slávnych básnikov nám o svojom odchode nepovedalo a dozvedeli sme sa to až z tlače.“ Spolu s nimi odišli aj piati redaktori a všetci svorne vstúpili do redakcie Nového slova, čerstvo zrodeného z dogmatického Predvoja.
Práve obavy z reakcie spojencov a s tým spojená nervozita, ktorá vyvrcholila po stretnutí najvyších československých a sovietskych predstaviteľov v Čiernej nad Tisou, hrozivej predzvesti blížiacej sa okupácie, mali za následok, že radostné obdobie novinárskej práce vnímal Földvári zároveň ako najťažšie. „Uvedomovali sme si obrovskú zodpovednosť za všetko, čo uverejníme. Keď sme vedeli, že v čísle máme trebárs tri príspevky, ktoré zasa popudia Moskvu, namieste bola otázka - dáme tam aj štvrtý? Alebo si ho odložíme do budúceho čísla? A čo, keď už žiadne budúce nebude?“
Mimoriadne aktívni boli najmä ostražití súdruhovia z Nemeckej demokratickej republiky, ktorí využívali naozaj všetky propagandistické možnosti na diskreditovanie Pražskej jari. „Spomínam si, ako satirický týždeník Eulenspiegel uverejnil na celej zadnej strane obludnú kresbu esesáka, tancujúceho s podivne krojovanou postavou, ktorá mala znázorňovať Československo.“
Ale pre život nevyhnutný, aj keď nie vždy reálny optimizmus zasa našepkával, že nejako to len dopadne. Práve vtedy sa v celej krajine rozbehla masová podpisová akcia Sme s vami, buďte s nami, ktorá mala zabrániť ústupkom pri rokovaniach Dubčeka s Brežnevom v Čiernej nad Tisou. Vtedy už aj široká verejnosť pociťovala akútne ohrozenie realizácie túžob a nádejí Pražskej jari a výzvu podpísali státisíce ľudí.
Okupácia v kúpeľoch
„Príchod vojsk som zažil v Ružbachoch, kde som bol ešte takmer týždeň úplne zúfalý, odrezaný od informácií, telefóny nefungovali, vlaky nechodili,“ hovorí Földvári. Redakcia zatiaľ vydala letákové noviny na dvoch stranách s petíciou proti okupácii, ktorú podpísali aj nedávni odídenci Válek s Mihálikom.
Na rade však bolo zásadné rozhodnutie. „Dohodli sme sa, že skončíme s vydávaním Kultúrneho života. Nechceli sme dopustiť, aby nás postupne vyhádzali a pod tou istou hlavičkou začnú iní bojovať proti tomu, o čo sme sa roky snažili. Rozhodli sme sa vydávať nový časopis len o literatúre, zažiadali sme o registráciu Literárneho života a zatiaľ sme sa rozlúčili posledným číslom, na ktorom sme si dali mimoriadne záležať. Malo to zdrvujúci účinok a rozzúrený sovietsky konzul so zrolovaným číslom búchal vtedy už prvému tajomníkovi KSS Husákovi do stola.“
Márna snaha o Literárny život
Prvým šéfom Literárneho života mal byť Dominik Tatarka, no ten odmietol Husákovu podmienku, že v redakcii nesmú byť Földvári, Michal Nadubinský, Rudolf Olšinský či Agneša Kalinová, a znechutene odišiel. Podobne pochodil aj ďalší designovaný šéf Štefan Drug a až Milanovi Hamadovi sa podarilo Literárny život na krátky čas rozbehnúť. Skončil po šiestich číslach a treba dodať, že tak Hamada, ako aj jeho dvaja predchodcovia, ktorí ani do funkcie nenastúpili, si v normalizačných časoch svoje obtretie sa o Literárny život tvrdo odskákali.
„Rozlúčka s Kultúrnym životom bola chvíľami dojemná, ešte istý čas sme sedávali celé dni v redakcii, chodili za nami spolupracovníci, priatelia a čitatelia s kvetmi, mnohí slzili a oplakávali časopis ako živú, vlastne už mŕtvu bytosť. Napriek tomu som presvedčený, že skončiť s jeho vydávaním bolo správne. Uchránili sme ho od pokorenia, hanby a duševných útrap, nehovoriac o tom, že by to bola zrada aj na čitateľoch. Legenda musí ostať čistá,“ hovorí Kornel Földvári.
