Je to ťažká otázka, lebo neviem, čo sa tu myslí pod slovným spojením „prenik literatúry do bežného života“. Škála interpretácie je široká. Položená otázka sa dá najjednoduchšie pretlmočiť slovami, či sa literatúra aj číta, alebo sa iba píše pre ostrov (teda čosi malé) záujemcov. V tom prípade však chápem položenú otázku ako zbytočne nadnesenú, ba patetickú. Ak niečo preniká do každodenného života, znamená to skôr, že sa objekt stáva súčasťou nášho myslenia a konania. V prípade fikcie ide skôr o myslenie, nevylučuje sa celkom ani konanie. A tak rozmýšľam, či, čo a ako z literatúry preniklo v poslednom období do môjho „života“. Radikálne, hmatateľne.

Prázdninové ovzdušie a rodičovská úloha ma toto leto priviedli k Dobšinského Prostonárodným slovenským povestiam, k vydaniu z roku 1966. Nebolo to ľahké čítanie, lebo niektorým slovám z rozprávok som už nerozumela ani ja, nieto ešte dieťa. Tak sa posteľové čítanie pred spaním zmenilo na popoludňajšie pri stole so starými slovníkmi. Dieťa, možno na rozdiel od nás, chce slovám rozumieť. No vidíte, už prvý prenik do každodenného života, a celkom materiálny. Bolo treba zistiť, čo je to tá „lesa“ (plot z konárov, z prútia), cez ktorú hrdinovia majú „prekráčať, prejsť“, sú pred ňou alebo za ňou, čo znamená „vyklamať“ (klamstvom vylákať) draka von zo skaly, čo znamená, že je teraz práve kočišovi „zdávka“ (oslava na jeho počesť, ale možno aj zásnuby), že muž od ženy „odstydol“ (ochladol voči nej) a ona celú noc plakala, že striga doniesla na drievci „zopchnutú“ (napichnutú) žabu atď. Na niektorých miestach textu bolo treba prudko zastať a pár viet preskočiť. Napríklad tam, kde Laktibrada potrestal dievčinu, ktorá nechcela žobrákovi pomôcť, tak, že „ju z kože vytriasol, mäso z kostí poobhrýzal a kožu zavesil na dvere, potom vzal hlavu a gamby z úst odrezal a tú hlavu do obloka zastrčil“. Tu mi literatúra preniká do spomienok. Spomínam na všetky svoje detské strachy a na to, s čím sa spájali. Viem, s čím súvisia strachy môjho dieťaťa. Sú iné. Bojí sa napríklad mesiaca v splne, lebo v jednom seriáli na Jetixe... Čo zmením týmto poznaním? (...)

Rozmýšľam však aj o inom. Ktorí „kráľovskí“ synovia, zakliati na zvery pre nekonečné zvady o majetok, by z vďačnosti za odkliatie prepustili kráľovskú korunu jednému z dvoch prostých bratov, ktorý ich vďaka svojmu sedliackemu rozumu odklial.

Teraz čítam po rokoch opäť Ťapákovcov. Nachádzam v tých postavách stále nejaké svoje vlastnosti, ale aj vlastnosti ľudí okolo seba. Čoraz viac mám pocit, že tento druh slovenskej literatúry celkom prenikol do každodenného života.