Na OTO-vi to bude mať dosť ťažké. Ale dúfam, že absolútnym OTO-m sa stane môj pes Clork. Šťastný som len z toho, že aspoň toho Kramára a Vajdu som už v nejakej tej ankete predbehol.

Nie je zvláštne,že po rokoch strávených v Národnom aj na poste šéfa vás teraz ľudia poznajú hlavne vďaka dennému seriálu?

Panelák si vážim, je to pôvodný seriál. Ale vedel by som si predstaviť, že by sa u nás nakrúcalo aj viac filmov, nielen seriály.

Váš Emil Blichár z Paneláka veľmi často sedáva pri počítači, ako je to s vašimi komputerovými schopnosťami?

V tomto seriáli robím všetko, o čom nemám ani „dunstu", už som tam pôsobil aj ako opravár škodovky. Pre mňa je pritom problém ešte aj mobil.

Ako je to s encyklopedickými znalosťami, ktorými Blichár vládne?

Poznám len zopár latinských vetičiek, ktoré som sa naučil od otca právnika.Tie som Krausovi ponúkol do scenára. On mi k nim dodal ďalšie nemecké aj anglické frázy, lebo tento profesor má vedieť sedem rečí. Ťažko sa mi učia, najmä ak musím naštudovať scenáre z večera do rána. Už som si ich musel raz aj nalepiť do novín, ako si to často robí Turzonovová.

Nehádate sa s ňou na pľaci, keď ste teraz tak často spolu?

Ona je klasická profesorka, ktorá si ma pletie so svojimi žiakmi. Ale my sme štyridsaťroční kolegovia, poznám sa s ňou už pomaly viac ako s mojou ženou, takže si občas zo seba aj uťahujeme na radosť celého štábu.

Prispôsobujete si scenáre, aby vám lepšie sadli?

Moje repliky sú v poriadku, Kraus sa trafil. Krausov scenár je na počudovanie dobrý. Ale na výsledok sa vlastne pozerám až teraz cez leto. Kým sme seriál vyrábali, nemal som naň vôbec čas. Firma, ktorá to pre JOJ vyrába, sa volá Továreň, lepší názov si ani neviem predstaviť. Ja som zažil televízne inscenácie, keď nás hercov po prvej ostrej nahnali pred monitor, aby nám ukázali, čo sme urobili zle. Tu nemáme šancu ísť ani na záchod.

Bývate unavenejší z televízie či z divadla?

V televízii je to podobné, ako v divadle počas skúšok. A skúšky sú pekná otrava. Predstavenie je aspoň za tri hodiny hotové. Hoci Mila Vášáryová musí byť po skončení Domu v stráni, kde hrá Šoru Anzulu, poriadne unavená. Aj ja mám v tejto produkcii relatívne namáhavú postavu Ilju Zorkovica, hoci samozrejme nie takú ťažkú ako Marián Geišberg, ktorý hrá Mate Beraca. Ale mocem sa tam po javisku od začiatku do konca.

Vo všetkých rozhovoroch zdôrazňujete, že ste mestský človek, ktorý sa narodil v kaviarni. Ako sa vám hrá Johny Pateenmike, človek z dediny, ktorého hráte Mrzákovi z Inishmaanu?

On je tam jediný intelektuál! Ja som aj v živote podobný mudrlant ako on. Táto hra mi bola podozrivá, lebo sa mi páčila, už keď som si ju prečítal. Pritom ja neviem čítať hry, neviem si ich predstaviť. Škoda len, že je tá inscenácia trochu dlhá, podobne ako Dom v stráni, aj z neho by sa malo škrtnúť asi dvadsať minút. Keď sedím ku koncu na scéne,vidím, ako sa už ľudia mrvia.

Vyčítali vám niekedy zasahovanie do tvorby z postu šéfa činohry?

Nikdy som do umeleckej tvorby nezasahoval, snažil som sa len tvorcov o niektorých veciach presvedčiť. Obsadenia som menil, aj to len v prípade malých rolí, len preto, aby boli ku každej hre na veľkej scéne dostupné tri „dvojačky" hrané na malej.Teraz sa tento zaužívaný systém trochu porušil. Mrzí ma však potom, ak sa musia pri nejakej zmene meniť predstavenia na oboch scénach.

Ako ste prežívali prechod do novej budovy?

Na moje veľké prekvapenie sa to aj napriek všetkým problémom zvládlo. Produkcie z minulej sezóny, podľa mojej mienky, vari až na titul Kráľ sa zabáva, boli úspešné, dramaturgicky dobre postavené. Dosiahli sme 93-percentnú návštevnosť, možno sa však niektorí prišli len pozrieť na novú budovu.

Alebo na Maštalíra...

Nech si myslí o seriáloch kto čo chce, nám v divadlách pomohli. Maštalír bol dobrý aj predtým, len nikto ho nepoznal. Všetci títo moji mladí kolegovia sú pomerne šikovní - Ľuboš Kostelný, Alexander Bárta, Ján Koleník. Trápilo ma, že o nich ľudia nevedia.

Väčšina hercov z Národného divadla je dnes zapojená do niektorého zo seriálov. Nie je niekedy problém, aby sa vôbec na skúškach v divadle stretli?

Je to problém, ja sám som nikdy predtým seriály nerobil a teraz som do toho skočil aj ja. Produkcii Paneláku som však zakázal, aby ma „vypýtavali" z divadla. Povedal som im, kedy môžem, kedy nie a dosť. Ja som ani Zuzanu Fialovú nepustil v jednu nedeľu do programu Let's Dance. Ale to je predsa normálna logika!

Súbor Činohry SND ste viedli desať rokov do revolúcie, do vedenia súboru vás v roku 1997 opäť vrátila podpora súboru. Aký ste šéf?

Ja ľuďom dôverujem, hoci ma niekedy aj nahnevajú. Teším sa keď inscenácie dobre dopadnú nikdy som nemal ambíciu dávať samého seba dopredu.

Máte nejaký návod ako si udržať funkciu?

O tom som nerozmýšľal, ale ja v prvom rade nie som s ňou zrastený. Moja žena mi to nikdy nechcela veriť potom bola prekvapená keď som sám odstúpil. Vždy viem kedy treba prestať zo žiadneho postu som nebol odvolaný. Bol som komunista dokonca predseda strany ani sa za to nehanbím. Do strany ma dostal Milan Šimečka ktorý bol mojím ručiteľom. Šimečku sme mali radi vážili sme si ho.

Aký má vaša manželka vzťah k spoločenským povinnostiam ktoré boli spojené s funkciou šéfa Činohry?

Pretrpela to ale najradšej chodila na premiéry keď som hral lebo vtedy nemusela so mnou chodiť do salónikov. Ona to nemala rada ale mojou povinnosťou bolo privítať hostí. Ja som vždy lojálny k tej vláde ktorá ma platí. Ako riaditeľ divadla som verejný činiteľ. Brať peniaze a brblať to nie je fér. Môžem sa samozrejme so šéfmi sporiť ako som sa sporil aj s Kákošom aj s Jamrichom.

Koho ste z bývalých generálnych riaditeľov mali najradšej?

Jednoznačne Jána Kákoša ľudsky sme si rozumeli. Bol to taký správny "bordelár" a bola s ním zábava.

Kedy panovala v divadle najtvorivejšia atmosféra?

Tvorivá atmosféra bola aj v tom minulom režime. Vždy nás rajcovalo", keď sme zaradili do repertoáru provokatívnejšie tituly ako napríklad Erdmanov Samovrah či Nepriateľ ľudu Isteže sa museli dávať na oltár vlasti aj nejaké kraviny.

Dá sa medzi tým všetkým korčuľovať?

Treba vedieť trošku hrať karty Napríklad niekdajší minister kultúry Miroslav Válek nebol na podobnej vlnovej dĺžke s tajomníkom ústredného výboru strany Ľudovítom Pezlárom. Využívali sme to. Keď nám niečo jedni zakázali tí druhí nám to s radosťou povolili. Nechceli nám napríklad dovoliť do repertoáru zaradiť Pokus o lietanie Bulhara Jordana Radičkova. Prišiel som na ústredný výbor, hodil na stôl stranícku legitimáciu, že ma to už nebaví, že nám zakazujú hrať autora zo socialistického bloku. Hneď sme od neho dostali súhlas a bola z toho populárna, mimoriadne úspešná inscenácia.

Hrávate karty?

Hrával som, ale nie o veľké peniaze. Teraz na to nemám čas.

V tejto sezóne budete ako bývalý šéf strany hrať v Havlovej hre Odchádzanie. Nie je to paradoxné?

To je to posledné, čo ma zaujíma. Hrám tam malú rolu, účinkoval som aj v Havlových hrách, ktoré sme uviedli v šesťdesiatych rokoch. S Havlom sa osobne poznám, tykáme si, mali sme aj spoločnú chorobu.

Aká bude ďalšia sezóna v SND?

Všetky tituly sú len ťažko spochybniteľné, ale možno sú v priveľmi náročnej kombinácii: Havlovo Odchádzanie, Brechtova Matka Guráž, Anna Kareninová podľa Tolstého, Schafferov Amadeus.

Už iba symbolicky. Prednášam študentom manažmentu riadenie divadla. Vedenie hereckého ročníka je už pre mňa priveľmi namáhavé, tento rok som už mal 65 rokov. Učenie herectva ma istý čas bavilo, hoci si nemyslím, že sa to dá naučiť. Mladým môžeme len odovzdať svoju skúsenosť.

V čom sú dnes študenti iní ako za vašej mladosti?

Obdobie je iné, sú iné príležitosti. My starší by sme nemali opakovať donekonečna mladým to svoje poznanie, ale rešpektovať aj to ich.Aj mne išlo na nervy, keď mi otec rozprával, aké to bolo kedysi.

Váš otec bol právnikom.Neľutujete, že ste sa stali hercom?

Ako vnímal otec vašu kariéru v divadle?

Zobral to na vedomie. Mám pocit, že bol na mňa aj hrdý.

Ako by sa dali charakterizovať typy postáv, ktoré ste stvárňovali?

Myslím, že som do dokonalosti doviedol typ jemne mentálne zaostalého človeka (smiech). Ako inak mám hodnotiť to, že moja prvá posteľná scéna bola sTurzonovovou až teraz v Paneláku, aj to bol medzi nami pes. Keď zomrel Jozef Budský, stratil som režiséra, ktorý ma mal rád. Herectvo je aj otázkou príležitostí.

Pozeráte sa na staré inscenácie, ktoré niekedy opakujú v televízii?

Málokedy sa na to dívam. Keď som bol u Milana Kňažka v STV v relácii Takí sme boli, nespomenul som si ani na jednu z tých, čo mi ukázali.

Máte v divadle blízkych kamarátov?

Iste, povedzme Haverla,Tarageľa... Najlepším mojím kamarátom bol kedysi Ivan Mistrík, ale aj Martin Huba. Bol som takmer členom ich rodiny.Vážil som si jeho otca Mikuláša Hubu, doteraz mám jeho fotku v šatni spolu s Kákošovou a s obrazom Bagara, ktorý namaľoval František Zvarík.

A teda ako je to s tými jeho obrazmi? Bulvár písal, že sa niekde stratili.

Nestratili sa, len ešte stále nevieme, kam dáme tie jeho veľké portréty Baga-ra, Borodáča a ďalších. Možno do skúšobne, kde sa robia čítačky textov.Tie obrazy mi Zvarík ukazoval ešte ako šéfovi. Videl som, že to síce nie je Benka, ale ako hovoril môj otec, je to vec zvláštnej hodnoty. V rámci odmien som mu postupne za ne dával nejaké tie peniaze.Takže tie obrazy už patria divadlu.

Medzi povinnosti šéfa súboru patria aj smutnejšie veci, ako je organizovanie rozlúčok s kolegami. Tú nedávnu s pani Jamnickou označil bulvár za potupnú preto, že sa s ňou prišla rozlúčiť len hŕstka kolegov.

Urobili sme všetko, čo sa dalo. Nemal som v divadle zvukárov ani osvetľovačov, všetci boli na dovolenke. S riaditeľkou Silviou Hroncovou sme boli aj v krematóriu. O pani Jamnickej by som ja osobne nevedel veľa rozprávať. V divadle sme sa stretli len veľmi krátko, keď som sa vrátil z vojny, už v divadle nebola.

Ste povestný neformálnym spôsobom vyjadrovania, ktorý použijete občas aj pri formálnych príležitostiach. Hovoríte pravdu či len bonmoty?

Vyberte si, to je výrobné tajomstvo. V zásade sa snažím hovoriť pravdu cez bonmoty. Ako hercovi sa mi všeličo prepieklo.