Dvadsaťosemročný Juraj Tarr (na snímke Vojtecha Jurkoviča) prežíval včera v Pekingu svoj športový úspech dvojnásobne. Pred desiatimi rokmi namiesto so súpermi bojoval so zákernou rakovinou. „Netajím, že keď som sa dozvedel diagnózu, zrútil som sa. Našťastie nie nadlho. Keď mi bolo psychicky najhoršie, neobracal som sa k Bohu, ale skôr k mame. Pýtal som sa, prečo práve ja? Počas juniorského európskeho šampionátu v roku 1996 som v lodi odpadol. Nevedeli, čo mi je, mama ma dotiahla k lekárovi. Prvý mi odobral uzlinu pán doktor Juraj Bača, otec môjho predchodcu v štvorkajaku. Po histologickom vyšetrení bolo jasné, že ide o rakovinu štítnej žľazy. Na ľavej strane krku mi vyrezali uzlinu veľkosti vajíčka aj so škrupinou. Sám patológ sa čudoval, že niečo podobné ešte nevidel. Tri roky s menšími prestávkami som strávil v nemocnici.

Neožarovali ma, dostával som rádioaktívny jód zavretý za ťažkými olovenými dverami. Čítal som knihu s príbehom cyklistu Armstronga.

V auguste 1998 ma pustili, že to bude dobré a môžem sadnúť do lode. Hneď som do nej skočil. Pojazdil som si len tak známy sútok Váhu s Nitrou, že sa dostanem na olympiádu a o pár rokov do konca na nej získam medailu, som ani len nesníval. Odvtedy musím užívať dve tabletky denne ako náhradu za vyoperovanú štítnu žľazu. Viem, že problémy s ňou mali aj dievčatá z Piešťan - plavkyňa Martina Moravcová i kanoistka Marcela Erbanová.

Dostal som sa už na olympiádu v Sydney, ale veľká forma prišla pred dvoma rokmi. Tibor báči, pán tréner Soós, ma skúsil posadiť do slávneho štvorkajaku s bratmi Riszdorferovcami a Erikom Vlčekom. Skvelá partia. Keď vyjdeme z vody, ešte mokrí sa pustíme do počítačových hier.

Okrem toho som vášnivý hokejista. Už sa teším, ako oprášim výstroj a vyberiem sa na zimák do Nových Zámkov. Mal som šťastie zoznámiť sa v Trenčíne aj s Mariánom Gáboríkom.

Obdivujem trojicu Hossa - Demitra - Gáborík. Ja hrávam na pravom krídle s osemnástkou ako Hossa.

Keď sa hralo finále o Stanley Cup, nenechal som si ujsť žiadny zápas. Keď Majo Hossa prestúpil do môjho obľúbeného Detroitu, jasal som, určite si zoženiem jeho detroitský dres.

Viem, že aj bratia Hochschornerovci hrávajú hokej, snívam, že sa raz vodáci spoja s hokejistami a zorganizujeme charitatívny zápas.

Dobre viem, čo sú to choroba a pocit, že ste ju zdolali. Rád by som k nemu pomohol aj iným.“