Svoj prvý experiment autorka pomenovala Amelia Earhart. Urobila ho, keď mala štrnásť, ovplyvnená slávnym rakúskym etológom Konradom Lorenzom. Do zápisníka si vtedy zapísala: „Vpečatenie sa prihodilo tiež matke.“ Amelia, alias mláďa mývala, ktoré našla ešte slepé, začalo pri blízkom kontakte vychovávať ju, a ona preberala vzory jeho správania azda viac než ono jej. V hlave malej experimentátorky začala žiť vlastným životom neodbytná otázka: ako je to so vzťahom dvoch živočíšnych druhov naozaj?

Potom prišli ďalšie otázky. Kto sme? Čo z nás robí ľudí? Naozaj si utvárame svoje životy sami? Čo znamená byť morálny? A slobodný? A opäť chcela vedieť, ako je to naozaj.

Šialená myšlienka

Čítať knihy o psychológii a vyštudovať ju (Harvard) bolo zúfalo málo, lebo chýbala základná možnosť. A tou bola pre literárne vzdelanú Lauren Slaterovú príležitosť siahnuť si na ešte slepé mláďa psychológie vlastnými rukami.

Napadla jej takmer šialená myšlienka: zopakovať niektoré z veľkých experimentov 20. storočia, ktoré zmenili nielen psychológiu, ale aj ich účastníkov. A tak, prenasledovaná pochybnosťami (vlastnými aj manželovými), navštívila psychiatra v úlohe pacientky, aby po rokoch overila nápad Davida Rosenhana. Ten sa pred tridsiatimi rokmi s pomocou nastrčených dobrovoľníkov rozhodol zistiť, či psychiatri dokážu rozlíšiť medzi zdravím a chorobou ducha. Nedokázali. Ale dnes je to už inak.

Autorka chce po štyridsiatich rokoch znovu porozumieť Stanleymu Milgramovi. Tento experimentátor a samorast pomocou predstieraných elektrických šokov ukázal, aká priepasť leží medzi tým, čo si o sebe myslíme, a čím v skutočnosti sme. A naopak, aká tenká hranica oddeľuje slušného človeka od poslušnej bábky, ktorá je schopná spôsobiť druhému bolesť, aj keď iba v rámci experimentu.

Rýchle kontinenty

„Mal pochopenie pre absurditu. Na rozdiel od Sartra alebo Becketa Milgram absurditu meral,“ píše Slaterová. A rozvíja naliehavé pátranie po účastníkoch strastiplného výskumu na elektrickom kresle, ktorého archívy sú zapečatené do roku 2075.

Mená jej nik neprezradil, no kdesi čítala, že jeden z účastníkov, ten, ktorý nepočúvol príkaz púšťať do druhých ľudí takmer smrteľný elektrický prúd, vraj bol vo vietnamskej vojne. Verný svojej výnimočnej neposlušnosti (takých ľudí bolo v experimente mizivé percento) odmietol strieľať pri masakri v My Lai. Lenže nakoniec je zasa všetko trochu inak.

V knihe Lauren Slaterovej je všetko trochu inak. Nič nie je definitívne, nič nie je hotové. Ani pamäťová pilulka Erica Kandela, ani rozsudok nad Antóniom Monizom, tvorcom psychochirurgie, ktorý robil veci, aké robiť nemal, no jeho odkaz je „významný a užitočný“.

Psychologické kontinenty v podaní autorky sa pohybujú oveľa rýchlejšie než zvyčajne, centimeter za rok. Kdesi v hmle, za závesom ľudských pocitov a emócií, sa rysuje ich neuchopiteľnosť. Je jedno, ako technicky dokonalé budú nové experimenty.

„Pred zvyškami tajomstva a temnoty nemôžeme uniknúť; musíme ho vláčiť so sebou. Hľadáme odpovede. Skúšame to alebo ono. Milujeme a pracujeme. Zabíjame a spomíname. Žijeme svoje životy, každý z nás je božou hypotézou.“

Deprimujúci záver? Vôbec nie. V knihe je nehotové azda všetko, okrem príbehu. A príbeh je vlastne to jediné, čo sa môžeme o živote experimentu - aj kohokoľvek z nás - dozvedieť relatívne presne.

Lauren Slaterová: Pandořina skříňka. Nejvýznamnější psychologické experimenty dvacátého století. Preložil Jan Kosek

Dokořán, Argo, Praha 2008