Vlado Raždík sa pri tejto otázke len uškrnie. „Vynikajúco, ráno vstaneš a si v práci,“ odpovedá a vedie nás do dielne. Na regáloch čakajú stovky zvončekov, džbánkov, misiek a hrncov na ďalšie spracovanie. Na stoloch sú rozložené sadrové formy, glazúry a balíky hliny.
Vlado sa zaoberá keramikou už dvadsať rokov a za ten čas sa v dielni nahromadilo množstvo vybavenia a nástrojov.
Ako sa zarába mydlo
„Nikdy som sa to nevyučil, ale začínal som s bratom; on chystal v tehelni hlinu na výrobu keramiky. Ja som si zas prečítal nejaké knižky a ostatné je prax. V knihe napríklad píšu, ako sa zarába mydlo na separáciu sadrových foriem, ale nie je tam presný pomer všetkých zložiek a ja som sa nemal koho spýtať. Tak som skúšal, kým som na to neprišiel. Teraz to už mám v oku. Alebo hrnčiarsky kruh: ak nemáš na nový, musíš si ho vyrobiť. Videl som ho na obrázku, ale ako je uložená oska, spojka, brzda, to som si musel odpozerať,“ vysvetľuje. „Bolo aj tak, že sa mi chcelo so všetkým seknúť, ale nejako sme to prekonali. Robili sme, čo sme vedeli urobiť a predať: šálky hrnčeky aj figúrky.“
Treba to mať v rukách
Dnes by sa vraj do takéhoto podniku len tak nepustil, lebo človek musí mať do začiatkov slušné peniaze: len pec na pálenie keramiky stála už pred rokmi 270tisíc. A k tomu treba prirátať rôzne prípravky na tvarovanie, formy, regály, pulty, množstvo ďalších vecí a, samozrejme, priestory.
Raždík tvrdí, že ani ten, kto sa remeslu vyučil, nemôže rátať s tým, že sa hneď po skončení školy začne živiť výrobou točenej keramiky. „Sú určite aj veľmi šikovní, ale bez rokov praxe sa to nedá.“
V okolí je tradícia tohto remesla silná – kedysi vychovávala keramikárov pre potreby výroby tradičnej majoliky v Modre učňovka v Pezinku. Dnes sa možno keramike venovať napríklad na Strednej škole úžitkového výtvarníctva, bývalej šupke, v Bratislave.
Robiť keramiku je umenie, aj keď jej výrobca nemá vysoké umelecké ciele. Každá hlina sa správa inak, každá je napríklad stavaná na inú teplotu pálenia. Treba dodržať aj veľkosť predmetu a hrúbku steny, inak vyjdú z pece nepodarky.
Záhon pod starou čerešňou zdobia fragmenty nedávneho experimentu – obrovského džbánu. „To nám nevyšlo. Hlina nevydržala. Niektoré časti pri pálení poodstreľovalo, iné sa roztiekli,“ vysvetľuje Vlado Raždík. „Keramika veru nie je rýchla robota. Každý kus treba zvlášť vymodelovať, natlačiť alebo naliať do formy, potom vyretušovať a prv, než idú do pece, musia dobre preschnúť. Potom sa maľujú, glazujú a zase sa vypaľujú. Celý proces trvá aj tri týždne a môže sa stať, že niektoré kusy roztrhá a treba začať odznova.“
Odbytiskom sú jarmoky
Na regáli majestátne odpočívajú veľké hrnce na pečenie mäsa, vedľa leží aj krásny štvorcový tanier akoby pozliepaný z maličkých hlinených slimáčikov. Vlado hundre, že sa mu nevydaril podľa plánu.
V prepravke na dlážke čakajú maľované hrnčeky na sobotňajší jarmok. „Niežeby ma obzvlášť bavilo behať po jarmokoch, ale má to svoje výhody. Môžem si stanoviť reálnejšiu cenu, ako by som dostal v obchode, vidím, ktorý tovar ide, ktorý nie a prečo,“ vyratúva keramikár.
V zime dielňa trochu spí
Teraz ešte na dielňu čaká niekoľko jesenných jarmokov, potom chvíľu oddych a už treba chystať tovar na Vianoce. Potom asi tri mesiace relatívneho pokoja. Ale aj vtedy treba z niečoho žiť.
