PEKING, BRATISLAVA. Zo škandinávskych krajín postúpili do finále ambiciózni Islanďania. Aj keď záver vyznel jednoznačne pre Francúzsko, treba pred hráčmi z malého ostrova v severnom Atlantiku sňať klobúk. Už v predolympijskej kvalifikácii vyradili kvalitných Švédov a v Pekingu na ceste do finále prehrali iba jediný zápas.
Po finále sedeli všetci ako zarezaní a až neskôr im dôjde, čo sa im podarilo. Veď ešte nikdy v histórii nepriviezli zo žiadneho vrcholného podujatia medailu.
Samostatnú zmienku si zaslúžia Chorváti, víťazi dvoch predošlých olympiád. Po návrate zraneného Baliča mali najvyššie ambície. Sklamali.
Pri tesnom bránení Baliča sa čakala od nich kreatívna hra piatich proti piatim, ale namiesto toho sme videli len kŕčovité pokusy o uvoľnenie svojej hviezdy. Druhým nepríjemným prekvapením bolo, že mužstvo nepôsobilo ako jednoliaty tím. Obzvlášť počas oddychových časov, keď sa hráči rozpŕchli ako kŕdeľ vrabcov.
Impulzy aj pre Slovensko?
Výsledkom „starostlivosti“ štátu o slovenský šport je skutočnosť, že na OH sa neprebojoval ani jeden slovenský kolektívny šport. Minister školstva Ján Mikolaj, ktorý v Pekingu bol, povedal, že získal celý rad impulzov najmä v oblasti kolektívnych športov, na základe ktorých odborníci pripravia novú koncepciu rozvoja kolektívnych hier.
Je to skutočne veľmi sympatické. Existujú však oprávnené obavy, že oní odborníci, ktorí sa danou tematikou budú zaoberať, sú dlhoroční tvorcovia rôznych koncepcií, ktorí na teplých miestečkách prežili všetkých predchodcov pána ministra a ktorí už dlho patria k hrobárom slovenského športu.
Autor: Tomáš Kuťka
