úvislostiach než šestnásť respondentov, medzi ktorými sú napríklad Tatarka, Klíma, Novomeský, Havel, Karvaš, Kundera, Škvorecký či Vaculík. Tí totiž odpovedali na Liehmove otázky v rozmedzí rokov 1966 až 1968, v čase obrodného procesu, kým Sartre svoju charakteristiku písal až po okupácii Československa, v predslove k francúzskemu vydaniu knihy z roku 1970. U nás už nestihla vyjsť, v roku 1969 bola zošrotovaná.

Tento portrét troch generácií, obraz zložitej cesty k sebe i záznam jednej skúsenosti európskych kultúrnych dejín prináša okrem iného aj pozoruhodné poznanie - všetci odpovedali rovnako otvorene bez ohľadu na to, či hovorili v čase, keď nebolo isté, či niečo z toho môže vyjsť, alebo počas tých niekoľkých bezcenzúrových mesiacov šesťdesiateho ôsmeho roku. Opäť sa tak potvrdilo, že sloboda človeka je v ňom, a nie okolo neho, že ak ju nemá v sebe, od nikoho ju nedostane. „Čo platí o intelektuáloch dvojnásobne,“ hovorí A. J. Liehm, „lebo oni môžu byť ľuďom prospešní jedine touto slobodou.“