avského Bella rosa. Práca ho čaká aj v Slovenskom národnom divadle - v operete Noc v Benátkach. Keď nehrá a nespieva, tak režíruje. Ak nerežíruje, fotografuje a pripravuje svoje výstavy. A okrem toho podniká. Vedieť podať zákazníkom dobrú kávu v kultivovanom prostredí - ako sa deje v jeho bratislavskej kaviarni U anjelov - je tiež umenie. Herec, režisér, podnikateteľ Juraj Ďurdiak.
Vraciate sa k spomienkam na súbor Gong, kde ste vyrastali spolu s Kukurom, Cigánovou či Kocúrikovou?
Pravdaže, charizma Milky Mikulkovej-Kaletovej, ktorá Gong viedla, nás výrazne ovplyvnila. Z mnohých z nás sa stali herci, režiséri, bábkoherci či dramaturgovia. Spomínam si najmä na Zuzu Cigánovú a jej sestru Katku, ktorá tancuje v Sľuku, na pánov Satinského a Stoličného, ale aj množstvo ďalších ľudí.
Pre vás to boli časy naozaj útleho detstva.
Mal som len tri roky. Keď som absolvoval prvé vystúpenie, vraj som ešte nedočiahol zo stoličky nohami na zem. Strávil som tam mladosť takmer až do maturity.
Netrávili ste tam čas sám, ale akosi rodinne...
Mňa do Gongu dostala sestra Judita. Chodil tam aj môj brat, ktorý však pri herectve nezostal, na rozdiel od Judity, ktorá sa mu upísala.
Práve v súvislosti so sestrou ste prežili tragédiu.
Judita bola odomňa o štyri roky staršia. Mali sme krásny vzťah. Keď v roku 1992 umrela, mala 44 rokov.
Na autá ste zrejme zanevreli...
Auto s nemalo s touto tragédiou nič spoločné. Boli tam iné dôvody. Už som sa s tým vyrovnal.
Od čias princov sa váš herecký diapazón poriadne rozšíril - muzikály, operety, divadlo. Čo z toho robíte najradšej?
Môj diapazón sa zúžil. Už nehrávam princov. (smiech) Túžil som po niečom inom - veľmi som chcel spievať a aj sa mi to podarilo. Po pár rokoch som zasa veľmi chcel fotografovať - ale inak ako sa fotí rodina na dovolenke. Teraz, keď fotografujem, mám zase iné spády. To je tá nepokojnosť ducha.
Takže máte široký nielen herecký diapozón...
Lenže ľudia si potom o mne myslia, že som človek, ktorý robí "z každého rožka troška a nič poriadne".
Stretávate sa s takýmito negatívnymi reakciami na seba?
Existuje aj opačný názor ľudí, a ten je môjmu svetonázoru bližší. Majú ho tí, ktorí rozumejú spomienke na renesančný prístup k umeniu. V renesancii vedel umelec maľovať, tesať sochy, písať básne aj komponovať hudbu. Netvrdím, že to všetko viem, ale som presvedčený, že sa dá zaoberať viacerými oblasťami. Obohacuje ma to.
Fotografujete a vystavujete. Chystáte niečo?
Pravdaže, aj keď čím viac fotím, tým menšiu mám chuť vystavovať. Prvá výstava - Šokspír režiséra Poláka - zo mňa vyšla, priam som ju "vypľul" a bol som na ňu pyšný. Na Krysařa som bol menej pyšný a tá tretia - na ňu som dával fotografie s veľkým sebazaprením, pretože som mal pocit, že iní to robia lepšie. Teraz už by som sa už asi nechal prehovárať. Som voči sebe otvorený a tak musím priznať, že túžim, aby ma niekto prehováral.
Ste introvert? Introverti zväčša potrebujú "nakopnúť...
Ja neviem... Mám na seba protichodné názory. Som síce introvert, ale niekedy sa správam extrovertne.
To má zasa niečo spoločné s renesančným človekom?
Tak to by som bol rád, keby to bola pravda. Nebolo by to nepríjemné. Isté je však len to, že som učebnicový Býk - nohami na zemi, ktorý, keď sa nahnevá, tak je frmol.
Taktiež režírujete. Scénická kompozícia Nostra vita zožala úspech. Budete pokračovať?
Nie, nemám kam. Nemám silu písať do priečinku.
Nevenujete sa však len umeniu. Ako to je, keď herec podniká? Darí sa "Anjelom"?
Som ateista, anjela mám len jedného - strážneho. O podnikaní hovorím nerád, nie je to moja srdcová záležitosť, ale životná potreba.
Zúčastňujete sa charitatívnych projektov. Ste citlivý voči trápeniu iných?
Nerád vidím chorobu, starobu a biedu. Tieto tri dámy ma obťažujú. To, že od nich odvraciam vnútorný zrak, považujem za nedokonalosť svojej povahy. Kedykoľvek som však nútený skonfrontovať sa s nimi, objavím v sebe šokujúcu dávku porozumenia a ústretovosti. Ak mám možnosť pomôcť aspoň tak, že zadarmo zaspievam, nepremýšľam a idem. Len neviem, či túžim pomôcť, alebo sa prezentovať.
Ste ako umelec disciplinovaný?
Disciplína patrí k nevyhnutným životným atribútom umelca. Disciplína a pokora. Bez nich nie je možné tvoriť na dlhý dych. Musia však zdravo spolunažívať s čímsi, čo sa vymyká všednosti a poslušnosti. Snažím sa byť pokorný a azda sa mi to darí. Našej spoločnosti však pokora chýba.
Čo v živote najviac chýba vám?
Mám pocit, že mi chýba príležitosť k osobnej, dostatočne hlbokej výpovedi. Som vo veku (49), keď už na to mám a ešte na to mám. Naposledy mi nádhernú výpoveď ponúkol Shakespeare. Našiel som sa v ňom.
Hamlet - opäť princ...
Áno, ale najmä človek. Viac sa princom volal, ako ním bol. Ja sa naozaj cítim byť Hamletom. Na Slovensku ich nie je veľa. Slovensko je neprajná krajina.
Pôsobíte ako veľmi smutný muž...
Ja smutný nie som. Často je smutný život.
Autor: Text: Barbora Laucká / Foto: Desana Dudášová
