Architekt Ivan Matušík zomrel vo veku 91 rokov. Na jeho počesť prinášame archívny rozhovor, ktorý poskytol denníku SME v roku 2008.

Dnes je slovo "kontroverzný" v médiách zneužívané. Kontroverzný podnikateľ je spravidla mafián, ak je kontroverzný rapper, znamená to, že sa správa ako dobytok. Existuje však aj iný spôsob kontroverznosti - noblesný, provokujúci nie nízkosťou, ale iným pohľadom na svet. Takýto starosvetsky kontroverzný je určite architekt IVAN MATUŠÍK. Spomeňme len komplex obchodný dom Tesco - Hotel Kyjev či Novú tržnicu v Bratislave. Sú to stavby vysoko cenené aj spochybňované. Dnes sedemdesiatosemročný, stále aktívny architekt sa nikdy nebál postaviť za svoju víziu.

Architekt dlhodobo ovplyvňuje život obrovského množstva ľudí, ako znášate túto zodpovednosť?

Je to zodpovedné, ale aj krásne povolanie. Architektúra je svedectvom tej-ktorej doby. Architekt si musí byť vedomý zodpovednosti a jeho príprava musí byť veľmi poctivá. Pri tvorbe nesmie chýbať ani zdravé zanietenie a kus srdca.

V tomto povolaní by človek nemal robiť chyby, lebo ovplyvňuje životy mnohých ľudí. No robiť chyby je ľudské. Čo s tým?

Patrím ku generácii, ktorá má niečo za sebou. Keď som skončil vysokú školu, bol rok 1953 a dostali sme sa do víru doby postihnutej ideológiou. Heslo "Sovietsky zväz - náš vzor" sa dostalo aj do architektúry. Pociťovali sme vzdor, a preto sme sa pozerali inde ako na Východ. Cestovanie bolo zložité, ale dostal som sa už v roku 1958 do Fínska, Švédska, a to ma inšpirovalo. Rozhľad je dôležitý. Isteže človek robí chyby a treba sa z nich poučiť, a architektov ešte zväzujú aj dobové možnosti. Napríklad, keď som začínal, skladal som takzvané typové domy ako lego, čo sa dnes už zdá smiešne. My sme mali to šťastie, že sa konalo aj veľa architektonických súťaží, a tak sme mali možnosť rásť aj pred samotnou praxou. Zúčastnil som sa aj na zahraničných súťažiach. To bolo naše postgraduálne štúdium. Pre nás architektov je poučením aj Babylon. Ten, žiaľ, čiastočne preniká aj do doby súčasnej.

Dnes si architekti namodelujú akúkoľvek stavbu vo virtuálnom prostredí a pozerajú na ňu, akoby bola skutočná. Vy ste nedisponovali takýmito technológiami, museli ste mať väčšiu predstavivosť?

Mojou školou bolo modelárstvo, ako dvanásť- až pätnásťročný som si robil lietadielka, aj som si ich navrhoval, takže som získal trpezlivosť a vzťah k materiálu a detailu, čo sa mi zišlo pri architektonických modeloch. Neskôr som prešiel na bezmotorové lietanie - plachtárstvo. Dosiahol som aj úspechy, ale potom, keď som už bol v škole, začal som sa naplno venovať architektúre. Vždy som mal snahu robiť veci poctivo. Namýšľam si, že som lietaním získal najmä vzťah k priestoru.

Vo vašej pracovni nie je počítač, nezvykli ste si naň?

Nie, kreslím perom, na papier formátu A4. Texty píšem na písacom stroji po otcovi. Keď som však robil poslednú veľkú súťaž - riešenie bratislavského Podhradia - tak som spolupracoval s piatimi študentmi, ktorí mali vo svojom vybavení počítače. Po nociach som ideu doťahoval klasickou formou. Domnievam sa, že práve pri rokmi overenom systéme tvorby si cvičím mozgové závity.

Zažili ste naplno doktrínu socialistického realizmu?

Prvá architektonická súťaž, ktorú som robil ešte počas štúdia, bol Slavín. S kolegom Ferdišom Milučkým si nás vybral profesor Emil Belluš za spolupracovníkov. Chceli sme to poňať v inom duchu, ako sa stavba nakoniec realizovala - zvíťazil ideologický vplyv. Tým vertikálnym tvarom sme hovorili pipíš. My sme navrhovali kolonádu, ktorá by dotvorila priestor i panorámu mesta. A stalo sa, že sme tú súťaž vyhrali aj napriek tomu, že v porote boli aj súdruhovia z Ústredného výboru strany, ktorí s tým nesúhlasili. Súťaž sa musela opakovať, ale nedovolili si nevyzvať nás - a opäť sme vyhrali. Potom sám tajomník strany Bacílek rozhodol, že sa nebude realizovať víťazný návrh, a Slavín navrhol profesor Ján Svetlík. Ja som bol vtedy smutný, že nám ušla takáto vzácna príležitosť, ale profesor Belluš nás utešoval, že všetko zlé je na niečo dobré. A mal pravdu. Pipíš nakoniec postavili a práve preň musela padnúť veža kostola na Kalvárii. To bola pre mňa silná káva, bol som rád, že v tom nemám prsty.

Minulosť vám mizla pred očami, pre Most SNP napríklad zbúrali staré mesto. Ako ste to vnímali?

Ja to nedávam do priamych súvislostí. Staromestskou ulicou sme sa vrátili k historickým vzťahom, keď Hrad na kopci bol jedným celkom a mesto s hradbami, vodnou priekopou a štyrmi mestskými bránami druhým celkom. Po výstavbe Petržalky sa most v tejto lokalite stal pre život mesta nevyhnutnosťou.

Za problém modernej architektúry niektorí považujú aj to, že stavby sa nedostatočne integrovali do mestského prostredia a pôsobia ako izolované solitéry. Aký je váš názor?

Isteže sú aktuálne aj takéto problémy a treba ich riešiť. Týka sa to aj takzvanej mestskej radiály, pri ktorej bola pôvodne určená šírka ulice päťdesiat metrov, čím sa vytvára veľký prázdny priestor. Na tejto osi vybudovali v Bratislave Dom ROH - Istropolis, Novú tržnicu, budovy ministerstiev, hotel Kyjev a obchodný dom Prior, dnešné Tesco. Nepovažujem za správne cielene ich devastovať, pretože architektonické diela, ktoré žijú, treba rešpektovať a zhodnocovať, nie zatracovať. Je unikátom, že predajňu potravín vystriedala v Novej tržnici herňa, že väčšina priestorov patrí Albáncom, Vietnamcom a Rómom a že sa tam občas aj strieľa. To je nekultúrnosť hrubého zrna.

Ste autorom komplexu obchodný dom Tesco - hotel Kyjev na Kamennom námestí v Bratislave. Ako vlastne vznikol projekt takejto stavby?

Pri Kamennom námestí išlo v zásade o dve základné typologické jednotky - obchodný dom a hotel, ktoré boli riešené ako jeden urbanistický celok. Mimoriadne významnú úlohu zohral Prior, ktorý bol najväčším plnosortimentným obchodným domom v Československu. Táto forma klasického obchodného domu je stále živá aj v 21. storočí a nie je možné túto špecifickú funkciu a poslanie nahrádzať len typom nákupných stredísk. Treba si ešte uvedomiť, že Bratislava a Slovensko v tomto smere zaostávala za európskym vývojom asi trištvrte storočia. Určite mnohí z nás poznáme Gerngrosse vo Viedni, Lafayette v Paríži či La Rinascente v Ríme a iné dodnes žijúce slávne obchodné domy v Európe. Aj Praha má dodnes Bielu labuť a bývalý Prior - Máj na Národnej triede, teda priamo v srdci Prahy. Dokonca bol v minulom roku vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku. Pokiaľ ide o bratislavský Prior a Kamenné námestie ako celok, nielen domáci, ale aj zahraniční odborníci ho zaraďujú medzi najvýznamnejšie architektonické diela na Slovensku z tohto obdobia.

Dnes to však tak nevyzerá. Kamenné námestie sa podobá skôr na perifériu ako na centrum mesta. Prečo?

Po štyridsiatich rokoch je možné konštatovať, že Kamenné námestie ako celok nebolo dosiaľ dobudované. Predná časť námestia, ktorá sa dotýka spodnej časti Námestia SNP, bola pozastavená v dôsledku plánovaného metra a predpokladanej hlavnej prestupnej stanice metra. Žiaľ, seriózna koncepcia hromadnej dopravy nie je do dnešného dňa doriešená. Ďalším podstatným činiteľom je devastácia celého prostredia. Mám na mysli podiel dnešných majiteľov, ako aj mesta. Pri obchodnom dome je nezmyselné napríklad rušiť výklady, ktoré dodávajú priestorom život. Nešťastné bolo zrušenie terasy s letným sedením, zeleňou a fontánou. Budovanie provizórnych stánkov taktiež nebolo riešením, ktoré by pozdvihlo centrum mesta. Nešťastným počinom bola aj likvidácia štandardných kaviarenských priestorov v hoteli Kyjev a ich nahradenie herňou a štvrtotriednymi obchodmi s čínskym tovarom. Napriek tomu, že Tesco je najfrekventovanejším objektom mestského centra, nemá vytvorené náväznosti, ktoré takýto komplex potrebuje, ako parkoviská a dotvorenie uličného priestoru ako celku. Odstrašujúce je napríklad stanovište taxíkov, ktoré je vrazené priamo do hlavného vstupu tohto komplexu namiesto toho, aby malo vyhradený priestor.

Čo je podľa vás hlavný hriech súčasnej architektúry?

Stavebný boom, ktorý tu dnes existuje, je charakteristický živelnosťou a postihuje výstavbu na celom Slovensku. Výstavba mrakodrapov mala mať rozumne pripravenú koncepciu. Architektúra je multidisciplinárna, musí sa začať urbanizmom, vzťahom ku krajine, vystihnúť správnu mierku i náplň.

Ako zasahujú do architektúry developeri?

Dnes cítiť ich silnú prevahu. S našimi volenými zástupcami majú možno aj bližšie ako oficiálne vzťahy. Autorské práva architektov sú mnohokrát porušované, ich dodržiavanie nemá európsky štandard. Práca architekta je tvorivá, nemôže sa riadiť kategorickými požiadavkami ani zbožnými želaniami.

Na nábreží hlavného mesta sa stavajú mnohomiliónové byty pre najbohatších. Aký je váš názor na River Park?

Inšpiráciou pre dunajské nábrežie by malo byť skôr La Villette v Paríži - novodobé centrum vedy, kultúry, umenia, vzdelania. Sú tam sústredené objekty, ktoré odrážajú dnešnú dobu a všetko, čo najmä mladá generácia potrebuje k zábave i vzdelaniu. Dunajské nábrežie malo patriť takémuto programu a nie luxusným bytom a kanceláriám. To nie je program pre lokalitu nadmestského významu, ktorá robí Bratislavu Bratislavou. Dunaj je vzácny a cenný prvok. Nemal by z neho ostať kanál obklopený architektúrou obrovitých proporcií.

Ktoré slovenské mesto má pre vás pôvab?

V roku 2002 som vyhral s kolegom Sebastiánom Nagyom verejnú architektonickú súťaž o bratislavské Podhradie. Vetry z radnice aj od investorov ju však odviali. Zhodou okolností som sa ako architekt dostal do Nitry, takže moje zatiaľ posledné domy realizujem tam. Páči sa mi menšia mierka mesta. Som však smutný, že ošiaľ, aký sa začal v Bratislave, sa dostáva aj do ostatných slovenských miest vrátane Nitry, Žiliny, Košíc a iných miest. Tlak developerov je veľmi silný. Čo sa týka Nitry, ešte by som akceptoval hypermarket v centre, ale že sa tam stavia vežiak, to je už pre mňa neprijateľné. Ďalší prípad sú Vysoké a Nízke Tatry, kde sa stavia vo veľkom - a sú to silné zásahy do neopakovateľného prírodného prostredia.

Na vašich stavbách vidieť zdravé sebavedomie, musí byť architekt extrovert, aby sa nezľakol vlastných nápadov?

Keď profesor Ivan Gürtler písal o jednom z mojich posledných domov, Pátrium, nazval ho introvertným. Prispôsobil sa totiž danému prostrediu. Poslaním architekta je ísť s dobou. Každý máme svoju filozofiu a tieto veci treba skĺbiť. Ja napríklad nehýrim materiálom a farbami, mám rád striedmosť. V Nitre stavajú podľa môjho projektu rodinný dom Patio v svahu pod Hradným kopcom. Tu som prišiel k záveru, že najjednoduchšia cesta je dať ho celý pod zem. Takéto riešenie však nebráni tomu, aby mohla vzniknúť dobrá architektúra.

Prečo je moderná architektúra neobľúbená? Je to tým, že ľudia svojou podstatou inklinujú k ornamentalizmu, ktorý im moderná architektúra nedáva?

Nemám takéto pocity. Za prvej republiky bol najmä československý funkcionalizmus prijímaný pozitívne a mal prvenstvo i z hľadiska európskeho. Keď prišiel Le Corbusier, jedna z najväčších osobností modernej architektúry, do Zlína, povedal, že sa tam spĺňajú jeho sny. Legendárny brazílsky architekt Oscar Niemeyer v roku 1934 navštívil trenčianske kúpalisko Zelená žaba a vyhlásil, že takéto pozoruhodné architektonické dielo ešte nevidel. V Tatrách sa postavili krásne sanatóriá, v Sliači kúpele, v Piešťanoch kolonádový most - bola to moderná architektúra napĺňajúca predstavy architektúry 20. storočia. A ľudia ju prijímali pozitívne, lebo mala aj sociálny charakter. Naozaj neviem, prečo by mala byť moderná architektúra kontroverzná. Pokusy brať architektúru ako staromilskú vec nemôžu dopadnúť dobre - napríklad Zámocká ulica v Bratislave. Keď sa modernizoval Louvre, americký architekt čínskeho pôvodu Pei navrhol na vstupnom nádvorí sklenú pyramídu s tým, že výstavné priestory preniesol pod zem. Pyramída sa po Eiffelovke stala ďalším symbolom Paríža. Je to vzorový príklad toho, že moderná architektúra sa dokáže snúbiť s históriou.

Foto SME - Peter Žákovič, archív I.M.