„Zaslúžim si poriadne po ušiach. Žiadnu čokoládku. Finále som zbabral,“ povedal 21ročný Šaštínčan, ktorého vlastný výkon, piate miesto na paralympiáde vo vzduchovej puške 60, sklamal.
Veronika Vadovičová, na pekinskej paralympiáde držiteľka našej dosiaľ jedinej zlatej zo vzduchovky 40, sa prebojovala spolu s ním do finále včerajšej mix súťaže. Práve ona o tri a pol roka mladšieho kamaráta zo strednej školy na Mokrohájskej ulici v Bratislave priviedla k streľbe. Včera skončila šiesta. „Finále je hop alebo trop. Obaja sme s Radom postúpili napriek devine v kvalifikácii. Robili sme, čo sa dalo. V rozstrele o bronz som mu verila. Škoda, ale úsmev nestrácam, v Pekingu strieľame hneď v piatok.“ Ich tréner Jozef Široký starší v 44člennej konkurencii skončil na 26. mieste.
Daň chybnej polohy
Finálová dráma dirigovaná patetickým chorálom hlavného rozhodcu z reproduktorov vrcholila rozstrelom o bronz. Brit Matt Sheldon si s prehľadom ukontroloval vedúcu pozíciu z kvalifikácie pred Číňanom Žang Cui-pingom. Pri bodovej rovnosti vyhlásili rozhodcovia rozstrel medzi troma vzduchovkármi. Kanaďan i Kórejčanka mierili lepšie ako náš Malenovský, ktorý sa musel uspokojiť s piatym miestom. „Nemôžem. Som sklamaný, vo finále som zvyknutý strieľať inak. Nemal som dobrú polohu, chcel som sa dotáčať. Konkurencia sa tu zišla špičková.“
Malenovského slová potvrdzuje fakt, že z kvalifikácie včera nepostúpil fenomenálny Švéd Jan Jacobsson, ktorý v stredu zavŕšil zbierku svojich paralympijských zlatých na métu pätnásť. Síce ťažko porovnateľné veci, ale predsa. Pätnásť zlatých je o jednu viac než nový historický rekord amerického plavca Michaela Phelpsa, čo sa mu v Pekingu podaril na olympiáde zdravých.
Rado Malenovský je v Pekingu na svojich prvých hrách. „Medaila je jeden z mojich životných cieľov, okrem toho vysoká škola, rodina a ešte dosť, aby som ho mal čím naplniť.“ Prirodzenosť, s akou hovoril v páľave pri strelnici, chvíľami mrazila silou jeho vyrovnanosti.
Pobrežná hliadka Gazarky
Keď sa to stalo, mal šestnásť rokov. „Nešlo o žiadny riskantný skok. Len som tak pobehol po pláži ako plavčíci z pobrežnej hliadky so šípkou do vody. Na kúpanie nebolo dobré počasie, kamaráti ma napriek tomu vytiahli, že poď. Povedal som si, že skočím do vody a ideme. Domov som prišiel o štyri mesiace. Z nemocnice.“
Bagrovisko Gazarka v Šaštíne vyzerá ako najbezpečnejšia pláž sveta. Vystlaná mäkkým pieskom. Radovi sa však zvrtli krčné stavce vo fatálne nešťastnej kombinácii. Zmeravel. Z opuchu miechy a následnej transplantácie stavca v krčnej oblasti vraj vyšiel ešte dobre. „Boli depresie, mal som všelijaké myšlienky. Za pomoci rodičov som si z nešťastia vzal filozofiu, že ak sa to už stalo, nech ma to posilní. “
Syn farmaceutičky, ktorá po jeho nešťastnom skoku prestala pracovať, a trénera, čo nikdy aktívne nestrieľal, ale je preňho najlepším koučom pomocníkom sveta, skončil obchodnú akadémiu.
Chystá sa študovať na vysokej škole manažment. A okrem toho dlho strieľať. Šaštínčan, čo pyšne tvrdí, že je a ostane Záhorák ako repa, sa z včerajšej vzduchovky pred dnešnou malokalibrovkou poučil.
„Pri streľbe sa musím koncentrovať len na flintu a terč, nie na medailu. Veriť v medailu treba len potichu. To vlastne už viem. Som veriaci, i keď po svojom. Dovnútra. V svetoznámej šaštínskej bazilike som bol len raz v živote. Ale nebojte sa, cítim ju nablízku. Mám sily na rozdávanie,“ hovoril.
Autor: Peking
