Tento čestný až chorobne zásadový muž bol otcom sovietskej vodíkovej bomby. Priam fanaticky veril, že ju ZSSR musí mať, aby nastolil rovnováhu v povojnovej medzinárodnej politike. Keď videl, že jadrové zbrane vedú ľudstvo do slepej uličky, začal proti nim vystupovať a tvrdohlavo žiadal svoju vládu, aby nastolila základné demokratické práva. Ku koncu života prežil sedem rokov v domácom väzení a stal sa najvýznamnejším predstaviteľom sovietskych disidentov.Andrej Sacharov, jeden z najtalentovanejších sovietskych fyzikov, bol najmladším vedcom v histórii, ktorého prijali do elitného zboru Akadémie vied ZSSR. Stalo sa to na sklonku roku 1953, po úspešnej skúške vodíkovej bomby. Mal 32 rokov. Sovietsky režim tak ocenil jeho zásadný prínos ku konštrukcii najničivejšej zbrane. Nasledovali ďalšie ocenenia vrátane Štátnej ceny a Hrdinu socialistickej práce.

Vojak vedeckej vojny

Sacharov sa začal zaoberať jadrovými zbraňami v roku 1948, od roku 1950 pracoval na utajenom jadrovom programe v Arzamase. "Verili sme, že naša práca je totálne nevyhnutná, pretože pomôže nastoliť vo svete rovnováhu," napísal. Ten istý dôvod zopakoval aj v rozhovore, ktorý poskytol krátko pred smrťou. Povedal, že ZSSR mal na zostrojenie vodíkovej bomby právo, "aj keď sme ju vložili do rúk Stalina a Beriju." Navyše, táto úloha ho lákala a imponovalo mu, že sa môže zúčastniť na takom rozsiahlom a významnom projekte. "Môj záujem vzbudzoval predovšetkým charakter daných problémov a možnosť dokázať svoje schopnosti, predovšetkým sebe samému." V tom bol podobný J. Oppenheimerovi, otcovi americkej jadrovej bomby.

Uvedomoval si, aké neľudské zbrane pomáha konštruovať. Lenže videl v tom iba dozvuky rovnako strašnej druhej svetovej vojny. Síce sa na nej ako vojak nezúčastnil, no teraz sa považoval za vojaka novej vedeckej fronty. Podobne zmýšľal aj tvorca jadrovej bomby Igor Kurčatov, Sacharovov učiteľ Igor Tamm a vlastne všetci sovietski vedci, ktorí sa na jadrových a vodíkových zbraniach podieľali. Inak to nebolo ani s ich americkými kolegami, ktorí pracovali na projekte Manhattan - v Los Alamos tiež nebol nik z donútenia.

Viacerí vytriezveli až vtedy, keď videli, že ich hrozná zbraň sa im vymkla z rúk. Sacharov dokázal svoje jadrové ilúzie postupne prehodnotiť natoľko, že sa dobrovoľne vzdal výhod výnimočného a uznávaného vedca a prijal pozíciu trpeného disidenta so všetkými následkami, ktoré z toho v čase totality vyplývali. Aj keď na to potreboval celé roky, nakoniec pochopil, kde je jeho miesto.

Záchranca Ruska

Pre Sacharova bola jedným z prelomových momentov skúška vodíkovej superbomby v auguste 1953. Aj keď ho bezprostredne po nej označil Igor Kurčatov za záchrancu Ruska, prinútila ho priznať si, že za ničivé zbrane, ktoré konštruuje, nesie zodpovednosť. Začal sa obávať, že táto novouvoľnená sila by sa mohla vymknúť kontrole a priviesť svet k nepredstaviteľnej katastrofe. Obavy znásobila druhá skúška sovietskej vodíkovej bomby zvrhnutej z paluby TU-16 pri Semipalatinsku v novembri 1955, ktorá stála ľudské životy a ohrozila obyvateľov vzdialeného mesta.

Neskôr Sacharov povedal, aké zmiešané pocity v ňom skúšky vyvolávali: "Na jednej strane vo mne tento obrovský projekt vzbudzoval nadšenie. Lenže hneď, ako človek uvidí účinky výbuchu na vlastné oči, začne rozmýšľať inak. Keď vidí zvíjajúcich sa vtákov na spálenej stepi, tlakovú vlnu, ktorá odnáša budovy ako domčeky z karát, keď mu do nosa udrie pach roztrieštených tehál a skloviny, na ktorú sa premenil piesok... okamžite si vybaví vojnu. Samotný výbuch a tlaková vlna, ktorá sa ženie stepou, drví trávu a bičuje zem, to všetko na neho nesmierne silno doľahne a úplne iracionálne začne pripisovať vinu sebe."

Okrem svedomia tu bol ešte ďalší dôvod, prečo sa Sacharov postavil proti jadrovým zbraniam. Podľa jeho vlastných slov sa z neho stal disident vtedy, keď pochopil, že tí, ktorí strašlivú zbraň zostrojili, nebudú mať ani tú najmenšiu možnosť hovoriť do jej použitia. Znepokojovali ho aj dlhodobé biologické dôsledky pokusných výbuchov, preto v prvej fáze žiadal, aby boli v atmosfére zakázané.

"S návrhom jadrové experimenty buď úplne prerušiť, alebo aspoň výrazne obmedziť, dopadol rovnako ako v roku 1955 Albert Einstein," napísal v knihe Dějiny evropských objevů a vynálezů Ivo Kraus. "Pre jeho humanizmus nemala pochopenie ani generalita, ani Chruščov."

Detsky urputná naivita

Ďalšie vytriezvenie z ilúzií o možnosti reformovať sovietsky systém priniesla okupácia Československa v roku 1968. Napísal článok Úvaha o pokroku, miernom spolužití a intelektuálnej slobode, ktorý odsúdil vojnu vo Vietname i obsadenie Československa. Vylúčili ho z Akadémie vied. Jediný, kto sa ozval, bol Pjotr Kapica. Silno mu to totiž pripomenulo slaboduché rozhodnutie Berlínskej akadémie vied, ktorá v roku 1933 vylúčila na Hitlerov príkaz Alberta Einsteina.

Keď v roku 1975 získal Sacharov Nobelovu cenu za mier, do Osla ho nepustili, išla jeho druhá manželka Jelena Bonnerová. V jeho mene tam predniesla prednášku nazvanú Mier, pokrok a ľudské práva. Dňa 16. decembra 1985 oznámil Gorbačov Sacharovovi do vyhnanstva, že je slobodný. O tri roky sa stal poslancom sovietskeho Zjazdu.

Do konca života chcel reformovať totalitný systém ústavnou cestou bez demonštrácií a barikád. Ako napísala Petra Procházková, napriek tomu jedno z jeho najdôležitejších posolstiev spočíva práve v detsky urputnej naivite a presvedčení, že i najväčšie prekážky a prehry možno vysvetliť tak, aby stálo za to pokračovať.

Vizitka vedca

Andrej Dmitrijevič Sacharov sa narodil 21. mája 1921 v Moskve. Jeho otec, profesor fyziky Moskovského pedagogického inštitútu, sa v čase občianskej vojny živil hrou na klavír. Jeho stará mama ho učila anglicky, čítala mu ruských a anglických klasikov vrátane Dickensa, a pred pravoslávnymi sviatkami tiež evanjeliá.Vyštudoval s vynikajúcim prospechom fyziku na Moskovskej štátnej univerzite. Štúdium zakončil v Ašchabade, kam cez vojnu univerzitu evakuovali. Počas vojny pracoval ako drevorubač, neskôr ako výskumník a inžinier v muničnej továrni, kde mal na starosti kontrolu kvality magnetickými metódami. Keď mal 26 rokov, obhájil doktorát. Po vojne spolupracoval so špecialistom na kvantovú fyziku Igorom Tammom na vodíkovej bombe, neskôr na vývoji fúzneho reaktora, tokamaku, ktorý by priniesol nový zdroj energie. Táto snaha je aktuálna dodnes. Tamma, nositeľa Nobelovej ceny, považovali jeho kolegovia za vzor slušnosti vo vedeckom aj verejnom živote. Sacharov neskôr napísal, že práve Tammova slušnosť a intelektuálna nezávislosť mali veľký vplyv na utváranie jeho politického postoja v čase, keď začal vystupovať za zákaz skúšok jadrových zbraní v atmosfére.

V sovietskom centre Arzamas-16, kde prebiehal vývoj atómových zbraní, pracoval až do roku 1968. Pre brežnevovské vedenie sa stal nepohodlným jednak výzvou na spoluprácu ZSSR a USA z roku 1968, no najmä založením výboru Za ľudské práva v ZSSR, inšpirovaného Helsinskou konferenciou. Jeho činnosť sa z oblasti fyziky čoraz viac presúvala do politiky, v roku 1980 odsúdil krutý spôsob vojny v Afganistane, za čo dostal sedemročné domáce väzenie v Gorkom (dnešný Nižnyj Novgorod), kde žil pod policajným dozorom.

Na jeho počesť sa od roku 1987 udeľuje európskym obhajcom ľudských práv, ktorí bojujú proti fanatizmu a netolerancii, Cena Andreja Sacharova.

Nobelovu cenu za mier v roku 1975 získal za neúnavnú obhajobu ľudských práv a za snahy o jadrové odzbrojenie. Zomrel 14. decembra 1989 v Moskve.

HLAVNÝ PRAMEŇ: DAVID HOLLOWAY: STALIN A BOMBA.ACADEMIA, PRAHA 2008

Jadrová fúzia

V júli 1950 sa mal Sacharov vyjadriť k listu mladého námorníka Olega Lavrentieva, ktorý úradom navrhol preskúmať využitie termojadrovej reakcie na výrobu elektriny. Sacharov o tom síce pochyboval, no list ho inšpiroval na novú spoluprácu s jeho obľúbeným učiteľom Igorom Tammom. Tak sa zrodila myšlienka magnetického termonukleárneho reaktora - tokamaku - v ktorom mala prebiehať riadená syntéza atómových jadier. Keďže na takýto pohon funguje aj naše Slnko, možno si predstaviť obrovské tlaky a teploty, ktoré pritom treba udržať pod kontrolou. Od mája 1951 na fúznom reaktore pracoval aj Sacharov. Keď výsledky prezentoval Igor Kurčatov vynikajúcou angličtinou začiatkom roku 1956 v britskom Harwelli, vzbudil veľký záujem fyzikov. Jeho vystúpenie znamenalo prelomenie začarovaného kruhu nedôvery medzi svetovými fyzikmi a koniec informačného embarga na jadrový výskum. Americkí fyzici vrátane Edwarda Tellera sa zhodli, že "sovietske výsledky sú impozantné a nespochybniteľné."