Človek neandertálsky, ktorý obýval aj jaskyne v Gibraltári na juhu Pyrenejského polostrova, sa podľa výskumov dlhodobo živil aj morskou stravou.
Pohľad zo severovýchodu na gibraltársku Skalu (vpravo od stredu). Gorhamova jaskyňa a jaskyňa Vanguard sa nachádzajú vľavo v jej spodnej časti, tesne nad morom. V pozadí na juhu je za Gibraltárskym prielivom vidno pohorie Džebel Músá v Maroku, teda už na africkej pôde.
Foto: Clive Finlayson/Gibraltar Museum.
Diery v Skale
Ide o dve jaskyne. Prvú, Gorhamovu, pomenovali po kapitánovi írského pluku pevnostnej posádky v Gibraltári, teda ako sa familiárne hovorilo, na Skale (The Rock). Ako prvý ju v roku 1907 priblížil modernému svetu.
Druhá jaskyňa dostala meno Vanguard (Predvoj) a susedí s Gorhamovou. Obe sa nachádzajú na východnej strane hlavného masívu Skaly a majú široké a až 35 metrov vysoké vstupné portály. Tie sa dnes nachádzajú len niekoľko metrov nad úrovňou mora, takže ich pri rozbúrenejšej hladine zaplavujú vlny.
V čase neandertálskeho osídlenia, pred 35-tisíc rokmi, však od jaskýň i celej Skaly bolo k moru až päť kilometrov. Pravdaže, ako kedy. Línia pobrežia sa totiž na plytkom šelfe okolo vtedajšieho Pyrenejského polostrova stále menila. Vždy to však bolo niekoľko kilometrov.
Gorhamova jaskyňa (vľavo) a jaskyňa Vanguard na východnej strane hlavného masívu gibraltárskej Skaly.
Foto: Clive Finlayson/Gibraltar Museum.
Gibraltarská predpremiéra
V Gorhamovej jaskyni a ani v jaskyni Vanguard sa zatiaľ priamo nenašli kosti neandertálcov. No ich dlhodobú prítomnosť spoľahlivo dokazujú kamenné nástroje z mousterienskej kultúry (podľa prototypového náleziska Le Moustier v juhozápadnom Francúzsku), ktorá sa všade spája s neandertálcami.
V Gibraltáre však kosti neandertálca - presnejšie ženy neandertálky v pokročilom dospelom veku - objavili ešte skôr, ako došlo v roku 1856 k „premiérovému" objavu v lome v Neanderovom údolí východne od nemeckého Düsseldorfu. (Teraz už je asi jasné, kde neandertálci došli k svojmu menu.)
Gibraltarská „predpremiéra" sa odohrala v roku 1848 vo Forbesovom lome na severnej strane Skaly. Objav však plne rozpoznali a oficiálne oznámili až v roku 1865. Dva roky predtým sa zrodil a rýchlo zaviedol názov neandertálci, ktorý iróniou osudu navrhol istý britský bádateľ. Mimochodom, úplný primát však patrí nálezu pri valónskom mestečku Engis (neďaleko Lutychu) z roku 1829.
Bližší pohľad na vstupy do oboch jaskýň, Gorhamova je v strede, Vanguard vpravo. Vľavo je Bennettova, aj tú obývali neandertálci.
Foto: Clive Finlayson/Gibraltar Museum.
Štedré more
Neandertálci lovili veľké suchozemské zvieratá, ako boli horské ovce, jelene, diviaky, ba aj medvede, a menšie, napríklad zajace.
Vykopávky v Gorhamskej jaskyni aj v jaskyni Vanguard už pred časom odhalili, že významnú zložku stravy miestnych neandertálcov tvorili dary mora - predovšetkým mäkkýše.
Nové kolo výskumov však prinieslo dôkazy, že gibraltarskí neandertálci jedli aj tulene, delfíny, viac druhov morských rýb a vtákov a morské korytnačky. Podľa podrobností je zjavné, že neandertálci veľmi dobre vedeli, kde a akú korisť nájdu.
A tiež dokonale poznali jej správanie. Podľa nájdených kostí sa zameriavali na mláďatá. V prípade tuleňov to bolo v období ich rozmnožovania, keď sa stáda týchto morských cicavcov sťahovali na pobrežie. Na delfíny zasa útočili, keď uviazli na plytčine.
V obidvoch prípadoch lovcov lákalo veľké množstvo podkožného tuku. (Vedci si pri analýzach stôp na kostiach pomáhali aj poznatkami o loveckých spôsoboch moderných Inuitov čiže Eskimákov - tulene stále tvoria významnú časť ich výživy.)
Sánka tuleňa stredomorského, respektíve tuleňa mníšieho z jaskyne Vanguard.
Foto: Clive Finlayson/Gibraltar Museum.
Hrudný stavec mláďaťa delfína obyčajného z jaskyne Vanguard.
Foto: Clive Finlayson/Gibraltar Museum.
Pyrenejská derniéra?
Neandertálci sa v obidvoch jaskyniach zdržiavali najmenej desaťtisíc rokov, začínajúc dobou pred vyše 35-tisíc rokmi. Sčasti rovnaký bádateľský tím v článku v časopise Nature, ktorý vyšiel pred dvomi rokmi, konštatoval, že Gibraltár azda ešte pred 24-tisícmi rokov predstavoval jedno z posledných útočísk neandertálcov v rámci celej Európy.
Na Pyrenejský polostrov sa popri domácich uchýlili tí, ktorých z Európy vytlačila migračná vlna anatomicky moderných ľudí nášho druhu Homo sapiens, širiaca sa z Afriky cez Blízky východ a Balkán či Rusko a Ukrajinu. Treba však mať na pamäti, že hoci neandertálci predtým úspešne prežili najmenej dva a skôr tri či až štyri stotisícročné cykly dôb ľadových (sporné je, odkedy to už boli plne vyformovaní neandertálci), nikdy ich nebolo naraz na svete viac ako 15-tisíc. A to žili na území od Portugalska až po strednú Áziu a južnú Sibír
Delfíny obyčajné dnes bežne možno vidieť v mori pri obidvoch jaskyniach.
Foto: Clive Finlayson/Gibraltar Museum
Podobní aj stravou
Nové gibraltárske údaje potvrdzujú už skoršie výskumy z Talianska, podľa ktorých bola neandertálska strava pestrejšia, ako sme sa domnievali.
Z dávnejšej izotopovej analýzy kostí neandertálcov, ktorí obývali chorvátsku jaskyňu Vindija, sa totiž zistilo, že takmer výlučne jedli mäso veľkých zvierat, najmä bylinožravcov. Podľa údajov z Kaukazu takéto zvieratá lovili rovnako šikovne ako lovci Homo sapiens.
Neandertálci (s možnými výnimkami „hobitov" z ostrova Flores v Indonézii a niektorých ázijských potomkov Homo erectus) ako náš posledný partnerský ľudský druh na Zemi napokon zmizli. Zostali sme sami.
Ako jedna z príčin sa uvádza konkurencia oboch druhov v love veľkej zveri. Homo sapiens údajne jej úbytok, spôsobený nielen nadmerným lovom, ale aj približovaním sa zatiaľ posledného vrcholu cyklov dôb ľadových (pred cca 20-tisíc rokmi), nahradili menšou zverou a vtákmi, vodnými živočíchmi a rastlinami.
Teraz sa zdá, že neandertálci urobili to isté. O to ostrejšie si vtedy obidva ľudské druhy museli konkurovať - nuž a podobne vyhrotené konflikty sa zväčša nekončia dobre ani dnes. Napokon podľa vykopávok prinajmenšom v Gorhamovej jaskyni sa Homo sapiens, ktorí tam žili po neandertálcoch, živili rovnako ako ich predchodcovia.
V časopise Proceedings of the National Academy of Sciences USA to napísali známi paleoantropológovia Chris Stringer z Múzea prírodnej histórie v Londýne a Clive Finlayson z Gibraltárskeho múzea s deviatimi kolegami z Veľkej Británie a Španielska.
Hlavný zdroj: Proceedings of the National Academy of Sciences USA z 23. septembra 2008.
