BRATISLAVA. Jozef Pribilinec sa začudoval otázke, či chystá oslavy jubilea zlatej medaily zo soulskej olympiády 1988.
„Voľakedy bola hodná osláv, veď ich aj neúrekom zažila, ale teraz?“ zareagoval a v štýle svojho britkého humoru dodal: „Keďže je stále jediná, slovenská atletika by jej mala vystrojiť pietnu spomienku.“
Presne pred dvadsiatimi rokmi ležal na soulskom olympijskom štadióne pár metrov za cieľom chodeckej dvadsiatky horeznačky na tartanovej dráhe a zhlboka vydychujúc sa oddával slastným pocitom víťaza.
Bozk od súpera
V tejto polohe dostal najskôr bozk na krk od východného Nemca Ronalda Weigela, s ktorým až do podchodu na štadión bojoval plece pri pleci, a potom aj gratuláciu od svojho dlhoročného trénera Juraja Benčíka, s ktorým sa pred olympiádou („zavše aj na somarinách“) rozhádal tak, že sa na ňu pripravoval sám. „V Soule som nemal inú možnosť, ako vyhrať,“ hovorí dnes. „Bolo to, kto z koho. Keby som nebol uspel na olympiáde, úplne by ma odpísali.“
Štvorlístok pre šťastie
Po pretekoch v drese so zašitým štvorlístkom pod štátnym znakom pre šťastie štyri hodiny čakal, kým telo vydá dosť moču na dopingovú vzorku a potom sa ďalšie štyri nočné hodiny za mesačného splnu prechádzal po olympijskej dedine s veliteľom banskobystrickej Dukly Ondrejom Zeleňanským, bývalým maratóncom, ktorý mu držal chrbát. Po párhodinovom spánku si odbehli ranný desaťkilometrový fartlek.
K zlatým zo soulských OH 1988 i zo stuttgartských ME 1986 a k strieborným z oboch prvých svetových atletických šampionátov (Helsinki 1983 a Rím 1987) už žiadnu nepridal.
V osemdesiatom deviatom sa Pribilinec rozlúčil s atletikou. Jeho neskorší pokus vrátiť sa k nej stoplo zranenie kolena.
Podnikateľ
Po krátkej politickej anabáze sa z neho stal podnikateľ. Momentálne sníva o tom, že v Dudinciach, kde sa chodci už roky pripravujú, vybuduje regeneračné a rehabilitačné centrum pre vrcholových športovcov.
Zlatá medaila zo Soulu s diplomom visia na chodbe nitrianskeho bytu, v ktorom žije so svojou druhou manželkou a poldruharočným potomkom, ktorý má dve krstné mená.
„Žena chcela Dominika, ja Filipka, tak sme sa to vyriešili tak, že je aj Dominik, aj Filip,“ smeje sa chlap, ktorého jeho bývalý súper Roman Mrázek označil za „talent, aký sa rodí raz za storočie“.
Z troch detí z prvého manželstva mal k športu najbližšie najmladší Dodo – aj nádejný hokejista však napokon uprednostil muziku.
