BRATISLAVA. Vlani ako himalájsky nováčik vystúpil na tri osemtisícovky, tento rok za osemnásť júnových dní na ďalšie tri. Ale bol vždy naozaj až na vrchole?
V horolezeckých kuloároch sa pochybnosti o niektorých výstupoch 28-ročného Bratislavčana Jozefa Kopolda, päťnásobného slovenského horolezca roka, objavili už minulý rok. Na verejnosť sa však dostali až po tom, čo z Broad Peaku nezostúpil jeho o 17 rokov starší piešťanský spolulezec Vladimír Plulík.
Pátranie pozostalých
Bola to už druhá smrť v jeho minitíme: vlani sa zo Šiša Pangmy vrátil bez Mareka Hudáka. Na rozdiel od neho Plulík bol v horolezectve pojem, aj keď po tom, čo pred desiatimi rokmi vyšiel bez kyslíka z čínskej strany na Mount Everest, ďalšie dva pokusy na osemtisícovkách (Šiša Pangma 2001 - 2002, Čo Oju 2005) nezavŕšil výstupom na vrchol.
Plulíkovmu bratovi Marošovi sa Kopoldove webové informácie o okolnostiach Vladovej smrti nezdali dôveryhodné a za pomoci rodiny, bratovej exmanželky a priateľov začal oslovovať tých, ktorí v júni pôsobili v Karakorume. Vedľajším produktom domácich aj zahraničných svedectiev v konfrontácii s Kopoldovými informáciami sa stali aj pochybnosti o tom, či vychytený slovenský horolezec naozaj vystúpil na hlavný vrchol Broad Peaku (8047 m).
„Konečnú verziu získaných informácií som na základe jeho požiadavky sľúbil predložiť predsedovi Slovenského horolezeckého spolku James,“ povedal nám Maroš Plulík.
Igor Koller vyslovil výhrady ku Kopoldovmu informovaniu verejnosti aj rodiny o nešťastí a priebehu výstupu už pred jeho návratom na Slovensko - na webovej stránke spolku.
V najnovšom čísle zväzového časopisu Jamesák sa objavila Kopoldova reportáž o výstupoch v rámci expedície Baltoro Express a za ňou ďalšie stanovisko šéfa Jamesu. „Nedôvera v Kopoldove informácie sa len prehĺbila,“ konštatuje v ňom Koller.
Horolezecký šéf konfrontuje Kopoldov opis s reáliami podoby vrcholovej časti dvanásteho najvyššieho vrchu sveta dokumentovanými fotografiami a uzaviera: „Dodo Kopold nestál na hlavnom vrchole Broad Peaku.“
Kopold tvrdí, že „štítová stena Broad Peaku je veľká skalná stena, na ktorej je hlavný vrchol“. Koller oponuje: „Kopoldom spomínaná vrcholová stena nemá s hlavným vrcholom nič spoločné. Kopold pritom na webe tvrdí, že jeho variant vychádza na hrebeň asi 50 metrov od vrcholu. V žiadnej zo svojich správ nespomína polkilometrový vodorovný hrebeň vedúci na hlavný vrchol.“
Kopold sa zrejme kopol aj tvrdením vo vôbec prvom rozhovore po výstupe a tragédii pre Šport, že bieloruskí horolezci „ma videli na vrchole a jeho (Plulíka), keď kopal záhrab“. Zo základného tábora totiž nie je vidieť na vrchol, ba ani na predvrchol.
Bielorus Viktor Lutov potvrdil len to, že Kopold a Plulík sa asi štyri hodiny pred západom slnka rozdelili, že Plulík prešiel traverzom asi 100 m, dve-tri hodiny pred zotmením sa zastavil, až do tmy zotrval na jednom mieste pod vrcholovou stenou a viac ho už nikto nevidel. Pritom Kopold tvrdil, že Plulík liezol relatívne blízo neho, dokonca si mávali.
No summit photo Dodo
Kopold nemá z Broad Peaku vrcholovú fotografiu. Vystúpil naň (ako tvrdí) za tmy, o deviatej večer. Z lanských výstupov má vrcholovú snímku len z Nanga Parbatu.
Vŕtať v hlave to začalo aj redaktorom najrenomovanejšieho horolezeckého portálu na svete mounteverest.net, ktorí Kopoldovi dlho fandili. Po tragédii na Broad Peaku mu položili pár štipľavých otázok. V jednej sa ho pýtali, či je ťažké urobiť fotku, keď lezie sám.
„Vrchol Čo Oju a Broad Peaku som dosiahol v tme,“ odpovedal. „Nie preto, že som tak chcel, ale tak sa stalo. Šiša Pangma bola v mračnách. (...) Pre mňa je lezenie v tme, v oblakoch alebo vo vetre normálne. (...) Viem, že vrcholová fotografia je najlepším dôkazom, ale niekedy ju nie je možné urobiť. A nikde som nečítal, že je jediným možným dôkazom.“
Neprajníci mu dali prezývku „no summit photo Dodo“. Už si ju osvojili aj tí, ktorí s ním ešte vlani liezli. Napríklad Piotr Morawski, podpredseda Poľského horolezeckého zväzu, sedemnásobný osemtisíckar.
Napísal fejtón o „vrcholovej horúčke“. O členoch komerčných expedícií, čo sa spokojne fotia s vlajkami pod vrcholovým serakom. V jeho závere sa zmienil o „No summit photo Dodo“, človeku, ktorý „s chorobnou ambíciou chce urobiť čosi iné ako bežní smrteľníci“. „Kašľať na vrcholové fotografie,“ píše. „Nech si na tému vrcholových výstupov pokojne vymýšľa, ale vystavil nebezpečenstvu životy dvoch ľudí. Partner sa jednoducho neopúšťa!“
„V Dodových výpovediach sú brutálne rozpory. V niečom klame, v niečom si vymýšľa, prekrúca odpovede podľa toho, čo sa práve dozvie, píše vety, aké by normálny človek nenapísal,“ zhŕňa šéf Slovenského horolezeckého spolku Igor Koller. „Pred pár dňami som mu do očí povedal: Nebol si na hlavnom vrchole. A on zareagoval: Ja si myslím, že som na ňom bol. Toto by zrejme vedel vysvetliť len odborník, to musí byť skrat a je na Kopoldovi, ako tento svoj problém vyrieši.“
Akého odborníka mal na mysli, nešpecifikoval, ale v prípadoch rozdvojených osobností prichádza do úvahy len psychiater.
Obdoba Česena?
V horách je všetko na čestné slovo. Na vrcholoch nie sú cieľové kamery ani detektory lži. Výkričné prípady klamstiev sa však napokon prevalia.
V roku 1990 sa diskvalifikoval chýrny slovinský horolezec Tomo Česen. Na svoj „výstup tretieho tisícročia“ južnou stenou Lhoce nemal dôkaz, tak si „vypožičal“ fotografie krajana Vikiho Grošelja. Mimochodom, jeho himalájsky príbeh sa začal v roku 1985 prvovýstupom severnou stenou na západný vrchol Kančendžongy, počas ktorého sa na zostupe zabil jeho partner Borut Bergant.
Na Slovensku, ale aj v cudzine v roku 1993 vážne spochybnili v tom čase prvý svetový výstup Tatranca Juraja Rečku obťažnosti 9a.
Teraz sa slovenské horolezectvo dostáva do zlého svetla v súvislosti s Jozefom Kopoldom. Desať rokov po tom, čo na vrchole Everestu zaviala vlajka HZDS. Iróniou je, že Plulík bol z vtedajšej výpravy ten, ktorý ju na vrchol nevzal a na rozdiel od dvoch kolegov vyšiel naň bez kyslíka. Ale vyšli naň aj tí dvaja, hoci s kyslíkom.
„Ten prípad bol šuviks oproti tomuto,“ myslí si šéf Jamesu Koller. „Kopold škodí sebe aj nám. Najväčší problém tejto kauzy je morálny. Podstata alpského štýlu nie je v tom, že každý ide za seba, že rozdelenie sa partnerov je normálne – to je jednoducho neprijateľné.“
Jozef Kopold: Mal som smolu, že som to prežil
JOZEF KOPOLD reagoval na niektoré svedectvá, ktoré zhromaždila Plulíkova rodina.
Po poslednej expedícii sa na vás zosypalo veľa výčitiek. Zobrali ste si z nich aspoň nejaké poučenie?
„Po poslednej aj predchádzajúcej expedícii som mal obrovskú smolu, že som prežil. Všetko, čo sa stalo, sa zvrhlo na moju osobu. Mám bohaté jedenásťročné horolezecké skúsenosti a vždy sa snažím postupovať podľa najlepšieho vedomia. To, čo sa stalo na Broad Peaku aj na Šiša Pangme, je mi strašne ľúto. Urobil som maximum, čo bolo v mojich silách.
Zo svedectiev horolezcov, ktoré zhromaždila Plulíkova rodina, však nevychádzate najlepšie.
„S Vladovým bratom Marošom komunikujem. Handrkujeme sa o niektorých veciach. Problém je ten, že ja som bol na mieste. Rus Babanov či bieloruskí horolezci sú moji dobrí kamaráti, veľmi mi pomohli. Nechápem, prečo sa aj takí ľudia snažia dištancovať alebo hovoria inak, ako sa to stalo. Maroš má svoju predstavu o tom, ako to bolo a budem rád, ak sa to niekedy vyrieši. Ale ja som tam bol, ja som to videl a nemám dôvod si vymýšľať.“
Tí, ktorých označujete za kamarátov, však hovoria niečo iné. Babanov na priamu otázku, či ste ho požiadali o pomoc pri pátraní, odpovedal: Nie.
„Ťažko povedať, čo znamená požiadať o pomoc. Keď to, že sa niekoho pýtam, či Vlada nevidel, keď ho prosím, aby mi podal informácie, keby nejaké získal, nie je žiadosť o pomoc, čo to potom je? Mám o tom v mobile uložené aj dôkazy v podobe esemesiek.“
Ako vysvetlíte to, že po dosiahnutí Gašebrumu I s dvojicou Talianov ste v treťom tábore – na rozdiel od nich – neboli ochotní počkať na vášho, zjavne pomalšie zostupujúceho partnera Plulíka? Podľa Marca Astoriho ste zmenili rozhodnutie až po ich ráznom dohovore.
„Boli sme tam traja a Vlado bol nezvestný tri hodiny. Ja som chcel ísť dolu s tým, že zistím, či nezostupuje inou cestou. Oni ma však odhovorili. Napokon sa ukázala moja pravda, lebo Vlado zostupoval do zlej steny, ale mal šťastie, že si to včas uvedomil a vrátil sa na správnu cestu. Teraz to každý môže vysvetľovať po svojom. Našťastie, vtedy sa nič zlé nestalo.“
Talianom sa však nepáčil váš postoj k partnerovi. „My sa navzájom čakáme, zvlášť tam, kde je to nebezpečné, kde je zle prešľapaná cesta alebo keď je partner unavený,“ konštatoval Astori. Prečo nie je táto horolezecká zásada vlastná aj vám?
„To by som mohol vyčítať aj ja im. Z Gašerbrumu zostupovali takým štýlom, ako sa vodia sliepky na dvor. A to oni sú horskí vodcovia...“
Podľa Rusa Babanova aj Bielorusa Ľutova po vašom rozdelení na Broad Peaku Plulík nepokračoval klasickou cestou, prešiel iba asi 100 m a medzi 17.00 a 18.00 h sa zastavil na jednom mieste približne vo výške 7600 - 7700 m, asi 200 - 250 m od klasickej cesty, kde bol až do zotmenia a neskôr ho už nikto nevidel. Vy trváte na tom, že ste ho videli vystupovať klasickou cestou?
„Viem, že neliezol klasickú cestu, ale videl som ho liezť cirka sto metrov vľavo odo mňa.“
Hore či dolu?
„Dolu určite nie. Traverzoval doľava smerom na klasickú cestu. Ja som ho nevidel zostupovať. Zastavil sa, keď si kopal záhrab. Poobede, ešte bolo svetlo. Určite to nebolo v 7600 metroch, ale minimálne v 7800. Nikdy som netvrdil, že tam aj prespal. Viem, že som našiel jeho stopy. Dokážem rozoznať čerstvé stopy od druhodňových. Z tretieho tábora si zobral svoj batoh. Stopy viedli až do dvojky, čiže zrútiť sa musel nižšie, ako je 6500 m.“
Marián Šimo
