, že na začiatku mosta videla na zvodidlách sedieť mladého chalana.
Samozrejme, nemal na čele napísané, či chce skočiť pod auto, alebo z mosta, alebo len tak sedí a medituje. Žena sa rozhodla zavolať to na linku 112, nech oni uznajú, čo sa v takomto prípade robí. Vytočila teda číslo a službukonajúcemu oznámila, na ktorom úseku presne videla človeka sedieť na zvodidlách. Dotyčný pán jej doslova vynadal, že čo on má s tou informáciou akože robiť a že načo vôbec volala. Nato mu len zopakovala, že sa nám to zdalo nebezpečné, pretože ho nebolo vidieť (ja som si ho vôbec nevšimol a žena až keď sme prechádzali tesne okolo neho).
Naveľa ženu pán prepojil na políciu, nech to nahlási tam. Službukonajúci policajt bol o niečo milší, ale výsledok bol opäť rovnaký - čo s tým oni majú robiť. A že v ktorom okrese to je a že či chcel skočiť a že prečo sme to nešli zistiť.
Žena len opäť povedala, že nech s tou informáciou robia, čo chcú. Keď zložila telefón, povedala, že poslednýkrát niekam takto volala, že nabudúce sa na to vykašle.
Deň potom sme si v SME prečítali blog o tom, ako dopadla sťažnosť na inšpekciu ministerstva vnútra v inom prípade prešľapu policajtov a prešla nás chuť čokoľvek a kamkoľvek hlásiť. Zároveň som si spomenul na kolegu, ktorý keď upozornil policajtov na podobné porušenie pravidiel priamo na mieste, počul od policajta niečo v zmysle, že by si mal dávať pozor, aby sa náhodou niečo nestalo jemu alebo jeho autu.
Možno si teraz poviete, že aha, ďalší ufňukaní, ktorí sa vrátili z úžasného Západu a teraz frflú, ako tu nič nefunguje. A volajú na linku pre hlúposti. Zoberme si však fakty: sme obyčajní občania, ktorí videli niečo nezvyčajné, a nevedeli sme, čo s tou informáciou robiť. Zavolali sme teda na linku ľuďom, ktorí na to majú byť školení, ktorí sa s podobnými situáciami stretávajú denne a vedia môžno lepšie rozhodnúť, ako ďalej konať. Telefonát mohol teda pokojne vyzerať tak, že žena by nahlásila okolnosť, službukonajúci mohol informáciu prijať, vypýtať si podrobnejšie informácie (nie typu či mal na čele napísané či je samovrah), slušne poďakovať a ubezpečiť, že sa situácii bude venovať. Hotovo. A potom mohol už mimo telefónu zhodnotiť, či to stojí za výjazd, alebo nie. Je to naozaj taký problém naučiť sa normálne a profesionálne telefonovať?
Máme skrátka intenzívny pocit, že tu nefungujú ani jednoduché veci. A tiež ma mrzí, že to musím pripustiť, ale prestávame mať chuť sťažovať sa a čokoľvek v tomto štáte riešiť.
klimo.blog.sme.sk
Autor: Viktor Klimo
