spievala aj zakrepčila.
Takto pred šesťdesiatimi rokmi ste sa vydávali, že?
„Keďže sme boli s Emilom nielen rovnaký ročník, ale aj rovnaký deň a mesiac, chceli sme mať 19. septembra aj svadbu. Po víťazstve na olympiáde však dostal zo zahraničia veľa pozvánok na preteky a on nikdy nikomu nevedel odmietnuť. A tak v Londýne tajne kúpené snubné prstene sme si v kostole v Hradišti navliekli až 24. októbra 1948.“
Kedy si najbytostnejšie uvedomujete, že vám Emil chýba?
„Pri každej vážnejšej situácii. On aj do takej vedel vniesť štipku humoru. Hrozne mi chýbal, keď som sa nedávno sťahovala. Mať šikovného mužského, ktorý vie pribiť klinec, opraviť záchod, utesniť kohútik, keď kvapká, je dobré aj v obývanom byte, nieto keď sa sťahujete do prázdneho.“
Vy už nežijete v domčeku, ktorý ste si s manželom v Tróji sami postavili, so záhradkou a orechom, pod ktorým ste roky sedávali, za bránkou, na ktorej trónila výstraha Pozor, zlý kocour?
„Predala som ho. Pôvodne tam býval so mnou aj synovec s rodinou, ale dostal parcelu a postavil si vlastný domček. Ja som už na dom nestačila a nemohla som sa pozerať, ako sa z peknej záhrady stáva džungľa. Ale ten nápis na bránke stále straší. A stále je tam aj orech. Nový majiteľ sa ešte nenasťahoval a dovolil mi ďalej chodiť na orechy. Viete, celý život som sa naháňala a na jeho konci som si povedala: Zaslúžiš si rok-dva poleňošiť a keďže čas sa kráti, tak rýchlo začni.“
Aj niektoré ďalšie roky s osmičkou na konci vo vašom živote mali svoj náboj.
„Najmä ten osemašesťdesiaty.“
Najprv však bol päťdesiaty ôsmy: váš druhý titul majsterky Európy, tri európske a jeden svetový rekord. Keď Emil končil kariéru, nenahováral vás, aby ste ho nasledovali?
„Čoby nie. Emil usúdil, že už má atletiky dosť a veľmi na mňa útočil, aby som ju tiež zanechala. Že keď sme sa jej venovali spolu, tak spolu aj skončime. Ja som mu to na pol úst aj sľúbila, ale napokon som sľub nedodržala. A dobre som spravila. Keď nadobudnete dojem, že ste sa konečne naučili hádzať oštepom, že vy ho ovládate, a nie on vás, nemáte chuť končiť. Rok 1958 bol výkonnostne aj pocitovo môj najbáječnejší rok. A o dva roky neskôr som na rímskej olympiáde ešte ulovila striebro. Ale potom som už kariéru s chuťou zapichla.“
Takto pred pol storočím ste brázdili po ázijských krajinách. Ako si spomínate na štvrťročný výlet do Číny, Kórey a Vietnamu?
„Nebola to prechádzka ružovým sadom, ale doniesli sme si more zážitkov z krajín, vtedy ešte exotickejších ako dnes. Čínu sme prešli od severu až na juh. Videli sme krásne, zaujímavé miesta, ale aj mimoriadne veci: múzeum starého čínskeho porcelánu či celočínsku výstavu chryzantém. Alebo ako Číňania bojovali proti vrabcom či proti muchám. Ako rozbiehali akciu za zelené stráne. Kopce okolo čínskeho múru boli vtedy ešte úplne holé a keďže sa tam veľmi prášilo, Číňania ich zalesňovali. Liezli do strání ako mravce, sadili malé stromčeky. Naši olympionici ma nedávno po návrate z Pekingu ubezpečili, že stráne sú zelené, takže to nebola zbytočná práca.“
Čo ste prežívali 21. augusta 1968?
„Najskôr strach z toho, že nás zatvoria. Keď sa ukázalo, že Emil bude musieť ísť k lopate, zareagoval: To prežijeme, my športovci sme navyknutí na fyzickú prácu. Potom sme sa ešte báli, že nám zabavia domček, ktorý bol pred dokončením. Tak sme sa doň rýchlo nasťahovali. Keď vyškrtli naše mená z učebníc, zasmial sa: Tak sme v šuflíku, aspoň budeme mať pokoj, veď slávy sme si už užili dosť.“
Ešte predtým ste však ako čestní hostia navštívili olympiádu 1968 v Mexiku. Ako ste na tribúne prežívali spontánny ohlas pri nástupe čs. delegácie?
„To bol úžasný pocit spolupatričnosti s krajinou, ktorá sa stala obeťou agresie. Ale pamätám si aj opačný zážitok. Na recepcii čestných hostí si k nám prisadol Emilov nástupca, olympijský víťaz 1956 na 5000 a 10 000 m Rus Vladimir Kuc a začal rýpať: Robili ste revolúciu. Pokoj, naznačil mi Emil. A strieľali ste do nás, pokračoval Kuc. A ty to odkiaľ vieš? pýtala som sa ho. Veď to bolo naopak. Ja som sedel v tanku, reagoval. Najskôr som naňho začala kričať, ale potom som pochopila, že nie je triezvy.“
Ako dlho vás držali v medzinárodnej izolácii?
„Rovných desať rokov. Keď došla v roku 1978 z Fínska pozvánka na Nurmiho slávnosti, jeden tolerantný pán na ÚV KSČ povedal: Pustite ich. Ale písať sa o tom ešte nesmelo.“
Ako si spomínate na rok 1988?
„V tom roku som po Emilovi aj ja dostala Olympijský rad.“
A na rok 1998?
„To už mal Emil po prvej mozgovej príhode a želali sme si jediné: spoločne sa pri televíznej obrazovke dožiť ďalšej olympiády v Austrálii. Po tretej sa zrazu nedokázal podpísať, a to jeho, ktorý rozdal desaťtisíce autogramov, dosť deptalo. Po dennodennom tréningu sa mu však táto schopnosť vrátila. Ale jeho stav sa aj ďalej zhoršoval a dostal sa do štádia apatie: v nemocnici odmietal jesť, piť, ba aj otvárať oči. Zaťal sa, chcel zomrieť. Vzala som ho domov a k životu ho na čas prebral pes Kubo, ktorý ho neskutočne ľúbil. Bolo až dojemné, ako ho v posteli olizoval, kým nevyčaril úsmev.“
V auguste, 56 rokov po vašom helsinskom triumfe, na olympiáde zasa vyhrala česká oštepárka. Ako ste to prežívali?
„Celý rok som sa na ten deň tešila, lebo som tušila, že Barbora Špotáková má predpoklady získať medailu. Úspech niekoho, komu držíte palce, prežívate ešte intenzívnejšie ako vlastný. Tak som jej počas televízneho prenosu pomáhala, až ma chytil kŕč do nohy. Keď na piedestále spievala hymnu, na diaľku som jej radila: Uži si to, dievča, lebo takých šťastných okamihov je v živote málo. Na druhý deň som šla nakupovať a žasla som: všetci sa na mňa usmievali, dokonca gratulovali, ako keby som ja vyhrala.“
Hrdosť je namieste. Českí reprezentanti dnes držia oba oštepárske svetové rekordy. O tejto disciplíne sa voľakedy hovorilo ako o fínskej a dnes sa zdá, že je českou.
„To zďaleka nie. Zrátajte fínske úspechy a porovnajte ich s českými. Alebo základňu. Kam sa hrabeme. Nevyvodzujme historické závery. Ja ako trénerka to pokladám skôr za náhodu. Oštep a dlhé trate ostávajú fínskou doménou. Hoci Železného úspechy nepochybne zapôsobili inšpirujúco, z hľadiska histórie, tradície, úspechov a rozšírenosti by som za českú disciplínu pokladala skôr hod diskom.“
Ako vnímate pocty, ktoré občas stále ešte preberáte?
„Čím je človek starší a vzdialenejšie sú časy jeho slávy, tým viac si ich váži. Žiadnu poctu som však nikdy nebrala len ako čisto moju. Športovcov s dvoma olympijskými medailami je veľa. Ja som vždy zažívala odlesk Emilovej slávy. On dokázal v Helsinkách zlatý hetrik a ja som k tomu pridala ešte jedno zlato. Štyri zlaté v disciplínach, ktoré Fíni milujú. Emil tu už nie je, ale ten jeho odlesk ešte stále na mňa padá. A ja ho beriem skromne.“
Celý rok som sa na ten deň tešila, lebo som tušila, že Barbora Špotáková má predpoklady získať medailu. Úspech niekoho, komu držíte palce, prežívate ešte intenzívnejšie ako vlastný. Tak som jej počas televízneho prenosu pomáhala, až ma chytil kŕč do nohy.
